Dôverne známe miesto
Preklad: Jimmi
Autor originálu: AnneM_Oliver ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1320004/AnneM_Oliver)
Pozerala sa von oknom vlaku, všetko vyzeralo tak dôverne známe a v poriadku. Šla domov, na Rokfort. Jedna otázka potrebovala odpoveď, čo v tom vlaku robil Malfoy. Odpoveď bola, že opúšťal domov a nemal kam inam ísť. Dramione.
wwwdotfanfictiondotnet/s/3790150/2/A_Familiar_Place
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: AnneM_Oliver.
Časť II.
Strmý svah:
Hermiona kráčala za jeho hlasom. Ako šla, pozerala sa pod nohy, nechcela zakopnúť o skalu alebo koreň stromu. Uvedomila si, že začal znova kráčať. Obzrel sa na ňu cez rameno. Dvakrát zakopla, raz sa úplne natiahla na ceste. Postavila sa, oprášila si jej už aj tak zakrvavené kolená a utrela si ruky o sukňu. Vrátil sa k nej a podal jej dosť dlhú, pevne vyzerajúcu palicu. Hľadela na palicu v jeho rukách a nechápala jej význam. Opovážil sa ju s ňou štuchnúť do pleca a povedal: „Vezmi si to, pomôže ti to udržať rovnováhu."
Zobrala si palicu a pokračovala vo svojej ceste. Ako sa kopec stával strmším, kráčala čoraz pomalšie a častejšie sa opierala. Sotva lapala po dychu a začalo ju pichať v boku. Narastala v nej vďačnosť za pomoc jej novej palice. Mlčky kráčali viac než pol hodinu, keď sa Hermiona spýtala: „Máš nejakú vodu?"
„Napi sa ďatelinového piva, videl som, že si ho dávaš do tašky," odsekol, ani sa neotočil, aby sa na ňu pozrel. Vyplazila na neho jazyk. Zvrtol sa práve včas, aby ju uvidel a povedal: „Čo si decko?" Vytiahol fľašu z plášťa, ktorý mal stále uviazaný okolo pása a ponúkol jej ju. Bol vyššie na cestičke než ona, tak sa len otočil a počkal na ňu, kým k nemu dôjde. Znova sa oprel o strom a pohol s fľaškou hore a dole podobným spôsobom, ako to ona predtým urobila pred ním s ďatelinovým pivom.
Skutočne mal v úmysle dať jej napiť sa z jeho fľašky? Neobával sa baktérii od humusáčky? Spýtala sa: „Čo je v tom?"
Povedal: „Myslel som, že si chcela niečo na pitie."
„Je to voda?" spýtala sa znovu, nie celkom mu verila.
Odtiahol fľašu a začal ju baliť so slovami: „Moja chyba, myslel som si, že chceš niečo na pitie."
„Chcem, len že ti neverím," pripustila.
„Prečo, čo som ti niekedy urobil, keď mi neveríš?" spýtal sa pobavene.
Doširoka otvorila oči, on sa zasmial a ponúkol jej fľašu ešte raz. Siahla po jeho natiahnutej ruke. Vzala fľašu, uvoľnila vrchnák a privoňala.
„Si si istý, že je to voda?" opýtala sa váhavo.
„Nie, je to whisky," povedal.
Napila sa veľký dúšok, lenže hneď zakašľala a vyprskla. Vypľula čudne chutiacu tekutinu zo svojich úst. Začal sa smiať.
„Malfoy, ty si taký protivný!" zajačala.
Stále sa smejúc povedal: „Nikdy som nepovedal, že je to voda. Povedal som ti, že je to whisky."
„Nenávidím ťa," povedala nízkym hlasom, do očí jej vošli slzy.
„Ďakujem by stačilo," povedal, s temným pohľadom odrážajúcim sa v jeho črtách. Vrátila mu fľašku a on si ju vopchal nazad do vrecka.
Pokračovali v ich túre, vystupovali na jeden kopec a schádzali nadol ďalším, vôbec neopustili les. Hermiona sa stávala namrzenejšou. S každým drobným zvukom v lese si predstavovala divokú šelmu, alebo šialenca so sekerou. Dvakrát sa ho spýtala, či počul určitý zvuk a jeho odpoveď bola vždy tá istá, 'to je asi nejaké zviera'. Chcela sa spýtať, aký druh zvieraťa, ale nespýtala sa. Cítila by sa hlúpo, keby vytiahla prútik, dokonca aj napriek tomu, že si všimla, že on mal svoj v rukách. Stromy boli tenké a vysoké, ako stromy v lese len môžu byť. Niekoľkokrát sa musela zastaviť, aby sa o niektorý oprela a popadla dych. Radšej si nesadala, vedela, že už by sa nemusela zdvihnúť.
Kráčali takmer hodinu, keď sa spýtala, „Ako dlho ešte? Na koľko kopcov sa musíme ešte vyšplhať?"
Zase zacúval dozadu, tak bol v tej chvíli za ňou, takže ju počul jasne. Odpovedal, „Ako do pekla to mám vedieť?"
Zvrtla sa a povedala: „Povedal si, že poznáš cestu!"
„Áno," súhlasil, a tiež som povedal, že v mojej fľaši je whisky, ale to si mi neverila. Tak prečo si mi verila, keď som povedal, že poznám cestu? Nepredpokladáš automaticky, že som klamár?" Prešiel okolo nej. Hermiona sa rozhodla ignorovať ho, dúfajúc, že naozaj pozná cestu.
Bolo čím ďalej tým teplejšie. Hermiona si vyzliekla sveter a omotala si ho okolo pása. Vyhrnula si rukávy a zopla vlasy do chvosta. „Potím sa ako prasa," povedala.
Malfoy, ktorý zase kráčal za ňou, povedal: „Nežije prasa v humuse?"
Otočila sa tvárou k nemu a spýtala sa: „To je humusácky vtip?"
„Áno, myslím, že áno," povedal prosto.
„Ty si taký vtipný," odvetila.
Priblížili sa k ďalšej veľkej strmine. Zastavila sa a povedala, „Vylez hore na kopec, a ak neuvidíš hrad na druhej strane, tak sa otočím nazad." Prevrátil oči, ale urobil tak, ako mu kázala.
Zakrátko prišiel nazad a povedal: „Poďme Grangerová, hrad je skutočne na druhej strane kopca."
Lži, lži a ďalšie lži:
Prišiel k nej a vlastne ju začal ťahať za ruky. „Poďme, teraz sa nezastavuj. Koniec je na dohľad." Úprimne cítila, že už sa viac nemôže pohnúť. Prestal ju ťahať za ruku, prešiel za ňu a začal ju tlačiť do chrbta. „Vzchop sa, Grangerová, hijó, si ťažšia než vyzeráš."
Otočila sa a povedala mu: „Prestaň ma tlačiť a prosím, choď dopredu. Znervózňuješ ma, keď si vzadu."
Znova sa zasmial. „Nie je to tak, že by bolo zozadu čo obdivovať. Keby si bola tá Patilovská dievčina, potom by som miloval pohľad zozadu."
Dotklo sa jej to a zrozpačitela, tak sa pokúsila kráčať rýchlejšie, len aby sa dostala preč od neho. „To nie je to, čo som myslela."
„Oh, znervózňujem ťa, pretože som smrťožrút a možno ťa prekľajem, keď sa mi otočíš chrbtom, je tak?" Prestal kráčať. Vycítila to a otočila sa tvárou k nemu.
„Tak nejako," povedala, aby bola protivná. On bol protivný s tým humusáckym vtipom, tak ona bude rovnaká.
Pokračoval vo vlečení sa za ňou, a tak sa dostala na vrchol kopca pred ním. Pod ňou bola len ďalšia strmina, ďalšie údolie, ďalšia strmina a stromy, stromy, stromy.
Naštvala sa. Keď sa konečne dostal na vrchol kopca aj on, povedal: „Čo si urobila s hradom? Prisahal by som, že bol práve tu."
„Ty si taký klamár!" povedala a udrela ho veľmi silno do boku s palicou.
„Hej, ty blbá ženská, nedotýkaj sa ma." Schmatol palicu a zlomil ju o strom.
Sadla si rovno na zem. „Už ďalej nejdem."
„Ako keby mi to vadilo," povedal. „Myslím, že ťa stretnem, keď sa dostaneš živá von z lesa." Potom zišiel z kopca bez nej.
Klamal, ale nevedel ako inak to urobiť. Svojím prútikom značkoval, kadiaľ šli. Raz za čas označoval stromy žltým X, len pre prípad, že by sa museli vrátiť. Teraz sa obával, že to možno bude ich jediná možnosť. Sakra, prečo musela ísť Grangerová za ním? Nevadilo mu byť zodpovedný sám za seba, ale nemal rád, keď bol zodpovedný za niekoho iného.
Rozhodol sa, že si sadne a počká na ňu. Akosi vedel, že sa nevráti nazad. Vedel, že pôjde za ním. Nevedel, ako to vedel, ale vedel to. Čudoval sa, prečo Weasley nešiel do školy s ňou. Už počul, že spolu chodili. Dokázal pochopiť, prečo tu nebol Potter, ale prečo Weasley dovolil, aby ho na rok jeho priateľka opustila a odišla tak ďaleko preč? Bolo to prosto hlúpe, Weasley bol vždy hlúpy. Začul kroky na ceste. Prichádzala. Znovu sa postavil a začal kráčať.
„Malfoy?" zavolala z cesty. Neodpovedal. Odmietla na neho zavolať znova. Len chcela vedieť, či sa nechce napiť jej ďatelinového piva, ale nech si umrie od smädu, mala by menej starostí.
Zbadala, že vykúzlil patronusa. „Čo robíš?" spýtala sa.
„Posielam môjho patronusa do hradu, aby vedeli, že sme sa stratili, teší ťa to?" povedal vážne.
„Tak sa na to pozrime: Som šťastná, že sme sa stratili? Som šťastná, že si sa mýlil? Som šťastná, že nás možno niekto zachráni? Odpovede sú nie, áno a áno," povedala a podržala pred ním ďatelinové pivo už dobre známym spôsobom. Vzal fľašu, poriadne si odpil a potom jej ju vrátil. Zakrútila vrchnák a vložila ho nazad do tašky.
Sadol si na nejaký spadnutý strom a ona si sadla na druhý koniec, dostatočne ďaleko. „Akú podobu má tvoj patronus?" spýtala sa.
„Drak samozrejme, aký je tvoj?" opýtal sa.
„Vydra," odpovedala pokojne.
Zasmial sa na nej. Pomyslela si, že je taký hlupák. „Kedy si sa naučila vyčarovať tvoju malú vydru?" dobiedzal do nej.
„V piatom ročníku, Harry nás to naučil." povedala.
„Oh, jasne, tá malá armáda, v ktorej ste všetci boli. Zabudol som," zaklamal. Nezabudol. V skutočnosti bol ohromený. On dokázal vyčarovať patronusa len od začiatku leta.
Bolo to pre neho ťažké, pretože nemal priveľa šťastných spomienok, ktoré mohol použiť.
„Kde je Weasley?" nevedel, prečo sa to spýtal, ale už to bolo vonku.
„Nikdy nemal rád školu, tak sa nechcel vrátiť späť, rozhodne nie po tom všetkom, čo sa stalo minulý rok. On a Harry potrebovali oddych," vysvetľovala Hermiona.
„A ty si nepotrebovala oddych?" spýtal sa pobavene.
„Toto bude môj oddych, teda nie toto práve teraz, táto hlúpa túra, ale návrat do školy," hovorila nesúvislo.
„Tak, chystáte sa ty a Weasley niekedy zobrať?" spýtal sa jej.
„Pre Merlina, neviem." Prevrátila oči. „Sme hrozne mladí." Vyhla sa odpovedi. Nechcela, aby vedel, že ona a Ron už spolu nechodili.
Ľahla si na chrbát na zem, nestarajúc sa o špinu, chrobáky alebo korene stromov. Postavil sa, vynoril sa nad ňou a povedal: „Som prekvapený, že si z formy, počul som, že si strávila celý minulý rok na úteku v lese."
„Áno, nuž som prekvapená, že ty si v takej dobrej forme, keďže si strávil väčšinu minulého roka tým, že si sa nezúčastnene pozeral, ako mučia ľudí," posadila sa vzpriamene a áno, cítila sa zle kvôli tomu, čo povedala.
Jeho oči potemneli a začal sa nakláňať k nej, ale potom sa rýchlo otočil preč. Mala pravdu, ale nechcel o tom hovoriť. Čo mohol robiť? Myslela si, že naozaj chcel pri tom stáť a sledovať ako zabíjajú ľudí a mučia ich v jeho vlastnom dome? Stále mal o minulom roku nočné mory. To bol jediný dôvod, prečo nemohol vydržať pomyslenie na to, že tam bude sám po celý rok bez jeho rodiny. Bolo tam príliš škaredých spomienok. Nakoniec sa otočil smerom k Hermione a povedal: „Vieš čo, humusáčka, dúfam, že sa tu stratíš a umrieš. Opúšťam tvoj ctený zadok," a prakticky ušiel.
Hermiona si pomyslela, 'dobre, že je preč' a ľahla si na zem. Zatvorila oči a rozhodla sa, že ju to viac nezaujíma. Nevedela, ako veľa času prešlo, ale keďže už bol dlho preč, istotne už bol ďaleko z dohľadu. Nevediac prečo, sklamane zakričala „Malfoy!". Stále mala oči zatvorené, ale povedala by, že niekto nad ňou znova stál. Otvorila jedno oko, pozrela sa nahor a uvidela ako nad ňou stojí Malfoy. „Myslela som, že si ma opustil," oznámila mu.
„Zrejme neopustil," povedal sarkasticky. „Teraz zdvihni svoj lenivý zadok; hrad je už len za jedným kopcom."
„Ďalšia lož?" spýtala sa.
„Možno", priznal, „myslím, že sa budeš musieť dostať nahor, aby si to zistila."
Bolela ju každá kosť v tele, ale podarilo sa jej postaviť a nasledovať ho. Vrch, na ktorom práve boli, bol doposiaľ najstrmší. Zohol sa k zemi, zdvihol dlhú, pevnú palicu a podal jej ju, aby ju mohla použiť ako ďalšiu oporu. Vďačne ju prijala.
Začali svoj výstup skalnatým terénom, na ktorom stále rástlo množstvo stromov a o ktorom dúfala, že bude viesť k poslednému kopcu. Zbadala strom v hustom lese, v ktorého kôre boli vyryté dve iniciály. „Hej, Malfoy, pozri na toto, je tam napísané 'MF miluje TJ'." Prešla špičkami prstov po písmenách, pomaly ich obkresľovala.
Vrátil sa nazad k nej a povedal: „Pozri, niekto tu bol pred nami, takže ideme správnym smerom."
Správna cesta:
Pri škriabaní sa na kopec, o ktorom dúfala, že bude posledný, sa musela zastaviť, aby vytriasla kameň z topánky. On sa automaticky zastavil tiež. Všimla si, že už nešiel ďaleko vpredu pred ňou alebo vzadu za ňou. Hermiona sa oprela o strom, vyzula si topánku a otočila ju vrchom dole. Potom, čo kamienok vypadol na cestu, obula si znova topánku a zhlboka sa nadýchla. Zasa vybrala ďatelinové pivo a dala si ďalší dúšok. Prešiel až k nej a povedal: „Smiem?" Podala mu fľašu. Nezostalo tam veľa, tak sa napil len trocha. Podal jej ju nazad.
„Ľutujem, ale počula som o tvojej mame a otcovi," bez varovania povedala Hermiona.
Civel na ňu a potom povedal: „Nič z toho sa ťa skutočne netýka," a začal pokračovať v chôdzi, iba sa zvrtol a spýtal sa: „Ako veľa ľudí myslíš, že to vie?"
„Asi veľa, prepáč," povedala pravdivo. Harry povedal, že na konci sa tvoji rodičia obávali len o teba." Sadla si na veľkú skalu.
„Šokuje ťa, že ma moji rodičia majú radi?" spýtal sa.
„Nie, som si istá, že aj štrkáč je milovaný svojimi rodičmi," povedala a potom sa usmiala, aby vedel, že žartuje.
„Nikdy sa tam nedostaneme, keď budeš odpočívať," posťažoval sa.
„Musím si na chvíľu oddýchnuť," vyhovorila sa.
„Tak mi povedz o svojich dobrodružstvách minulý rok," navrhol. Vážne to chcel vedieť? Sadol si na zem vedľa nej, takže zrejme chcel. Začala mu vykladať o pátraní po viteáloch a o tom všetkom, čím prešli. Keď sa dostala k tomu, ako ich Ron opustil, prerušil ju. „Tak Weasley opustil svoje dievča? Potom ste tam boli vonku len ty a Potrík. Aké chutnučké."
„Nebuď hlúpy. Harry a ja sme len priatelia." povedala a postavila sa. Rozhodla sa, že už mu nič viac nepovie a tak povedala: „Nechcem o tom viac hovoriť. Prečo mi neporozprávaš o svojom minulom roku?" Vedela, že je zlomyseľné pýtať sa ho na to.
„Myslím, že nie. Dokonca na to nechcem myslieť, nieto ešte hovoriť o tom," povedal jej. Znova začal kráčať, obzrel sa na ňu. „Poďme, koniec odpočinku."
Keď sa dostali na posledný 'vrchol', mohla naozaj uvidieť v diaľke veľký hrad. Síce stále mali pred sebou dlhú cestu, ale prinajmenšom konečne mali v dohľade cieľ.
Zišli dole posledným kopcom, ktorý sa zdal menej zarastený, s menším množstvom stromov. Hermiona sa na cestičke zastavila a zdvihla malú kosť, ktorú našla napoly zahrabanú v zemi. Opäť kráčal za ňou a očividne si nevšimol, že zastavila a tak vrazil do nej a zrazil ju úplne na zem. „Čo blbneš, Grangerová?" vyhrešil ju. Načiahol sa k nej, aby jej pomohol, ale ona si buď nevšimla jeho natiahnutú ruku alebo ignorovala toto gesto. Tak či tak sa postavila vlastnými silami.
„Pozri, toto vyzerá ako kosť," povedala, keď stála a zdvihla malý biely kúsok, ktorý vyzeral ako kosť.
„Je to len zvieracia kosť," hádal.
„Možno je to kosť z 'MF' a 'TJ'?" zažartovala. „Možno sa nikdy nedostali z lesa živí?"
„Grangerová konečne našla zmysel pre humor, dejú sa stále zázraky?" povedal s očividným pohŕdaním.
„Možno 'TJ' zabila 'MF', pretože bol bastard a ona ho už mala plné zuby," povedala.
„Ako vieš, že 'MF' bol chlap a 'TJ' žena?" čudoval sa.
„Len si to predstavujem," povedala a pomaly išla dole posledným kopcom, s palicou vpredu a pohybujúc sa malými krokmi tak, aby nespadla.
Keď sa konečne dostali na úpätie kopca a jediné, čo stálo medzi nimi a hradom, boli lány a lány otvorených lúk a zarastených polí. Prinajmenšom to z tohto miesta bude ľahšia cesta.
„Tak, Grangerová, čo bude, keď sa dostaneme do hradu? Vrátime sa k tomu, že sme nepriatelia?" Nemohol uveriť, že sa jej na to spýtal. Premýšľal o tom, ale nikdy nemal v úmysle sa jej na to spýtať.
Otočil sa, aby sa na ňu pozrel a ona sa zastavila na ceste a povedala: „Vážne neviem, Malfoy, práveže neviem. Myslím, že to veľmi závisí od toho, čo urobíš ty."
„Čo tým myslíš?" spýtal sa a vykročil bližšie k nej.
„Ty si jediný, kto určuje, ako sa k tebe budú ľudia správať; tým, ako sa budeš správať ty k nim. Som ochotná zabudnúť na minulosť a byť prívetivá, ak si ochotný chovať sa rovnako," vyhlásila.
„Prívetivá?" povedal s úškrnom. Vlastne, prívetivá bolo viac než vôbec dúfal. Tak bude to prívetivé. Prešiel okolo nej, s malým úsmevom na perách a zamieril smerom k hradu.
Bez tieňa zo stromov bolo slnko ešte jasnejšie a tým teplejšie. Hermiona mala celé telo pokryté tenkou vrstvičkou potu. Draco si vyzliekol svoje tmavošedé tričko a zostal len v tričku s krátkym rukávom. Kráčali naprieč niečím, čo vyzeralo ako polia, až kým cesta do Rokfortu nebola v ich dohľade. Tráva bola vysoká až po kolená a Hermiona si uvedomila, že na nohách mala množstvo štípajúcich chrobákov. Keď Malfoy zrazu zaklial, predpokladala, že ho práve tiež poštípal neznámy tvor. Zastavil sa a zdvihol jednu nohu a pozorne si ju prezeral. Priblížila sa k nemu a spýtala sa: „Čo sa stalo?"
Bez rozmýšľania jej položil svoju ruku na plece, aby udržal rovnováhu. S nohou stále vo vzduchu a s výrazom úplného zhnusenia povedal: „Pozri."
„Na čo sa mám akože pozrieť?" spýtala sa.
„Moja topánka," povedal, stále sa držiac jej ramena ako opory.
Sklonila hlavu, pozrela sa na jeho topánku a zasmiala sa po prvý krát za celý deň. „Je to len kravské lajno, Malfoy! Utri si nohu do trávy, nech sa môžeme dostať k hradu."
„Počúvaj, Grangerová, vytkol jej, ty si možno zvyknutá na kráčanie po hovnách, ale ja nie. Vráť mi moju vreckovku, čo si mi predtým ukradla, nech to môžem zotrieť."
„Nič som neukradla, a povedala som ti, utri si to do trávy." zopakovala.
„Nie, v tráve by mohlo byť ešte viac hnoja," trval na svojom.
„Chcem tvoju vreckovku oprať predtým než ti ju vrátim," protestovala.
„Ja len chcem dostať na ňu to hovno, nezáleží na tom, či je špinavá," začal sa rozčuľovať. „Len mi daj moju prekliatu vreckovku!"
„Ale..." začala, ale on ju prerušil.
„ČO?" vybuchol.
Odpovedala slabým hlasom. „Je na nej moja krv."
„No a?" spýtal sa skôr, než si uvedomil, čím sa znepokojuje. Myslela si, že sa nebude chcieť dotknúť niečoho, na čom bola jej krv, humusácka krv. Bola pravda, že kedysi to takto cítil. Ale už si tým nebol taký istý. „Daj to sem, Grangerová," odsekol. Bolo mu jedno, či je na tom uschnutá krv; chcel si len utrieť svoju topánku. Chcel jej ešte niečo jedovaté povedať, keď vytiahla svoj prútik a povedala jednoduché kúzlo, ktoré mu vyčistilo topánku. Pozrel sa na svoju topánku, potom na ňu, a potom na svoju ruku, ktorá bola stále na jej pleci. Všimla si to?
Všimla. Tiež sa pozrela na jeho ruku na jej pleci a keď ju neobratne dal preč, povedal: „Stále chcem svoju vreckovku nazad." Potom si utrel ruku o látku jeho nohavíc. Urobil to preto, lebo jeho ruky boli zrazu lepkavé. Avšak ona predpokladala, že to urobil preto, lebo si uvedomil, že sa jej dotýkal.
„Ty vieš, že nechytíš humusácke baktérie len tým, že sa dotkneš môjho ramena," povedala mrzuto a rázne odišla od neho preč.
Najprv nerozumel, čo tým myslela, ale keď si to uvedomil, bola už tak ďaleko, že sa rozhodol nechať to tak, napriek tomu, že pocítil trochu ľútosti. Tak to by sme mali to 'prívetivo'.
Začal kráčať rýchlejšie, jeho dlhé kroky ju za chvíľu dohnali. Beztak už nemohol urobiť nič s tým, čo si myslela. Niežeby sa o tom dokonca zmienil. Čoskoro prešiel okolo nej a dostal sa na cestu skôr ako ona. Mal by ísť rovno do hradu. Mohlo jej dôjsť, že má ísť tade. Namiesto toho spomalil, predstierajúc, že si utiera topánku do trávy ako pôvodne navrhla.
Myslela si, že asi pôjde na hrad bez nej, ale to bolo v poriadku. Bol zvláštny. Myslela si, že po dnešku sa už spolu nikdy nebudú rozprávať. Keď zbadala, že spomalil, aby si zase utrel svoju topánku, v duchu sa potešila, ale nevedela prečo.
Kráčali po ceste bok po boku mlčky, až kým Hermiona nepovedala: „Som zvedavá, či Neville a ostatní sú už tu. Stavila by som sa, že študenti, čo zostali vo vlaku sú už tu. Sú takmer tri hodiny. Naše oboznámenie malo začať o tretej. Zmeškáme to." Neodpovedal. Uvažovala, čo si každý pomyslí, keď ju uvidí ako vstupuje do školy s Malfoyom.
Prešli cez bránu a vstúpili na pozemky Rokfortu. Hermiona v celom svojom živote nikdy nebola taká šťastná, že bola na nejakom mieste a to z toľkých rôznych dôvodov. Pozrela sa ponad Draca, ktorý sa obzeral po pozemkoch, keď kráčal. Bol šťastný, že je tu? Povedala: „Vzchop sa, Draco, sme doma," a začala utekať. Pozrel sa na jej vzďaľujúcu sa postavu, usmial sa a rozhodol sa, že napriek tomu, že je unavený, beh by mu mohol urobiť dobre. Tak bežal vedľa nej celú cestu nahor k hradu.
