Keďže prívalová vlna dorazila do Numy nečakane, vyskytli sa medzi obyvateľstvom rôzne, prevažne malé, zranenia. Zhodou okolností boli Sakurine schopnosti už dobre vychválené a tak keď sa rozkríklo, že sa svadobčania navrátili do hotela, niektorý dostali nápad nechať sa od nej vyšetriť.
.
Lenže tým niekým bol asi tak každý, kto mal čo by len najbezvýznamnejšiu modrinu. Nebiť zopár prípadov, ktoré skutočne potrebovali skontrolovať, či dôchodcov, ktorým mohlo byť čokoľvek, by sa hotel nepremenil na provizórnu nemocnicu, kde údajný pacienti čakali dokonca aj vo vestibule, aby sa dostali na rad.
.
Samozrejme, že príchod neprehliadnuteľnej skupiny mladých, pozostávajúcich z veľkého bieleho psa, dvoch mužov a troch žien, ktorých už všetci čakajúci poznali buď osobne, alebo skrz klebety či z videnia, vyvolal nemalí ohlas. Vestibul sa takmer okamžite zaplnil do nepriehľadna. Dav sa na nich zhúkol ako na supy na mršiny a komentáre ktoré bolo možné započuť boli prevažne v duchu úľavy z ich návratu a v otázkach o tom čo sa prihodilo.
.
Samo o sebe sa zhodou okolností nikto zo skupinky nemal k slovu. Teda okrem Kibu, ale i ten nemal záujem byť za miestnu drbnu či rozhlas. Lenže v duchu budúceho... teda v budúcnu potenciálneho, vodcu svorky ich potreboval skrotiť: „No tak ľudia, prestaňte sa na nás lepiť, ako muchy v parné dni. Dajte nám priestor!" Dav trošku ustúpil.
.
„Váš záujem náš teší, ale dajte už pokoj! Vidíte predsa, že sme všetci živý a zdraví? Tak tým by to malo hasnúť. Pozrite... To čo spôsobilo tú povodeň, sme osobne stretli. Nepadli sme si vzájomne do oka a tak došlo k malej roztržke. A ako vidíte my sme tu a tá vec už viac nie je. Takže už žiadna ďalšia katastrofická povodeň nebude." Dav zneistel ale on nemienil upustiť opraty. „Pozrite, budete radi, že sme to stretli mi a nie niekto z vás pretože by s tou vašou dedinkou bol už Amen. A pokiaľ ide o týchto dvoch..." Poukázal na novomanželskú dvojicu za ním. „Ani sa k tomu nepriblížili a ako na nich vidíte nemajú jediný škrabanec. Takže pokiaľ dovolíte, sme unavený z výletu a radi by sme si oddýchli. Osamote. A pre prípadné ďalšie otázky: Nemáme ani v najmenšom záujem ani rozpomínať čo sa tam udialo. Pre vašu bezpečnosť by ste mali zostať v dedine. Takže, z dovolením!"
.
Ako náhle si Kiba začal raziť cestu vpred, tak sa dav poslušne rozostúpil a nikto sa ich nepokúšal ďalej zastaviť. Myslel si, že to bolo vďaka jeho vrodeným vodcovskými predpokladmi a bravúrneho narábania so slovami, ale ktokoľvek by mohol namietať že to bolo skôr jeho delikventským vzhľadom a vystupovaním, ktoré hovorilo že sa do nich pustí pokiaľ ich nenechajú prejsť. Pritom Akamaru nebol dáke malé šteniatko.
.
Avšak i keď sa už od nich vzďaľovali, tak okolité šuškanie sa nieslo v duchu poznámok po väčšinou na to ako im to pristane, či na auru ktorá ich obklopovala, alebo na fakt že on a pes boli jediný, ktorý nemali okolo seba to elegantné trblietanie. Avšak vyskytli sa i také pikantnosti ako, kto po kom ide, milostný trojuholník či narážky na hárem. S výrazom držte tlamy pokračoval vpred.
.
Do pôvodnej jedálne ísť nemohli, lebo bola zaplnená pacientmi a istá frustrovaná hysterka tam mala svoju doménu v podobe niekoľkých klonov. Rozhodol sa neriskovať použiť tamojšie schodisko a zamieril preto chodbou. Kde mu cestu skrížila kuchárka Aya vystrčiac sa z kuchyne.
.
Jej tvár i elán pôsobili, akoby omladla o dobré desaťročie. V príliš dobrej nálade k ním pristúpila. „Ale, ale..." Zachichotala sa. „To som rada, že sa vám nič nestalo, už som sa obávala najhoršieho. Užili ste si aspoň trošku vášho pikniku?"
.
Kiba sa nemienil zastavovať, ale jej nákazlivý úsmev bol mocnou zbraňou. „Ale, chvíľku áno. Kým niekomu nerupli nervy. Celý tábor to potom spláchlo bez návratu, ale nám sa nič nestalo." Odpovedal za pochodu.
.
Ako prechádzali okolo kuchyne, Naruto ucítila lahodnú vôňu ktorá z nej vychádzala. Jej bruško hlasno zaškvŕkalo a nebolo žiadnej moci, ktorý by skryl ten jej hladný výraz.
.
„Ale, ale, nehovorte mi, že ste nič nejedli?" Poznamenala prívetivo v neuveriteľne povznesenom prístupe. Kiba sa zatváril kyslelo, ale odpoveď bola vopred zrejmá. „To, nič to nič, aj tak vyváram, za chvíľu vám niečo prinesiem. Takže sa nemusíte obávať. Len to nechajte na mňa." Zachichotala sa a hodila očkom po poslednej dvojici ktorá s nimi prišla. Obe dotknuto a synchronizovane odvrátili od nej pohľad, čo jej prišlo tak záhadne vtipné, že sa musela zachichotať znovu. „O áno! Aby som nezabudla. Zamierte prosím do salóniku pri záhrade! Ostatný z vašej skupiny, sú už tam."
.
„Jasné čekneme to." Oznámil samo zvolený vodca skupinky, ktorá sa teraz už od nej vzďaľovala, ale ešte stihla hodiť pobavene pomyselnú hviezdičku guráže po oboch Ragiových dcérach, ktoré na sekundu klesli porazenecky na duchu. Nič nekomentovala, ale jej mačacie oči a prsty zakrývajúce jej chichotavý úsmev hovorili za všetko.
.
.
Skupinu nikto z prítomných dedinčanov nenasledoval chodbou, ale než stihli dôjsť do spomínaného salóniku, ozval sa za nimi dupot smerujúci priamo k nim.
.
„Hej, vi idioti!"
.
Karin so Satsuky sa ledva stihli uhnúť na strany prebiehajúcej Sakure, ktorá sa vrhla na oboch členov ich tímu Sedem. Mocne ich objala a s hlavou na ich ramenách ich stisla dohromady. „Tak som sa obávala, že už vás neuvidím. Toto mi už nikdy nerobte!" Zabručala, ale i tak z jej hlasu bola cítiť úľava. „Je vám jasné, že bezo mňa nemáte nikam chodiť, že áno? Kde ste vlastne túlali?" Pôsobila frustrovane, ale na chvíľku sa uvoľnila, ako sa na oboch tlačila. Teda až do momentu kedy ich očuchala a jej hlas i nálada sa nastavili na podozrievané. „Čo to má byť? Kde ste boli a čo ste robili?" Všetci naokolo, ako na povel vytuhli.
.
Tváre oboch nastávajúcich sa orosili s výrazom: ajaj je zle.
.
U oboch bolo vopred jasné, že budú mlčať i keby ich mučila, ale situáciu sa rozhodol zachrániť Kiba. „Zadrž dievča! Uviaž svoje psi vojny. Užili si jazdu bahenným super toboganom, takže dá sa očakávať, že ich to trošku oškrábne ako šmirgľom. Nemala by si radšej ostať natešená z toho, že sú nažive?"
„Ho?" Sakura neveriacky potiahla a pohliadla na tie dve za ňou. Jej pohľad zvážnel všimnúť si istej trblietavej zhody medzi mlčiacou štvoricou. „Kde a hlavne čo sa prihodilo?"
.
Obe očervenali a odmietavo od nej odvrátili svoje tváre len aby sa ich pohľady navzájom náhodne stretli. Zatvárili sa na seba nepriateľsk podobnom nádychu odvrátili pohľady každá inam. Sakura nemala tušenia čo za tým stojí, ale v momente si vybavila Ino a iritujúci pocit vo vnútri nej okamžite zapálil bojového ducha.
.
„No tak ženská, kápni božskou! Povedali že to museli vziať podzemím. Vieš predsa, že je to tu prešpikované tunelmi, že áno? Tak to už nechaj byť! Už som si dneska užil až príliš veľa neprimeraných reakcií od kde koho, takže nemám záujem sledovať od teba ďalšiu!" Protestoval, snažiac sa ovládnuť situáciu a rozhodne to nebolo len preto, že by im všetkým mohla namlátiť čo v prvom rade predstavovalo hlavne jeho. Ale pre istotu sa snažil odvrátiť smerovanie deja od istej chytľavej teórie.
„Nie je to tak, že by som bola nejako zvlášť naštvaná po tom čo sa stalo. Len chcem dáke potvrdenie o tom čo ste." Zahlásila nasmerujúc svoj pohľad k dvojici na ktorej visela.
.
„Hm, postačí ti to čo v kúpeľoch?" Zaznel sucho Saske načo sa Naruto poplašila.
„Počkaj! Tu? Sakura chan, počkaj!" I cez jeho neutrálny postoj videla určité nebezpečenstvo.
.
„To nebude treba." Odcekla ružovláska na nich dôležito. „Už som si to sama dostatočne overila. Ste to vi dvaja." Uvoľnila svojej zovretie a všetci traja sa rozostúpili natočiac sa k sebe. Naruto sa nechápavo na ňu pozrela a privodila tak ružovláske vrásku na čelo. „Čo je?... Kto si myslíš že som? Dávala som vás dvoch do kopy tak často, že poznám každý centimeter vašich tiel."
.
„Tá odpoveď vyvoláva ďalšie otázky..." Utrúsil Kiba potichu, ale našťastie bol odignorovaný.
.
„Avšak to, čo máte na sebe je celkom zaujímavé." Skúmala ich pohľadom. „Kde ste k tomu prišli? Pretože pevne dúfam, že je tam toho dosť pre ďalšie použitie. Trošku si odoberiem aby som si neskôr spravila analýzu." Otočila sa k tým dvom stojacim za ňou a pokračovala. „Pokiaľ je môj odhad správny, nemuseli by sme vôbec čakať až sa istý prameň rozhodne prebudiť k životu."
.
„Ne-nemôžem nič garantovať." Vykoktala zo seba červenovláska svoju odpoveď napravujúc si okuliare, čím si vyslúžila káravý pohľad od čiernovlásky stojacej vedľa nej. Ich pohľady sa stretli a pomyselne to medzi nimi iskrilo. I bez slov bolo jasné, že sa vzájomne urážajú.
.
Sakura mala okrem dežavú, silný pocit, že by sa stačilo len malé po postrčenie a pustili by sa do seba. Šancu však zaklincoval do zeme Narutin škvŕkajúci žalúdok, čím si vyslúžila znudení pohľad od jej kamarátky. „Nikdy ma neprestane udivovať, koľko toho do seba natlačíš a i tak nepriberieš ani jeden zbytočný gram."
.
Blondína sa s ľahkým nanúteným „ha, ha, ha" prehrabla vo vlasoch na temene hlavy, akoby dostala pochvalu. Lenže ostatné tri dievčatá si porazene povzdychli.
.
„Nechcem rušiť..." Ozvalo sa z konca chodby spoza ktorého vyšiel pán Hotelu, ktorého bolo obyčajne vídať za stolom na recepcií. „Ale pokiaľ máte veľmi hlad, tak v salóniku sú piškóty a jedno hubky, ráčte si dať." Navrhol prívetivo a Naruto sa toho okamžite chytila a tak ho všetci nasledovali.
.
Vchod do salónika bol len pár metrov za spomenutým rohom. Plus ako sa ukázalo, manžel kuchárky Ayi, dočasne vymenil stoličku na recepcií za stoličku u dverí do salónika, kde teraz dával pozor, aby ich ctení hostia neboli rušený náhodnými okoloidúcimi. Takže bolo už jasné prečo sa ukázal ako starostlivý dedko, keď počul isté hladné reči. Predhodiť niečo k zahryznutiu zaberá na takéto prípady vždy.
*Nabudúce: Posedenie s priateľmi?