8.Nao a Ran
Nao otvoril oči. Poobzeral sa a zistil, že leží na zemi, na chodbe z jeho snov. Pomaly sa postavil. Vtedy sa zrazu celá chodby osvetlila. Svetlo akoby vychádzalo zo stien, podlahy i stropu. Niečo sa zmenilo, chodby už Naovi nenaháňala strach, cítil sa pokojný. Pomaly sa pohol vpred. Vždy, keď tu bol pretým, zdala sa mu chodby nekonečná, ale teraz to trvalo len chvíľu, kým prišiel na jej koniec. Celá chodby sa zrazu končila jednými dverami. Nao ich chcel otvoriť, ale skôr ako sa čo len dotkol kľučky, začali sa otvárať samy. Najprv zaváhal, ale potom predsa len vstúpil. Na druhej strane nebola izba, ako sa domnieval, ale voľné priestranstvo, rozprestierajúce sa do neznáma. Všetko vôkol obklopovala hustá, biela hmla. Zima, ktorá tam bola, mu prechádzala až ku kostiam. Dvere, ktorými pred chvíľou vošiel, sa pomaly zatvorili a zmizli, čím ho odkázali zostať na tomto ponurom mieste. Nao si vzdychol a pobral sa vpred, do hustej hmly. Chvíľu kráčal len tak naslepo, keď sa ozval povedomý hlas: „Vitej, som rád, že si prišiel." Nao zastal a videl, ako sa z hmly vynoril Ran. Bolo to čudné pozerať sám na seba, a pritom to nebyť. „Ako sa ti páči toto miesto?" spýtal sa Ran Naa. „Vôbec. Ale prečo sa ma pýtaš?" nerozumel Nao. „Lebo ja tu žijem," hovoril Ran, „odkedy i sa zbavil Aizawu, mňa si odstrčil sem." Po lícach sa mu začali kotúľať slzy. Potom pokračoval: „Ty si žiješ s tým, koho miluješ, a ja tu, úplne sám. Chcel som sa len odtiaľto dostať, sám vidíš, aké to tu je." Nao nevedel, čo má povedať, ľutoval Rana, ale bolo jasné, že všetky jeho problémy spôsobil on. Ran začal vzlykať a skryl si tvár v dlaniach, „Chýba mi Yoru, prečo ma opustil?" Naovi sa ho uľútostilo, ani on by nechcel stráviť zvyšok svojho života sám na tomto mieste. Pristúpil k nemu a upokojujúco ho objal, Prepáč mi Ran. Nevedel som ..." Teraz sa už Ran nebránil, srdcervúco plakal na Naovom pleci. „Ran, tak ty si si našiel za mňa náhradu?" ozvalo sa z hmly. Ran prestal vzlykať a prekvapene sa obzrel. Z hmly pomaly vyšiel Yoru. Ran spravil jeden váhavý krok smerom k Yoruovi. „Yoru?" neveril svojim očiam. Potom sa k nemu vrhol a skoro ho zhodil, keď doňho vrazil. Kŕčovito sa ho držal okolo krku a medzi vzlykmi hovoril: „Yoru, naozaj si tu! Prečo si ma nechal samého? Prečo si ma nechal čakať?" Yoru ho odsunul, utrel mu slzy z líc a povedal mu: „Gomen ne Ran. Neplač, už som tu" potom ho objal. Ran sa na chvíľu vymanil z Yoruovho objatia a pozrel na Naa, „Gomenasai Nao, za všetko." Otočil sa späť a Yoruho pobozkal. Oboch ich zahalila hmla, stratili sa z Naovho dohľadu, a zrazu boli preč, zmizli. Nao zostal sám. ‚Čo budem teraz robiť ja?' premýšľal. Všade okolo bola len hustá hmla. Potom sa hmla začala približovať, krútila sa okolo neho. Pomaly hustla a tmavla. Nao sa poobzeral, či by nemohol ujsť, ale všade bola tma, tak sa vzdal. O chvíľu bola tmavá ako noc a začala ním prenikať. Už nič nevidel, len tmu, a začal sa prepadať do neznáma.
Nao cítil, akoby boli jeho viečka z olova, keď ich otváral. Nad sebou videl biely strop. Ležal v nemocnici, s dýchacou maskou a infúziou v ruke. Nao pomaly pootočil hlavu a prvé čo zbadal, bola nádoba s infúziou, z ktorej mu do žili na ruke stekala chladivá tekutina. Nao sa s námahou posadil. Na lavici oproti posteli zbadal spiaceho Soru, prikrytého dekou, ktorou bol sám nedávno prikrytý. ‚Úbohý Sora, vyzerá vyčerpano.' pomyslel si a zložil si dýchaciu masku, ktorá sa mu už zdala nepotrebná. Nao sedel pokojne na posteli, až kým neprišla sestrička na kontrolu. Keď vošla, veľmi sa prekvapila, „Ohayogozaimas. Už ste sa prebrali?" „Ohayo," usmial sa na ňu Nao. „Idem zavolať lekára." Povedala a odišla. Všetci boli radi, že sa už prebral, lebo bol v bezvedomí tri dni. Keď sa Sora zobudil, hneď sa hodil na Naa a skoro ho rozmačkal, keď ho objímal. Nao im musel všetkým rozprávať, čo sa stalo. Sora mu zase, keď tam nikto nebol, a s červenou tvárou, povedal, čo sa stalo v tú noc. Odvtedy si ho začal Nao doberať, či nepozná rozdiel medzi ním a Ranom. Z nemocnice Naa prepustili až o týždeň, a aj vtedy len pod podmienkou, že bude dostatočne oddychovať. Naa trošku štvalo, že sa k nemu Sora správa, ako keby bol zo skla, ale na druhej strane vedel, že má na to dôvod. Večer dával Sora Naovi bozk na dobrú noc. Otočil sa, že si pôjde ľahnúť do svojej postele, ale Nao ho chytil za rukáv. „Sora, nemohol by si dnes zostať so mnou?" spýtal sa pošepky. Sora sa usmial, „Samozrejme, Nao." Ľahol si vedľa neho, počkal kým zaspí, a až potom zaspal aj on.
V noci sa im sníval ten istý sen. Boli na veľkej slnečnej lúke, kde stálo pár rozkvitnutých stromov, ktoré poskytovali príjemný tieň. O jeden z nich sa opieral Ran a na jeho kolenách mal položenú hlavu Yoru. Sora sa Naom prišli k nim. Ran otvoril oči, usmial sa a povedal: „Tu je to oveľa lepšie. Nie?" Nao prikývol. Yoru na nich zažmúril, „Tienite nám vo výhľade!" čím vlastne myslel, "Choďte preč, chceme byť sami!" Sora sa uškrnul a odtiahol Naa. Keď už Rana s Yoruom nevideli, zastavili sa. Sora odtrhol jeden kvet zo stromu a dal ho Naovi do vlasov. Potom sa v sne, aj naozaj, objali.
