Poznámka autora

Sľubovaná premiéra je konečne tu! :D Tešíte sa? Ja neskutočne! Stuck with You ste prijali kladne a ja si úprimne želám, aby to tak bolo aj s Malfoy Problem. Viem, že Dramione nie je práve každého šálok kávy, ani môj nie, ale dúfam, že vás to neodradí a omrknete túto story. Prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa bude páčiť

1 .

Hermiona

Deň, keď sa môj život drasticky obrátil hore nohami sa začal rovnako ako každý iný. Bol začiatok júla, 27 stupňov, slnko príjemne hrialo... S Ginny, Lunou a mojou kolegyňou z práce, Hayley, sme si užívali zaslúžené voľno a pofľakovali sa po Šikmej uličke, Oxfort Street a rôznych iných nákupných štvrtiach. Krátko po dvanástej sa Ginny konečne rozhodla dať si pauzu, a tak sme zapadli do najbližšej kaviarne na šálku tekutej energie. Objednali sme si a keď sa čašník vzdialil, Ginny vytiahla z tašky fialové negližé, ktoré si kúpila.

„Už sa nemôžem dočkať kedy ma v tom Harry uvidí!" rozplývala sa. S Harrym sa vzali asi pred pol rokom a stále boli nechutne zamilovaní. Boli to moji najlepší priatelia a bola som za nich vážne šťastná, ale čoho bolo veľa, toho bolo veľa.

„Mala si si aj ty vziať jedno," otočila sa na mňa, „fialová ti ide k pleti aj vlasom." Prevrátila som nad ňou očami.

„Za prvé, do postele sa obliekam pohodlne a za druhé, s nikým nechodím, takže na čo sa obťažovať, keď ma v tom aj tak nikto nikdy neuvidí," odvetila som. „Je to zbytočné plytvanie peňazí."

Ginny si vzdychla a krútiac hlavou strčila odev späť do nákupnej tašky.

„Keby nebol Ron taký korunovaný idiot..." zamrmlala si Ginny popod nos.

„Prosím, nerozprávajme sa o ňom," vzdychla som a pomasírovala si spánky. Začínala ma bolieť hlava rovnako ako vždy, keď niekto spomenul meno Ron Weasley. Krátko po vojne sme spolu začali chodiť a bolo to to najkrajšie leto v mojom živote, ale potom prišiel september a ja som odišla do Rokfortu, aby som ukončila štúdium. Ron, aj s Harrym, zostal v Londýne pracovať ako auror a skočil po prvej sukni, ktorá sa objavila v jeho blízkosti. Keď som sa však cez Vianoce vrátila, tváril sa akoby nič a pokračovali sme vo vzťahu. Trvalo to do júla, dokým to už Harry nevydržal a vyklopil mi pravdu. S tým bastardom som sa hneď a zaraz rozišla, mala som aj chuť zlámať mu hnáty, ale nemala som na to silu. Odišla som za Ginny a plakala celý deň. Milovala som ho od štrnástich a on sa ku mne zachoval takto hnusne!

Priniesli nám kávu, ktorá prerušila moje bolestné úvahy o Ronovi a vďačne som po nej siahla a poriadne sa napila. Cítila som ako mi telo pomaly zaplavuje nová vlna energie.

„Takmer som zabudla," ozvala sa Ginny, „nezabudni, že dnes odchádzame do Vegas." Skoro som sa udusila kávou. Vegas! Do hája, vedela som, že som na niečo zabudla! Ginny si všimla môj výraz a zastonala. „Miona! Ako si na to mohla zabudnúť?!"

„Možno preto, že sme to vybavovali ešte pred vašou svadbou a odvtedy som musela ešte v práci prejsť kopu papierov!" Výlet do Las Vegas sme naplánovali ako oneskorené medové týždne, keďže Harry musel pracovať. Mal to byť výlet pre dvoch, ale obaja trvali na tom, že potrebujem zmenu prostredia a trochu sa odreagovať. Ron Weasley sa totiž pred šiestimi mesiacmi zasnúbil s Lavender Brownovou a Potterovci mali pocit, že sa s tým potrebujem vyrovnať niekde ďaleko od všetkých tých vecí, ktoré mi to pripomínajú. Musela som uznať, že mali pravdu, ani po toľkom čase som sa s tým nedokázala vysporiadať. Ron bol proste láska môjho života a vedomie, že je s niekým iným mi trhalo srdce.

„Vyzdvihneme ťa o pol piatej, prosím ťa, skús byť dovtedy pripravená."

Z nákupov sme sa vrátili pred treťou a ja som sa rýchlo vrhla na balenie. Spod postele som vytiahla veľký, modrý kufor, ktorý mal najlepšie časy už dávno za sebou, ale bolo to buď toto alebo starý, ošúchaný kufor z Rokfortu. Rozrazila som dvere neveľkého šatníka a napchala jeho obsah do kufra. Išli sme len na víkend, ale človek nikdy nevie, čo bude potrebovať. A navyše, nevlastnila som zase tak veľa oblečenia. K oblečeniu som ešte nahádzala hygienické potreby, pár kníh a nejaké veci do práce. No čo, som workoholička! Nikdy nie je na škodu začať s predstihom.

O štvrť na päť som už čerstvo osprchovaná a prezlečená netrpezlivo čakala pred vchodom do bytovky, kde som bývala. Bývala som v odľahlej štvrti, ďaleko od všetkých dotieravých reportérov, a podľa môjho názoru aj v najpriateľskejšej. Všetci moji muklovský susedia sa ku mne správali veľmi milo a s rešpektom.

„Dobrý deň, slečna Grangerová," milo ma pozdravil pán Barnes z dolného poschodia. Bol to už postarší pán, s vlasmi belšími ako sneh a pri chôdzi sa podopieral paličkou.

„Dobrý deň, pán Barnes," usmiala som sa naňho.

„Niekam odchádzate?" opýtal sa, keď si všimol ten obrí kufor. Prikývla som.

„Odchádzam na víkend s priateľmi do Vegas."

„Tak to prajem pekný výlet. A niekoho si tam nájdite." Usmial sa na mňa a pomalým krokom vošiel dnu. Keď už bol preč zagúľala som očami. Nechápala som prečo všetci chcú, aby som si niekoho našla- moja mama, Hayley, pán Barnes- vyhovovalo mi byť samej. Aspoň som sa nemusela báť ďalšieho sklamania.

Ginny a Harry prišli presne na čas a spolu sme odišli na letisko. Lietadlo odchádzalo o pätnásť minút neskôr. Sadla som si k oknu a zatiaľ čo sa tí dvaja cukrovali, vyzrela som von. Uvedomila som si, že sa celkom teším, že konečne niekam vypadnem. Už som sa začínala v Londýne dusiť. Každý ma tu pozná, vie kto som a čo som urobila, na každom kroku striehnu reportéri, a potom, všetko mi pripomína Rona. Celé tie dva roky, čo sme boli od seba som sa ho snažila vypudiť z hlavy a prestať naňho myslieť. Lenže to nešlo tak ľahko, pripadalo mi to, akoby bol hlboko zakorenení v mojom vnútri. Zakaždým, keď som sa o to pokúšala mi musela myseľ znova pripomenúť to všetko dobré, čo sme spolu zažili.

Tak dosť, dievča, musíš konečne prestať myslieť na Ronalda Weasleyho. Ublížil ti, nechutne ťa využil, klamal ti! Nezaslúži si, aby si naňho myslela čo i len sekundu. Teraz si pekne užiješ výlet a možno aj stretneš nejakého amerického fešáka.

Moje podvedomie malo pravdu. Ron bol minulosťou, kapitolou, ktorá sa skončila už dávno. Je na čase sústrediť sa na niečo iné. Ako napríklad na celý víkend v meste hriechu.

Zdriemla som si, prebudila som sa až keď sme elegantne pristáli na letisku v Las Vegas. Vyzdvihli sme si batožinu, naložili ju do taxíka, ktorý nás potom odviezol do nášho hotela. Celú jazdu som onemene civela von oknom. Všetko bolo také... žiarivé! Ulice boli lemované obrovskými, vysvietenými kasínami a hotelmi s veľkými bazénmi a podobnými atrakciami. Náš hotel sa volal The Palazzo a bol, jedným slovom, dych berúci. Bol ohromný, týčil sa do výšky, s presklenými oknami a v súmraku pôsobil akoby bol celý natretý zlatom. Vošli sme dnu, všetko to tam bolo také krásne! Nedokázala som to všetko hneď naraz spracovať.

Ginny a Harry mi podali kľúče od mojej izby. Bývali sme na piatom poschodí, dve izby od seba. Oni mali svoj kráľovský apartmán pre dvoch a ja svoj luxusný pre jedného. Trasúcimi rukami som si odomkla dvere a vošla dnu. Z toho pohľadu sa mi točila hlava. Obrovská dvojlôžková posteľ len a len pre mňa, vlastná priestranná obývačka so stolíkom plným najnovších čísel Sršňa, Čarodejky a Denného Proroka, kúpeľňa s plazmovým televízorom v rohu. Druhý televízor, oveľa väčší bol zase oproti posteli. Merlin, kde som sa to len ocitla, v inom vesmíre?! Musela som sa uštipnúť, aby som si bola istá či len nesnívam. Nie, je to skutočné. Rozbehla som sa a skočila do mäkkých a nádherne voňajúcich prikrývok. Tento výlet bude určite perfektný.

Ako veľmi som sa len mýlila.

Nezaťažovala som sa vybaľovaním, momentálne som sa chcela, čo najskôr rozhliadnuť po hoteli. Vytiahla som z kufra čierny top s priesvitnými rukávmi a žltú kanárikovú sukňu nad kolená. Nebol to celkom outfit od kasína...ale čo už. Nikdy som nebola šatový tip, za to sukní som mala požehnane. Kým som sa prezliekala cez otvorené balkónové dvere vletela dnu tmavosivá plamienka s Večerným Prorokom v pazúroch. Dala som jej maškrtu, vzala si noviny a odložila ich na stôl. Keď sa neskôr vrátim určite si prečítam, čo je nové v čarodejníckom svete. Ešte som sa trochu namaľovala, zviazala si vlasy do drdola a odišla na prízemie. Ginny a Harry nikde neboli, ale nehovorili sme predsa, že musíme byť spolu. Bola to ich svadobná cesta, preto som mala v pláne držať sa od nich čo najďalej, aby si užili zaslúžené súkromie.

Bola som v celkom dobrej nálade a dokonca som sa usmievala, keď som vstupovala do kasína. Nachádzala sa tam kopa automatov, pokrových stolov a stolov s ruletou. Úsmev mi však hneď pohasol, keď som zbadala záblesk známych, ryšavých vlasov. Nie, to nemôže byť... Bol to on, stál pri rulete, po boku mal nejakú neznámu krásku s dlhými nohami, ktorá určite nebola Lavender a natŕčal jej dlaň s kockami, aby na ne fúkla. Musela som sa oprieť o rám dverí, aby som sa v momente nezložila na zem. Prečo vždy, keď je mi dobre a snažím sa pohnúť ďalej zrazu sa objaví?! Čo ma nejaký vnútorný radar, ktorým vycíti, že som šťastná a ponáhľa sa mi to prekaziť?

Hodil kocky a mne sa tak naskytol pohľad na jeho profil. Bohovia, stále bol rovnako krásny! Prečo musí byť v mojich očiach vždy taký dokonalý? Akoby vycítil, že naňho niekto zíza sa rozhliadol po okolí. Rýchlo som sa zvrtla na krátkom opätku, aby ma neuvidel. Ešte to by mi tak chýbalo! Musela som ísť preč. Rovno pred sebou som zbadala bar, pri ktorom sedeli len dvaja ľudia. Nepijem, ale nikdy nie je neskoro začať, no nie? Vydala som sa k nemu a povedala barmanovi nech mi naleje to najsilnejšie, čo má. Prekvapene sa na mňa pozrel, došlo mi, že preto, lebo ma spoznal- nevýhoda čarodejníckeho hotela- no nakoniec vytiahol pohár a nalial mi whisky. Schytila som pohár a bleskovo do seba obrátila jeho obsah. Skrivila som tvár, bolo to hnusné, ale na zabudnutie dostačujúce. Buchla som pohár na pult a vypýtala si dvojitú.

Po štvrtom pohári alkoholu, keď sa so mnou už svet pomaly začínal točiť, si k baru prisadol nejaký mladý chlap v drahom obleku so sakom prehodeným cez plece. Nevenovala som mu príliš veľkú pozornosť a vypýtala si ďalšiu dávku. Už to začínalo byť viac- menej automatické.

„Teda, Grangerová, teba by som nikdy neodhadoval na alkoholičku," ozval sa. Stuhla som, pretože mi ten preafektovaný hlas bol povedomý, až príliš povedomý. Otočila som hlavu a hľadela do uškŕňajúcej sa tváre Draca Malfoya. Prekvapene som zažmurkala.

„Malfoy?!"

Nebola som si celkom istá či je skutočný alebo si ho len vyfantazírovalo moje podnapité podvedomie. Teda, nie že by som fantazírovala o Mlafoyovi, to nie. Ale nevideli sme sa od posledného ročníka na Rokforte a bolo čudné ho po dvoch rokoch znova vidieť. Pracoval síce na Ministerstve, rovnako ako ja, ale jeho oddelenie bolo o tri poschodia vyššie ako moje, takže nebola šanca, aby sme sa stretli.

Jeho úškrn sa ešte rozšíril. „Bola to dlhá doba, čo, Grangerová?!" Pripadalo mi, že aj on je pod parou- to ako sa uškŕňal, mierne zružovené líca a fakt, že ešte nepredniesol žiadnu uštipačnú poznámku týkajúcu sa môjho pôvodu. Určite nebol triezvy.

Barman predo mňa položil ďalší pohár a Malfoy si od neho vypýtal burbon. Na dúšok som ho vypila.

„Radšej brzdi, Grangerová, inak ťa do izby budú nútení odniesť na nosidlách," zatiahol. Tak toto sa už viac podobalo Dracovi Malfoyovi, ktorého poznám. Kašľala som naňho a objednala ďalšiu whisky.

„Viete čo, nechajte to rovno tu!" povedala som čašníkovi a vytrhla mu z rúk fľašu. Malfoy sa na mne dobre bavil. Ďalej som ho ignorovala a pila ďalej. Vypila som ešte ďalšie dva poháre, a potom si už nič nepamätám.

Ranné prebúdzanie bolo ako za trest. Ledva som sa dokázala pohnúť, cítila som sa, ako by sa cezo mňa prehnalo stádo kentaurov. A nie práve malé. Telo dolámané, žalúdok ako na vode a v mysli čierna diera. Opatrne som otvorila oči a zase ich hneď zavrela, aby som ich ochránila pred ostrým slnečným jasom, ktorý prenikal do izby. Zastonala som a s vypätím všetkých síl som sa prevalila na chrbát. Znova som ich otvorila a pomaly privykala dennému svetlu. Čo sa to včera v noci, pre Merlina, stalo?! Pamätám si, že som videla Rona a spanikárila som, sedela som pri bare a popíjala whisky. Spomínam si aj na stretnutie s Malfoyom, ale to je tak všetko. Všetko ostatné je akoby zahalené hmlou.

Nespokojne som zamrnčala a pomaly sa posadila, potrebovala som si pripraviť niečo proti tej nutkavej potrebe vracať. Poobzerala som sa po izbe a zvraštila som čelo. Môj nábytok nebol čierny a oproti posteli som mala televízor, nie obraz krajinky, pohovka v obývačke nebola kožená a taká veľká a som si takmer istá, že závesy na oknách neboli krémové, ale červené. Naskytlo sa mi jediné možné vysvetlenie- toto nebola moja izba.

Stuhla som, až vtedy som si totiž uvedomila, že v posteli nie som sama. Okamžite som sa pozrela pod paplón na svoje oblečenie. Uf, bolo stále pekne na svojom mieste. Zhlboka som sa nadýchla a otočila hlavou smerom k tomu neznámemu, čo tam ležal so mnou. Bol mi otočený chrbtom, takže som mu videla iba peroxidovo biele vlasy. Tie vlasy mi boli priam podozrivo známe.

„Nie, nepanikár, nemusí to byť on," zašepkala som si sama pre seba. Draco Malfoy predsa nie je jediný s takými vlasmi. Neznámy sa pomrvil a odokryl mi svoju tvár. Moje najhoršie obavy sa vyplnili, bol to ten poondiaty fretčiak!

Schovala som si tvár do dlaní, toto nemôže byť pravda. Nemôže to byť pravda, že som sa spila do nemoty a ráno sa zobudila v neznámej posteli po boku Draca Malfoya. To sa na mňa vôbec nepodobá. Zdvihla som hlavu z dlaní a silno sa uštipla. Nič sa nestalo, takže to je pravda. Sakra! Buchla som si päsťou po stehne. Vtom moju pozornosť upútalo niečo žiarivé na prstenníku ľavej ruky. Bol to obrovský, diamantový prsteň, ktorý tam včera večer ešte určite nebol. To. Snáď. Nie.

Bez rozmyslu som začala kričať.