Dôverne známe miesto
Preklad: Jimmi
Autor originálu: AnneM_Oliver ( wwwdotfanfictiondotnet/u/1320004/AnneM_Oliver)
Pozerala sa von oknom vlaku, všetko vyzeralo tak dôverne známe a v poriadku. Šla domov, na Rokfort. Jedna otázka potrebovala odpoveď, čo v tom vlaku robil Malfoy. Odpoveď bola, že opúšťal domov a nemal kam inam ísť. Dramione.
wwwdotfanfictiondotnet/s/3790150/7/A_Familiar_Place
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. Author of original story: AnneM_Oliver.
Časť VII.
To nie je na smiech:
Ten deň sa pre Draca vliekol zúfalo pomaly. Posledné dva týždne ubiehali pomaly. Hermiona trvala na tom, že sa 'nepobozkajú' až do ich prvého rande. Posledné dva týždne sa Draco pokúšal od nej bozky ukradnúť, ale ani raz nebol úspešný. Raz, keď išli na večeru, ju zatiahol do prázdnej učebne, pevne ju objal a požadoval bozk. A ona mala tú drzosť vytiahnuť s diabolským úsmevom prútik a požadovať, aby ju pustil.
Druhý raz, keď ich profesor Mankin nechal samých v pracovni Elixírov, sa Draco zohol, aby zdvihol brko, ktoré Hermione spadlo. Keď uvidel pred sebou jej nádherné lýtka, nemohol odolať, aby neprešiel pierkom brka po ľavej strane jedného z nich. Bola taká šokovaná, myslela si totiž, že je to pavúk alebo niečo podobné, že ho kopla, rozsekla mu spodnú peru, ktorá napuchla na veľkosť balóna a vyradila ho z prevádzky 'bozkávania' na niekoľko dní.
Pomaly ho privádzala k šialenstvu. Hermiona mu povedala, že ten bozk bude mať oveľa väčší význam, keď počkajú na prvú schôdzku. Bol to len bozk, krucinál! Nežiadal ju predsa o panenstvo alebo niečo podobné. Už sa dvakrát pobozkali, tak čo robí také drahoty s ďalším bozkom? Bol odhodlaný mladý muž. Dnes mal v úmysle ju pobozkať, alebo sa pri tom pokuse nechať zabiť. Sedeli za okrúhlym stolom, v jednej ôsmackej učebni a pracovali na Starovekých runách. Profesor Stephens už odišiel a dal im dokončiť spoločnú úlohu. Padma pridelila každému z nich odlišnú časť a tak to bolo to, na čom teraz pracovali. Hermiona sa naklonila k Dracovi - jej vlasy sa dotýkali jeho predlaktia, jej plné červené pery, červené a zrelé k použitiu - aby si zobrala učebnicu. Keď sa nahla cez neho, aby si zobrala príručku, jej ruka sa dotkla jeho. Zobrala knihu, pozrela na neho a zvodne sa usmiala. Nuž, pravdepodobne ona si myslela, že sa len usmieva, ale pre Draca to bol zvodný úsmev. Rýchlo sa odvrátil preč, len aby uvidel, že Michael Corner tiež hľadí na Hermionu. Draco sa pozrel na mladého muža, ktorý sa tiež rýchlo pozrel na neho, venoval mu posmešný drobný úsmev a vrátil sa k práci.
Draco sa pozrel znovu na Hermionu, ktorá si celú výmenu nevšimla.
Hermiona si dala brko do úst, hlboko zamyslená. Civel uprene na to prekliate brko, želajúc si zo všetkého najviac, aby tým brkom boli jeho pery dotýkajúce sa tých jej. Prial si, aby obhrýzala jeho pery namiesto ohrýzania špičky toho brka. S tresknutím zavrel knihu a všetkým povedal, že sa nemôže sústrediť a tak ide pracovať do svojej izby.
Hermiona sledovala ako odchádza, čudovala sa, prečo je taký rozčúlený.
Potom, čo sa chvíľu učil vo svojej izbe, rozhodol sa vrátiť do učebne. Už tam boli len Terry a Padma. „Kde je Hermiona?" spýtal sa.
„Chcela urobiť nejaké odvolávky v knižnici," povedal mu Terry. Zatvoril dvere a namieril si to do knižnice. Pretlačil sa cez dvere do knižnice a začal ju hľadať po všetkých uličkách, pozdĺž všetkých regálov. Pozeral sa na všetky stoly a nemohol ju nikde nájsť. Už sa chystal odísť, keď zavadil pohľadom o časť s obmedzeným prístupom. Mreža, ktorá obvykle zakrývala túto časť, bola otvorená. Mohla by byť tam? Pozrel sa cez plece, aby sa uistil, že ho nikto nevidí a potom svižne prešiel cez mrežu a zatvoril ju za sebou. Ak nájde Hermionu, tak mal v úmysle určite dostať svoj bozk!
Kráčal uličkou a pozeral sa na zaprášené police. Knihy v tejto časti boli cítiť pižmom a plesňou. „Grangerová?" zašepkal.
Pokračoval v pátraní, keď započul dôverný rozhovor. Zastavil sa, prikrčil sa a počúval.
„Poviem ti, že sa niečo deje a nepáči sa mi to," povedal hlas.
„Myslím, že máš klamlivé predstavy," povedal ženský hlas. To bola Hermiona.
„Tak vysvetli, prečo sa žiaden iný Slizolinčan tento rok nevrátil? Musí to byť on, to dáva zmysel, nikto, kto nie je študentom, nemá prístup do našich izieb," podotkol muž.
Tiež spoznal ten hlas. Patril Michaelovi Cornerovi.
„Nemám vysvetlenie, ale viem, že v tom Draco nie je zapletený. Predstavuješ si veci, pokúšaš sa klásť obvinenia a ja pre niečo také nemám pochopenie," vyprskla Hermiona, hovoriac hlasnejšie než by mala.
„Zamilovala si sa do neho, však?" spýtal sa Michael.
„Sme priatelia, a áno, oficiálne sprevádzame jeden druhého na ples zajtra večer," pripustila a dodala: „ale, vieš, že to nie je tvoja starosť. Chcem, aby si odišiel. Prestaň mi v triede posielať lístky, prestaň mi posielať darčeky a prestaň ma prenasledovať. Inak budem musieť informovať riaditeľku."
„Potom ju ja budem informovať o aktivitách tvojho malého smrťožrútskeho priateľa," zavrčal nazad.
Sliedil ten kupliar stále za Grangerovou, a navyše stále označoval Draca ako smrťožrúta? Draco sa čudoval, prečo mu nič z toho nepovedala.
„Vráť sa do triedy, Michael," nariadila Hermiona, „nemáš tu čo robiť, a prosím, nechaj ma samu."
„Počúvaj, Hermiona, je to pravda, zaujímam sa o teba, ale nie preto ťa varujem pred Malfoyom. Len si zapamätaj, čo som ti povedal, mysli na to," varoval opúšťajúc ju, ako chcela. Draco sa poponáhľal za ďalší regál a sledoval tmavovlasého chlapca ako odchádza zo zakázanej časti. Uvažoval, či by sa mal vyzradiť. Ak áno, mal by tiež prezradiť, čo počul? Mohol len špekulovať o tom, z čoho ho Michael Corner obvinil, ale zistí to.
Jeho rozhodovanie, či zostať skrytý alebo dať o sebe vedieť, skončilo, keď uvidel Hermionu, ako si to mieri priamo k miestu, kde bol ukrytý. Vyzerala nahnevane. Dnes od nej nedostane bozk, tým si bol istý. „Čo tu robíš, Malfoy?" spýtala sa nahnevane.
„Patilová mi povedala, že si išla do knižnice. Keď som ťa nemohol nájsť, rozhodol som sa pozrieť sa sem. Videl som, že je mreža otvorená." Zatiaľ žiadne lži.
„Áno, nuž, mal by ísť. Povolenie byť tu mám len pre seba," povedala a tlačila ho smerom k vchodu.
„Čo tu robil Corner?" spýtal sa.
„Videl si ho?" vyzerala znepokojená.
„Áno, videl som ho odchádzať." Dobre, malá lož.
„Je to darebák. Obťažoval ma. Keby tu tento rok boli Harry a Ron, požiadala by som ich, aby sa s ním porozprávali a povedali mu, aby sa držal spiatky," povedala vyzerajúc trochu skľúčene.
„A čo som ja? Tvoja stará mama? Poviem tomu chlapíkovi, aby išiel do riti a nechal ťa na pokoji," povedal Draco a vypäl hruď.
Hermiona sa usmiala, s náznakom smiechu povedala: „To nie je nevyhnutné, ale vďaka za to, že si chcel byť mojím rytierom v jasnej zbroji. Povedala som mu sama, aby išiel niekam a tak dúfam, že pôjde." Začala odchádzať. Zacítil náhle nutkanie ju zadržať, pretože sa zdala smutná, takmer skľúčená. A na dôvažok, očividne nemala v úmysle mu odhaliť tú druhú, záhadnejšiu časť ich rozhovoru.
„Hermiona, poď sem," zavelil Draco.
„Prečo si ma nazval Hermiona? A nie, v tejto chvíli sa nechcem pred tebou brániť a ani ťa nechcem bozkávať," kráčala ďalej
„Po prvé, voláš sa Hermiona, po druhé, čo ťa núti myslieť si, že ťa chcem zakaždým pobozkať, po tretie, chcem ťa len objať. Vyzeráš, že potrebuješ objatie." pripustil.
Pozrela sa na neho, ako keby mu práve narástla druhá hlava a začala sa smiať, skutočne, naozaj smiať. „To je zábavné!" povedala, pokúšajúc sa skrotiť svoju veselosť, ale len sa prehla od smiechu. „Myslím tým len to, že keby ťa boli tvoji bývalí spolužiaci počuli povedať 'chcem ťa objať', oh bože, myslím, že som potrebovala tento smiech viac než som potrebovala to objatie, vďaka Malfoy!" Zostala predklonená a pokračovala v smiechu.
Zazrel na ňu. Ako sa opovažuje smiať na ňom? Vážne ju zaškrtí. Schmatol ju za ruku, pritiahol k sebe a narazil svojimi perami do jej. Keď ho dnes chcela uraziť tým, že sa ňom bude smiať, tak potom prinajmenšom dnes dostane svoj bozk! Keďže sa stále smiala, keď sa toto udialo, jej ústa boli otvorené a tak sa rozhodol využiť to; zatlačil svoj jazyk dovnútra.
Najprv sa bránila, pretože bola v šoku. Neočakávala to. Len čo sa uvoľnila, poddala sa citom. Uvoľnil sa tiež, a zovretie, ktoré bolo najprv hrubé a dožadujúce, zmenil na jemné a láskavé. Pohyboval svojimi ústami ponad jej, hľadajúc svojim jazykom ten jej. Jeho jazyk zachytil jej zuby, vo vnútri úst, a podnebie jej úst. Otočil hlavu inak a uvedomil si, že hebkosť jej úst je neporovnateľná s akýmikoľvek ústami, ktoré kedy bozkával.
Najprv zabudla dýchať, ale keď sa uvoľnila, začala dýchať tiež. Bolo to božské. Mohla ho bozkávať po celé tie časy, čo ju vyhľadával. Chýbalo jej takéto dobré bozkávanie! Opustil jej ústa, aby pobozkal jej krk a potom pritláčal svoje pery nadol po jej krku, priamo ponad dlhý stĺpec, ktorý jej zakrýval tepnu. Prisal sa na citlivú oblasť medzi pulzným bodom a jej uchom, opakovane ovinúc jeho ruky pevne okolo nej. Zamieril so svojimi bozkami spať hore krkom a potom znovu vyhľadal jej ústa.
Jej ruky prešli okolo jeho krku, do jeho vlasov a vydala slabý zvuk, ktorý znel ako nežný bzukot. Najprv sa odtiahol, nechcel ju uraziť týmto prvým skutočným bozkom. Chcel zmerať jej reakciu, aby bol schopný povedať ako ďaleko bude môcť zájsť v budúcnosti.
Keď od nej poodstúpil, usmievajúc sa, pomyslel si najskôr, že bola v nejakom type tranzu. Jej ruky klesli vedľa jej bokov, jej hlava bolo napriamená šikmo a jej ústa boli stále otvorené. Bol zahanbený. Bolo to takmer ako keby bol dementor a vysal z nej dušu alebo niečo podobné.
Keď sa vrátila nazad na zem, prišla s odplatou. Švihla svojou pravou rukou a tá prudko pristála na jeho ľavom líci. Páni. To nečakal; ďakujem, áno. Bozk ako odpoveď, rozhodne. Avšak, nikdy za milión rokov by nečakal facku!
Potom, prekvapená viac než on, ho šklbla za golier jeho košele, silno a rozhodne ho pobozkala na pery na dobrých päť sekúnd, predtým než ho odtlačila a vyhlásila: „Už ma nikdy nebozkávaj bez môjho výslovného súhlasu, rozumieš?"
„Musí to byť písomne?" spýtal sa, narážajúc na jej povahu.
„To bude dobrý začiatok," vyprskla späť. Zvrtla sa a nechala ho v prachu. Najprv sa dotkol svojej tváre, stále stuhnutej od jej facky, a potom sa dotkol svojich pier. Bola zvláštna, tým si bol istý. Čudoval sa ako Potter a Weasley prežili celé tie roky.
Tesne pred Halloweenom:
Hermiona sa po zvyšok večera vyhýbala všetkým živým bytostiam. Keby ju chceli vidieť duchovia alebo škriatkovia, to by bolo v poriadku, ale nemohla čeliť nikomu z ľudských bytostí, ako keby na tom záležal jej život. Šla do svojej izby a zostala tam. Nevyšla ani na večeru; nevyšla ani kvôli učeniu. Mala toho veľa na premýšľanie.
Prvou a najdôležitejšou vecou bol ten bozk. Ten nádherný, úžasný bozk. A ona mu dala facku! Bola zdesená svojím správaním! Niežeby predtým žiadneho muža nepobozkala, aj jeho predtým pobozkala, ale nie celkom takto. Chovala sa ako nejaká hrdinka z románov Jane Austinovej, ktorej dobré meno bolo ohrozené, pretože dostala nechcený bozk od potencionálneho nápadníka. Problém bol, že jeho bozk nebol nechcený. Bol chcený priveľmi!
Bola v rozpakoch. Ako mu bude čeliť zajtra na plese? Bude s ňou vôbec chcieť ísť na ples?
Na chvíľu zatlačila tieto myšlienky, aby porozmýšľala o iných udalostiach tohto dňa. Jej rozhovor s Michaelom. Hermiona s Justinom Finch-Fletcherom obaja dostali niekoľko výhražných odkazov, v ktorých ich nazývali humusákmi a hrozili im vyhláseniami, ktoré tvrdili, že smrťožrúti sú stále na slobode, a že sa Temný pán vráti. Vedela, že Justin dostal dva a ona dostala tri. V jeden večer k nej prišiel a spýtal sa jej, či nejaký dostala. To bolo v čase, keď dostala druhý odkaz. Jediný dôvod, prečo Michael vedel o týchto odkazoch, bol ten, že to Justin povedal Terrymu a ten to povedal Michaelovi.
Nevedela ani, či v škole niekto iný s muklovským pôvodom dostal nejaké odkazy. Na rovinu, nebola tým znepokojená. Predpokladala, že je to žart. Zlý žart, ale len žart. Vedela, že Draco nebude za touto záležitosťou. Možno niekedy v minulosti by bol, ale teraz nie.
Nikomu nepovedala o treťom odkaze. Bol najhorší zo všetkých. V odkaze jej skutočne hrozili fyzickou ujmou. Mala by ísť za riaditeľkou, ale nechcela to. Chcela to zvládnuť vlastnými silami. Možno toho bolo na ňu príliš. Možno by mala napísať Harrymu. Mal by to vedieť. Napokon, stále bol jej priateľ, dokonca aj keď s ňou od toho prvého listu nebol v kontakte.
Jednako Harrymu, Ronovi a Ginny písala každý týždeň, keď písala svojím rodičom. A každý týždeň čakala na list od nich, od kohokoľvek z nich a nič neprišlo. Dokonca ani jej vlastní rodičia jej neodpísali. Naposledy, čo o nich počula, to bolo na jej narodeniny. Možno si len listy nedokázali nájsť k nej cestu. Sedela za stolom, napísala Harrymu a povedala mu všetko. Povedala mu od odkazoch, o vyhrážkach, o Michaelovi a neprichádzajúcej pošte a o jej rozvíjajúcom sa vzťahu s Malfoyom. Ak na toto jej priateľ nezareaguje, tak potom už na nič. Požiadala ho, aby jej okamžite odpovedal. Vykĺzla zo svojej izby a išla rovno do soviarne, pripevnila list na nohu hnedej sovy a sledovala ako odlieta k oblohe.
V sobotu sa zobudila a rozhodla sa ísť po raňajkách do Rokvillu. Chcela si kúpiť na dnes večer nové šaty. Študenti budú mať oblečené masky. Keďže však bola dozor, pomyslela si, že bude rozumnejšie, keď si oblečie šaty. Niečo pekné, na jej prvé oficiálne 'rande' s Malfoyom.
Predtým než odišla, išla k jeho izbe, aby zistila, či nechce ísť s ňou. Nebol tam. Opustila školské pozemky a namierila si to k dedine. Zabudla, že dnes bol oficiálny školský 'rokvillský víkend'. Na ceste do dediny bolo tak veľa ľudí, že ju takmer považovala za preplnenú. Rozhodla sa použiť cestičku, ktorú zvykla používať s Harrym a Ronom, ktorá tiež viedla do dediny, a o ktorej si bola istá, že bude viac-menej opustená.
Bol ďalší studený októbrový deň, ale bolo jasno a slnečno. Avšak, prechádzajúc po ceste cez tmavý les sa jej odvaha okamžite schladila. Radšej mala zostať na ceste. Rozhodla sa prejsť krížom cez les, preraziac si svoju vlastnú cestu a nájsť ešte raz cestu. Bolo jej jedno, či bude preplnená deťmi, prinajmenšom nebude cítiť taký strach, ktorý očividne cítila v tejto chvíli.
Prekročila brvno a zohla sa pod konár stromu a jej šál sa zamotal o vetvu. Obrátila sa, aby uvoľnila šál a ani nevidela, čo ju zasiahlo. Zúrivá zmes rúk a nôh ju zrazila k zemi. Pokúsila sa zakričať, ale akási ruka jej zakryla ústa. Popadol ju zozadu a tiahol hlbšie do lesa. Jej útočník jej na sekundu pustil ústa a to bolo všetko, čo potrebovala. Prenikavo zavrieskala výkrikom, ktorý nikoho nenechal na pochybách o tom, čo mal znamenať. Bol to výkrik o pomoc, taký, ktorý ešte veľa ľudí predtým nepočulo. Hermiona si dokonca nebola istá, či to skutočne vyšlo z nej, ale bol vďačná za to, že vyšlo.
Draco bežal dole po ceste a pokúšal sa dobehnúť Grangerovú. Po raňajkách si dal sprchu a potom, čo sa obliekol, sa jej išiel spýtať, či nechce ísť do Rokvillu s ním, ale nebola tam. Pomyslel si, že je možno nahnevaná kvôli ich stretnutiu včera večer. Uvidel niekoľko ôsmakov pri hlavnom vchode a spýtal sa ich, či ju nevideli. Dozvedel sa, že práve odišla do mesta. Teraz ju len musí dobehnúť.
Keď ju uvidel, mala namierené k cestičke, preč z hlavnej cesty. Dôverne poznal tú cestičku. Viedla do dediny, ale nepoužívala sa často. Prečo si to namierila touto cestou? Nebola vlastne ani kratšia. Možno sa chcela zbaviť tých malých detí. Vážne bol kedysi taký malý?
Draco začal ísť po cestičke, keď začul srdcervúci výkrik, ktorý mu zaťal do živého. To bola Grangerová, kričala a on zacítil príval emócii, ktoré nebol schopný pomenovať. Bola to panika, nepokoj, strach? Nevedel a bolo mu to jedno. Začal utekať. Zakričal jej meno.
Očividne aj ostatní začuli ten výkrik, pretože uvidel ako ostatní študenti začali bežať z cesty do lesa. Bol hlbšie v lese ako ostatní. Nemal žiaden nápad, kde ju hľadať. Uvidel jej šál ako visí na vetve. Zvesil ho a pokračoval v behu. Uvidel ju neďaleko, sediacu na zemi, s rozcuchanými vlasmi, roztrhnutým kabátom, ale nažive a takmer nezranenú. Bežal k nej, ale predtým než sa mohol spýtať, čo sa stalo, postavila sa a vbehla mu do náručia. Namierila prst a povedala: „Ušiel tadeto."
Zatiaľ niekoľko študentov tiež dobehlo k dvojici. Dvaja siedmaci z Chrabromilu sa rozbehli smerom, ktorým ukázala Hermiona. Draco ju pustil a vybral sa pátrať tiež. Šiestačka z Bifľomoru odprevadila Hermionu k hlavnej ceste.
Niekto už zalarmoval školu; napokon, stále boli formálne na pozemkoch školy. Profesor Stephens, Mankin a Weasley sa všetci náhlili k Hermione, ktorá sa dala do poriadku a už neplakala.
Draco a ostatní sa vráti nazad k tlačenici ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo Hermiony. Nemali úspech v hľadaní jej útočníka. Profesor Mankin povedal prefektom, aby išli do dediny, zobrali odtiaľ všetkých študentov a vrátili sa nazad do školy. Povedal všetkým zhromaždeným študentom, aby sa vrátili tiež. Bill a profesor Stephens povedali Hermione, že ju vezmú na návštevu k riaditeľke. Začala kráčať medzi nimi, ale potom sa obzrela, aby sa pokúsila nájsť Draca. Uvidela ho úplne vzadu stojaceho vedľa cesty. Pozeral priamo na ňu. Povedala niečo Billovi a on prikývol. Zakričala: „Malfoy!". Pribehol k nej a držal ju za ruku celú cestu do hradu.
Teraz ticho, je čas na Dracove úvahy:
Hermiona sedela v kancelárii riaditeľky a objasňovala všetko, čo vedela. Ukázala riaditeľke a profesorom odkazy, ktoré dostala a povedala im o odkazoch, ktoré dostal Justin. Povedala im všetko, čo vedela o útoku, aj keď to bol krátky rozhovor. Všetko sa stalo tak rýchlo, nevidela, kto zaútočil a ani len nepovedal slovo nahlas. Zatiahol ju do lesa, začula ako Malfoy zakričal jej meno, kvôli čomu ju tá osoba pustila. Nechala ju na mieste a to bol koniec príbehu. O zvyšku už boli informovaní.
Riaditeľka sa rozhodla nekontaktovať ministerstvo. Súhlasila s Hermionou, že odkazy vyzerajú skôr ako žart, než nejaká skutočná hrozba. Povedala, že zrušila všetky ďalšie výlety do Rokvillu, prinajmenšom zatiaľ. Povedala každému, aby zostával v stave pohotovosti. Hermiona odchádzala z kancelárie, keď uvidela Malfoya, ako na ňu čaká na spodku schodišťa. Usmiala sa na neho a on jej úsmev vrátil. Čo mala povedať? Nemala slov. V podstate ju dnes zachránil, ak nie fyzicky, tak aspoň emocionálne. Začali ísť smerom ku ich spálňam a povedala: „nuž, chcela som si ísť kúpiť nové šaty na našu schôdzku dnes večer, ale myslím, že si budem musieť obliecť niečo, čo som už mala na sebe. Dúfam, že ťa neprivediem priveľmi do rozpakov."
„Som si istý, že neprivedieš," povedal prešibane, dúfajúc, že vie, že vtipkuje. „Prečo si ma nepožiadala, aby som išiel do mesta s tebou?" spýtal sa.
„Chcela som, ale nemohla som ťa nikde dnes ráno nájsť," vysvetlila.
Zvyšok prechádzky bol nepríjemný. Hermiona sa cítila, ako keby mala zaseknutý jazyk. Chcela sa ospravedlniť za to, že mu včera večer dala facku, ale to by znamenalo, že sa bude musieť priznať, že spravila niečo zlé a to bolo pre ňu veľmi ťažké. Tiež sa mu chcela poďakovať, že ju prišiel dnes zachrániť, ale kvôli tomu sa tiež cítila hlúpo. Keď sa dostali k portrétu, obrátila sa k nemu a povedala: „Čo tvoje líce?"
Trvalo mu niekoľko sekúnd, kým pochopil, čo tým myslí, ale potom povedal: „Oh, veľmi bolí. Strávil som celú noc v hrozných mukách. Tá bolesť bola neúnosná, ale akosi som to v poriadku prekonal."
Hermiona prevrátila oči a povedala: „To mi pripomína spôsob, akým si sa správal po tom, čo ťa v treťom ročníku hipogrif sekol po ruke."
„Hej," povedal urazený: „Teraz sa ma to dotklo. Nepredstieral som. Takmer som prišiel o ruku."
„Iste," povedala.
„Stále mám jazvy," doplnil.
„Ukáž mi," provokovala.
Vyhrnul si rukáv a ukázal jej malú, ružovú čiarku, možno centimeter dlhú. „Ty úbožiačik," zasmiala sa. „Ako máš odvahu ukázať sa na verejnosti s takým strašným, život meniacim znetvorením?"
„Je mi ľúto, že nemá tvar blesku," povedal s pohŕdaním.
Kráčali po chodbe a zastavili sa najprv pred Hermioninými dverami. Otočil sa k nej a povedal: „Je čas na pravdu Grangerová, si pripravená? Stále sa cítiš na dozor dnes večer?"
„Áno, prečo, zmenil si svoj názor?" spýtala sa nervózne, znova zle pochopiac jeho zámery.
„Nemôžem sa dočkať, len som si chcel byť istý," ponáhľal sa povedať.
„Uvidíme sa potom neskôr, okolo siedmej?" spýtala sa.
„Mám sa s tebou stretnúť dole alebo chceš, aby sme išli dole spolu?" spýtal sa. Z nejakého dôvodu sa cítil nervózne.
„Myslím, že by si mal byť skutočný sprievod a vyzdvihnúť ma u mojich dverí. Kvety a pozornosť by boli tiež milé," povedala. Otvorila svoje dvere, otočila sa a povedala: „Oh, a ešte k odpovedi na tvoju predchádzajúcu otázku, áno."
Vyzeral zmätene. Niečo sa jej predtým pýtal? „Čo tým myslíš?" spýtal sa rozpačito.
„Áno, bozkávam sa na prvom rande, tak buďte pripravený, pán Malfoy," povedala.
„Doberáš si ma Grangerová, však? Vždy som to vedel. Také sú všetky pekné dievčatá. Chovajú sa tak nevinne a sladko, ale potom sa z nich vykľujú dračice," zasmial sa. Vzal ju za ruku a podržal ju v svojej, hladiac palcom jej palec. „Vážne, teším sa na naše rande. Uvidíme sa neskôr." Naklonil sa a pobozkal ju na líce.
„Neskôr," súhlasila, keď vošla do svojej izby a zatvorila dvere.
Kráčal k svojej izbe a pokúšal sa nemyslieť na predchádzajúce nepríjemnosti. Chcel sa sústrediť na dnešný večer. Nebolo žiadnych pochýb, strašne sa do nej zamiloval. Bol tu, vzpieral sa všetkému, čo poznal a k čomu bol vychovaný. Bol čistokrvný a zamiloval sa, veľmi sa zamiloval do nečistokrvnej. Nielen do nečistokrvnej, ale do Hermiony Grangerovej. Zatvoril dvere na svojej izbe a rozhodol sa napísať svojej matke. V tomto liste jej chcel povedať pravdu. Chcel jej povedať, že ho uchvátila Hermiona Grangerová a buď to bude akceptovať alebo nie. Začal s listom, ale bolo ho ťažšie napísať, než si myslel.
Pozrel sa na pozemky hradu. Slnko bolo jasné, obloha bledomodrá. Vietor pofukoval, tých pár listov, čo ostalo na obrovských pozemkoch. Žiadni vtáci neboli vo vzduchu. Bol pokojný deň. Z jeho okna mohol vidieť jazero a jeho takmer čierno vyzerajúcu vodu. Pripomínalo mu to prechádzku, na ktorej bol s ňou. Za jazerom uvidel šedo sfarbené kopce, stále pokryté ihličnatými stromami, vysokými a najvyššími. Boli tam smreky, tisy, borovice a borievky. Boli to tie isté kopce, ktorými sa šplhali v ten prvý deň, a ktoré boli pokryté množstvom stromov, ktoré pôsobili ako klenba, ochraňujúc ich pred útočným slnkom svojím rozsiahlym tieňom.
Z okna videl jednu z mnohých veží hradu. Uvažoval, či je to chrabromilská veža. Bola kedysi v tej veži, pozerala sa z jedného z tých okien a videla to isté jazero, tie isté kopce, tie isté stromy? Už začínal spájať všetko, čo súviselo s týmto miestom s ňou.
Najskôr sa sem nechcel vrátiť. Ani nechcel zostávať doma sám, takže jeho matka vymyslela, že bude lepšie, keď sa vráti na Rokfort. Kontaktovala jeho otca, ktorý si už odpykával trest vo väzení, a ten si myslel, že je to vynikajúca myšlienka. Pravda bola, že obaja jeho rodičia súhlasili s rozsudkom bez súdneho procesu výmenou za slobodu pre ich syna. Nakoniec sa ministerstvo rozhodlo nepožadovať obžalobu pre najmladšieho Malfoya. Vedeli, že konal pod hrozbami Voldemorta, tak nemôže byť zodpovedný za svoje činy.
Keď mu matka povedala, že sa vráti do školy, kým ona bude vo väzení, tak vybuchol, k čomu mal sklony, ale ona si stála na svojom a naliehala. Teraz bol rád, že na tom trvala. Bol rád, že sa vrátil. Za svoje ďalšie vzdelávanie by nedal ani dva knuty. Niežeby nemal rád školu, len sa o ňu tak či tak nestaral. Ale bol rád, že je tu. Bol rád, pretože mu to dalo dôvod, príčinu, aby každé ráno vstal z postele. Tým dôvodom bolo jedno kučeravé dievča menom Hermiona Grangerová. Teraz to nebol taký úder pod pás.
