Klaustrofóbia
Pondelok, osem hodín ráno. Rose sa ponáhľala do Britskej čarodejnícko- muklovskej právnickej firmy, kde pracovala. Pracovala tam už skoro tri roky a patrila medzi najlepšie čarodejnícke právničky v celom Londýne. Doteraz sa nevyskytol prípad, ktorý by nezvládla. Rose svoju prácu jednoducho milovala! Musela síce vstávať zavčasu ráno, každý deň prejsť takmer na druhý koniec Londýna (keďže to bola aj čiastočne muklovská firma, všetci zamestnanci museli chodiť do práce pešo alebo nejakým muklovským dopravným prostriedkom), a potom ešte vyšliapať po schodoch na ôsme poschodie, pretože ich firemný výťah väčšinu času nefungoval. Nehovoriac o tom, že v práci trčala minimálne do desiatej večer, takže nemala čas na nejakú zábavu. Veru, jej súkromný život nebol bohvie čo! Kvôli jej práci ju ešte minulý rok opustil jej dlhoročný priateľ, takže Rose samu seba presvedčila, že žiadneho chlapa nepotrebuje. Bývala sama v maličkej garzonke a jediný s kým komunikovala bola jej rodina a pár kamošiek z Rokfortu. Nesťažovala sa však. Robila svoju prácu dobre a to bolo hlavné!
Celá zadychčaná konečne prišla k obrovskej sivej budove týčiacej sa vysoko dohora. Oproti jej pracovisku bola maličká kaviareň, kam si zaskočila kúpiť kávu na prebratie. Zaplatila za svoje latté a prešla cez cestu, späť k firme. V momente ako sa jej noha obutá v čiernych ihličkových lodičkách dotkla chodníka, zjavila sa pred ňou, akoby odnikiaľ, vysoká, mužská postava so žiarivými blond vlasmi.
„Čauko, trpaslíčka!" pozdravil ju s úškrnom. Rose si vzdychla. Najhoršia vec na jej práci nebol fakt, že musela vstávať skoro ráno a odchádzať neskoro večer, ale že musela pracovať s tým arogantným Scorpiusom Malfoyom, ktorý si zakaždým robil posmech z jej výšky. A ona nechápala prečo, nebola predsa až taká malá! Bola od neho nižšia len o 18 a pol centimetra. Jediný dôvod prečo znášala jeho posmešky bol, že jej práca bola zmyslom jej života.
„Dobrá ráno, Malfoy!" odzdravila ho namrzene, obišla ho a vstúpila do budovy. Malfoy ju nasledoval.
„Ale pozrime sa, niekto nám tu dnes vstal ľavou nohou napred!" zatiahol, keď ju dobehol. Rose ho jednoducho ignorovala a ďalej pomaly usrkávala zo svojej teplej kávy.
„Dobrá ráno, slečna Weasleyová, pán Malfoy," úctivo ich pozdravila pekná, hnedovlasá sekretárka sediaca za pultom vo vstupnej hale. Odzdravili ju a Scorpius na ňu žmurkol, čomu sa mladá žena cudne začervenala. Rose mala nutkanie si odfrknúť, ale ovládla sa a šla ďalej.
Prišli ku schodom, ktorá boli hneď vedľa strieborného výťahu. Práve chcela položiť nohu na prvý mramorový schod, keď si niečo všimla. Na dverách výťahu už nebola vycapená obrovská, krikľavo-oranžová ceduľa s nápisom NEFUNGUJE! Nadvihla obočie a podišla k výťahu. V tom okamihu sa dvere otvorili a vyšiel z nich jej urastený, čiernovlasý kolega. Keď zbadal Rose žiarivo sa usmial.
„Už funguje?" spýtala sa ho.
„Áno, konečne tú prekliatu vec opravili," potvrdil. „Stále sa hýbe akosi pomaly, ale... vždy je to lepšie ako chodiť po schodoch." Znova ju počastoval úsmevom a vypochodoval z budovy. Rose sa tiež rozhostil na tvári úsmev. Tých odporných schodov mala už vážne po krk! Vošla dnu a keď sa otočila uvidela, že na ňu Malfoy nedôverčivo hľadí.
„Si si istá, že je to bezpečné?" spýtal sa. Nadvihla obočie. Žeby v jeho hlase začula paniku?
„Hádam sa nebojíš jazdiť výťahom?!" vyhŕkla. Malfoy na ňu dosť nepekne zazrel.
„Nebuď smiešna!" vyprskol. „Samozrejme, že sa nebojím!" A s týmito slovami nastúpil k nej do výťahu. Stlačil gombík s označením 8. poschodie a na Rose pri tom ani nepozrel. Ako dobre! Aspoň nevidel ako sa usmieva popod fúzy.
Slimačím tempom sa v tichosti viezli cez jednotlivé poschodia vnímajúc len hudbu, ktorá sa tam ozývala z rádia umiestnenom v strope. Akurát boli na šiestom poschodí, keď sa výťah začal nebezpečne triasť a mykať až úplne zastal. Hudba prestala hrať, svetlo párkrát bezmocne zablikalo a nakoniec úplne zhaslo. Výťah sa ponoril do tmy a oni dvaja v ňom zostali uväznení.