„No skvelé!" zvolala podráždene Rose. Ozvalo sa akési žuchnutie a ona sa prekvapene otočila na miesto, kde pred chvíľou stál Malfoy, ktorý sa zrazu zviezol po stene a žuchol na zem.
„Malfoy?" oslovila ho. Scorpius však nereagoval. Súdiac podľa toho, čo dokázala v tej tme rozoznať si všimla, že si schoval tvár do dlaní a nekontrolovateľne sa roztriasol na celom tele. Začal sa hojdať- dopredu a dozadu- a Rose jasne počula, ako sa snaží sám seba upokojiť.
Tak kto je trpaslík teraz, Malfoy?!, pomyslela si víťazoslávne. Vtom však Scorpius nahlas zastonal a hodil hlavou dozadu, bolestivo si ju udierajúc do steny výťahu. Jej veselosť rýchlo zmizla a vystriedalo ju znepokojenie. Takéto správanie predsa nie je normálne! Malfoy si znova tresol hlavu, tentoraz silnejšie a Rose si k nemu rýchlo kľakla. Teraz keď bola pri ňom blízko videla, že má pevne stisnuté viečka, zuby stisnuté a dlhé, bledé ruky, ktoré v tej tme doslova žiarili, má zaťaté v päste. Zľahka mu položila ruku na plece a spýtala sa: „Si v poriadku?" Najprv to vyzeralo, že znova neodpovie, keď sa mu zrazu kútiky úst vykrútili do úsmevu.
„Bojíš sa o mňa, krpaňa?" zatiahol. Jeho hlas však neznel tak sebavedome ako zvyčajne. Znel chrapľavo a trochu mu skákal. Trasľavo otvoril oči, aby neznačil Rose, že je v pohode, ale hneď ich znova so stonaním zavrel. To už bola Rose celé vyplašená. Nechápala, čo sa deje a už vôbec nevedela, ako mu má pomôcť. V takýchto situáciách zvykne vždy spanikáriť.
„Čo ti je, Scorpius?" opýtala sa naliehavejšie. Keď neodpovedal, jemne ním zatriasla, aby ju vzal na vedomie.
„Ja...ja...ja som..." koktal a hlas sa mu pri tom desivo triasol. „Ja som klaustrofobik." Rose naňho neveriacky zízala. To si strieľa nie?!
„Tak prečo si potom, pre Merlina, nastúpil do tohto poondiateho výťahu?!" skríkla naňho. Uvedomovala si, že by naňho nemala kričať, ale jednoducho ju to naštvalo. Prečo aspoň raz nemohol prehltnúť to svoje enormne veľké ego a nehrať sa na hrdinu?! Čo s ním má teraz akože robiť? Ak jej tu omdlie, asi ho zabije!
Výťahom odrazu hrklo. So Scorpiusa sa vydral ďalší ston a pritiahol si kolená k hrudi. Rozblikalo sa svetlo a v Rose skrsla drobná iskrička nádeje, že sa odtiaľ možno dostanú. Svetlo párkrát zaprskalo, a potom bez varovania znova zhaslo. Rose si vzdychla. Bezradne pozrela na Malfoya, ktorý sa znova začal kolísať. Netušila, čo má robiť, ale nemohla tam len tak kľačať a nečinne hľadieť na vydeseného Malfoya. Prečistila si hrdlo a potichu povedala: „Neboj sa, Scorpius. O chvíľu sa odtiaľto dostaneme." Scorpius zo seba vyrazil niečo, čo pripomínalo vzlyk a ďalej sa kolísal.
„O pár minút sme vonku, prisahám," skúsila znova Rose. Položila mu ruku na zátylok a zostala jej celá mokrá od potu. S námahou sa jej podarilo zdvihnúť blondiakovi hlavu a ohmatať mu rukami čelo a líca.
„Celý horíš!" zašepkala zhrozene. Presne tak, ako čakala v nej začala vzrastať panika. Ak sa odtiaľ, čo najskôr nedostanú, môže to dopadnúť veľmi zle.
„Daj si to dolu," povedala a zaťahala ho za čierne sako, čo mal na sebe. Scorpius na štrbinky otvoril oči a nechápavo sa na ňu díval.
„Fajn, ukáž, ja to urobím," vzdychla si a pomaly mu vyzliekla sako. Odhodila ho aj s tým svojím niekam do rohu.
„Však je to tak lepšie?" Snažila sa znieť prirodzene a vyrovnane, aby zakryla svoju náhlu túžbu utiecť kade- ľahšie.
Scorpius mlčal a znova zavrel oči. Neušlo jej však, že už sa tak veľmi netriasol. Dostala nápad. Prisunula sa k nemu bližšie a spýtala sa: „Chýba ti niekedy Rokfort?" Neodpovedal jej, čo vlastne aj čakala, tak pokračovala.
„Mne neustále! Stále si spomínam aké to bolo každé ráno sa prebúdzať v tej obrovskej posteli s nebesami, rýchlo sa prezliecť a rýchlo zísť po pohyblivých schodoch na raňajky do Veľkej Siene. Ten strop, ktorý sa úplne podobal na oblohu, tie sviečky, ktoré sa len tak vznášali vo vzduchu, a potom všetko to skvelé jedlo..." odmlčala sa, aby si to mohla lepšie predstaviť.
„Najviac mi však asi chýba školský areál. Zakázaný les, Hagridova chatrč, kam sme každý piatok chodievali s bratom na čaj a kamenné koláčiky. A samozrejme naše jazero s obrovskou sépiou, ktorá si v lete len tak lenivo ležala na hladine a keď zbadala, že sa blížia študenti, začala sa predvádzať. Chýba mi len tak ležať cez horúci deň v tieni stromu a pozorovať ju, ako vyvádza, chýbajú mi tie večery strávené v chrabromilskej klubovni hraním Rachotiacej sedmy spolu s priateľmi, chýbajú mi metlobalové zápasy a výlety do Rokvillu, ba dokonca mi chýbajú aj tie hodiny strávené v knižnici písaním úloh," stíchla a pozrela sa na Scorpiusa, ktorý sa už len sotva badateľne triasol a prenikavo na ňu hľadel.
„Keby mám možnosť sa tam vrátiť, neváham ani chvíľu! Tých sedem rokov, čo som tam strávila, bolo tých najlepších v mojom živote. Aj keď to nie vždy bola prechádzka ružovou záhradou, rada by som sa tam vrátila," povedala. „Ty nie?"
Hrklo nimi a Scorpius sa strhol. Rýchlo sa od nej odvrátil, sťažka dýchal a chystal sa znova zavrieť oči. Rose však nemala v pláne dovoliť mu to. Chytila mu tvár do dlaní a otočila ju smerom k sebe.
„Nemysli na to," povedala pomaly. „Skús zabudnúť na to, kde si. Mysli na niečo príjemné. Premôž ten strach!" Chvíľu na ňu len upieral svoje lesklé oči, potom zrazu zamrmlal: „Pobozkaj ma." Rose vyvalila oči. Vážne ju práve požiadal, aby ho pobozkala?! Preskočilo mu? Tá klaustrofóbia mu asi udrela na mozog! Vyjavene naňho hľadela, neschopná slova či činov.
„Povedala si, že mám premôcť ten strach," zachrapčal. „Iba takto budem schopný zabudnúť, na to kde sa nachádzam." Rose naňho ešte chvíľu zízala, a potom váhavo, opatrne obtrela svoje pery o jeho.
„Takto nie," vynadal jej. „Pobozkaj ma poriadne!" Rose sa teda k nemu nahla a pritisla svoje pery na jeho.
Bolo to celkom iné ako čakala. Ich pery do seba zapadli ako dva kusy nejakej skladačky. Netrvalo dlho a Rose sa úplne uvoľnila. Objala ho okolo krku a začala ho bozkávať vášnivejšie. Zdalo sa, že aj Scorpius sa už upokojil, pretože jej bozky rovnako vášnivo opätoval. Niekoľko minút sa bozkávali, Scorpiusove ruky blúdili po jej tele a navzájom spoznávali pery toho druhého. Rose ani nevedela ako a zrazu bola prišpendlená na stene výťahu, nohy mala omotané okolo Scorpiusových bokov a bozkával ju tak náruživo, až sa jej z toho krútila hlava. Malfoy sa pustil bozkávať ju na krku a Rose slastne vzdychla. Už zabudla aký je to úžasný pocit.
„Rose," vzdychol jej meno a Rose sa pri tom zvuku mierne strhla. Vážne jej práve povedal menom?! A vážne sa jej z toho zachvelo celé telo?
„Scorpius," zašepkala aj ona a prsty mu vplietla do hebkých vlasov. Druhou rukou mu začala nedočkavo rozopínať gombíky na žiarivo bielej košeli. Odrazu nimi myklo, svetlo sa rozsvietilo a výťah začal stúpať nahor. Rose sa rýchlo prebrala z opojenia, odtiahla sa a zoskočila z neho. Chvíľu na seba len zadychčane hľadeli, celí zmätení a užasnutí zároveň. Dvere výťahu sa otvorili, Rose zhrabla zo zeme svoje sako a rýchlo odkráčala do svojej kancelárie, zanechávajúc tam Scorpiusa úplne samého.