Poznámka autora

Ako som sľúbila, menšie prekvapko ;) Aby som vám vynahradila čakanie, tak sem pridávam novú kapitolu. Je to skôr taká oddychová kapitola, ale hádam sa bude páčiť :D Dajte mi vedieť, čo si myslíte ;) Btw, ďakujem za čítania aj reviews! Ste proste zlatíčka! :D

7 .

Hermiona

Prešli tri dni a Malfoy sa stále o nič nepokúsil. S nervami som bola v koncoch! Sľúbil mi vojnu a ja viem, že to myslel vážne, preto som sa radšej každej potravine a tekutine v byte oblúkom vyhla a stravovala sa v nejakom malom, útulnom bistre pár ulíc od bytu. Aj šampóny som dôkladne prezrela. Nechápala som to, toľko vyhrážok, dokonca na mňa vybehol a stále nič. Možno sa mu tie zelené vlasy nakoniec zapáčili... Neodfarbil si ich, Merlin vie, že by sa to ani tak ľahko nedalo, takže bol teraz na smiech celému Ministerstvu. Dokonca v deň, keď sa s nimi predviedol v práci po prvýkrát za mnou prišiel Blaise Zabini. Bola som prekvapená, sme síce kolegovia, ale naše rozhovory sa skladali zo zdvorilých pozdravov a záležitostí týkajúcich sa práce. Nečudo, že keď som ho zbadala stáť vo dverách, primrzla som na stoličke.

„Smiem?" spýtal sa ma. Mimovoľne som prikývla, nevedela som ako inak reagovať. Vošiel dnu a oprel sa rukami o môj stôl.

„Uvedomuješ si, čo robíš?" spýtal sa. „Draco nie je práve protivník, s ktorým by si sa mala zahrávať."

„Prepáč, ale prišiel si ma sem zastrašovať?" nedalo mi nespýtať sa. Naklonil sa ku mne bližšie a na moment som prestala dýchať. To zastrašujúco vyzeralo. No zároveň aj sexy. Ach, Merlin, však som si to nepomyslela?! Áno, Blaise Zabini bol vážne pekný kus chlapa, no doteraz sa mi akosi darilo tento fakt ignorovať. Preklínala som sa za to, že som o tom musela začať uvažovať práve teraz.

„Nie, prišiel som ťa varovať," odpovedal mi. „Draco je možno dospelý chlap, ale vyspelosťou je na úrovni pätnásťročného chlapca. Je schopný urobiť aj tú najväčšiu blbosť a na jeho nešťastie si to uvedomí až potom, čo napácha škody."

„Ja viem-"

„Bude zaslepený pomstou, nebude dvakrát uvažovať nad svojimi činmi! Merlin, uvedomuješ si, čo si spáchala?! Vyzvala si ho na vojnu, to je ako dať decku do rúk nabitú zbraň!" prerušil ma. Wow, netušila som, že je takáto hysterka!

„Blaise-"

„Vezmi to späť! Vztýč bielu vlajku skôr ako si vyvediete niečo hrozné a budete to ľutovať. Už to nebude môcť vziať späť-"

„BLAISE!" skríkla som naňho a on konečne zmĺkol. „Už si sa vyrozprával?" Pomaly prikývol.

„A prečo to hovoríš mne, čo nejdeš za ním? On to totiž všetko začal!"

„Myslíš, že som to neskúšal? Ale je to ako hovoriť do kameňa," vzdychol si a pokrútil hlavou. „Ty si rozumnejšia ako on, Hermiona, zruš to skôr, ako sa stane niečo zlé jednému z vás."

„Pozri, vďaka za starostlivosť, ale sme dospelí. Nevyvedieme nič hlúpe," uistila som ho.

Mala som však taký nepríjemný pocit, že Blaise má pravdu a Malfoy vážne vyvedie nejakú hovadinu.

Sedela som zavretá v kancelárii sklonená nad ďalšou kopou papierov. Už ma prechádzala trpezlivosť, slová mi splývali do kopy a kvôli tomu neustálemu lúšteniu, čo je tam napísané raz určite budem musieť nosiť okuliare. Zavrtela som sa na stoličke, neuveriteľne ma bolel zadok, už som nevedela ako mám sedieť. Moja stolička nebola ktovie ako pohodlná, ale toto bola iná bolesť, taká bodavá. Nemala som z toho dobrý pocit. Po piatich minútach už to bolo také neznesiteľné, že som vyskočila zo stoličky. Na stoličke nebolo nič ostré, čo by malo na svedomí to nepríjemné bodanie. Zamračila som sa. Možno som už len kvôli tejto vojne s Malfoyom prehnane paranoidná. Pre istotu som si však rukou jemne prešla po zadku. Strnula som. Nahmatala som tam nejakú malú vypuklinu. Čo do pekla...?

Draco

Moja pomsta bolo dokonalá! Možno trochu krutá, ale čo už. Koledovala si o to, zničila mi vlasy, na hlave mám kvôli nej burinu a moja hrdosť a zastrašujúce postavenie na Ministerstve sú zruinované, nehovoriac o tom, akú hroznú ranu utŕžilo moje ego. Je na čase, aj jej trochu pokriviť hrebienok. Celé tri dni pred tým než som prešiel do útoku som ju pozoroval. Chodila po byte a všetko podrobne kontrolovala. Krútil som nad ňou hlavou, nie som taký sprostý, aby som niečo nasypal do jedla alebo pitia. Mám tendenciu zabúdať, takže by som sa nakoniec mohol chytiť do vlastnej pasce. Jediné, čo si nekontrolovala, boli jej prášky na spanie, ktoré som jej našiel v izbe na nočnom stolíku. A ja som to samozrejme využil. No čo, raz Slizolinčan, navždy Slizolinčan.

Prišiel som na svoje oddelenie a cestou do kancelárie som sa všetkým pozdravil, dokonca aj Bradleymu a to ho väčšinu času ignorujem. Všetci boli príliš v šoku, aby mi odzdravili, ale ja som bol príliš vzrušený, aby som si z toho robil hlavu. Neviem sa dočkať, keby uvidím Grangerovaj výraz, keď zbadá svoj nový doplnok. Pri tej predstave ma to stálo všetku sebakontrolu nevyprsknúť do smiechu. Bohovia, po dlhej dobe mám zase dobrý deň! A to som ani nemusel byť na mol.

Samozrejme, čas sa musel vliecť neuveriteľne pomaly a nabúrať tak moju dobrú náladu. Bol ešte len obed, no mne to pripadalo ako storočie. Nevedel som sa dočkať, kedy uvidím Grangerovú. Zarazil som sa. To vyznelo zle. Nevedel som sa dočkať jej reakcie a výrazu jej tváre nie jej samotnej. Uch, už zase sa snažím obhajovať pred samým sebou. Prečo to stále robím? Veď ja predsa viem, čo som tým myslel! Merlin, vážne by som niekedy mal zájsť za nejakým špecialistom. Alebo obmedziť pitie whiskey a bourbonu. Hm, beriem radšej špecialistu.

Ležérnym krokom som si vykračoval na obednú prestávku. Matne som si spomínal, že idem s Blaisom niekam do neďalekej reštaurácie. Nedostal som sa však ani len zo svojej chodby. Niekto ma schmatol za sako a vtiahol do kancelárie naľavo.

„Čo do...?!" vyhŕkol som.

„Ty jeden zasratý hajzel! Čo si mi to spravil?!" jačala na mňa Grangerová. Keď som sa pozrel do jej zamračenej tváre proste som sa musel začať smiať. Začala do mňa búšiť päsťami.

„Ja. Mám. Chvost. Chvost!" vrieskala. „Zo zadku mi trčí prasací chvost! Ty poondiaty bastard, ja ťa zabijem!" Ďalej do mňa mlátila päsťami a začala ma aj kopať do členkov. Chytil som jej zápästia skôr ako do mňa stihla vytĺcť dieru. Zavrčala a so všetkých síl sa mi snažila vykrútiť.

„Zabijem ťa, Malfoy! Ja. Ťa. Zabijem!" hulákala na mňa ďalej. Bolo to absolútne nevhodné, vzhľadom k tomu, že som vedel čoho je schopná, ale musel som sa smiať. Tak veľmi sa snažila.

„Nesmej sa, inak ťa tu na mieste odčarujem z povrchu zemského!"

„Nerád som poslom zlých správ, Grangerová, ale, ako chceš vytiahnuť prútik, keď ti držím ruky?!" Frustrovane vykríkla a ja som bol vážne rád, že na oddelení nikto nie je inak by si pomysleli, že ju vraždím.

Grangerová sebou trhla, uvoľnila si jednu ruku a vpálila mi také zaucho až som sa zapotácal. Do riti, zase ten jej prekliaty pravý hák! Mala ho ešte lepší ako môj otec. Zaškrípal som zubami, zovrel ju silnejšie a pre istotu ju ešte aj pritlačil o stôl.

„Pusti ma!" pretisla cez stisnuté zuby. „Varujem ťa, Malfoy, pusti ma! Inak za seba neručím."

„Ja zase neručím za seba ak sa v momente neprestaneš metať," zašepkal som jej výhražným hlasom. Nebola hlúpa, rovnako ako ja vedela, čoho som schopný. Prestala sa ma snažiť kopnúť medzi nohy, čo som bral ako dobré znamenie. Líce mi horelo, nestál som o takú bolesť ešte aj tam dole.

„Pusti ma," povedala už miernejšie. Nepustil som ju, pud sebazáchovy mi to rázne zakázal.

„Ukáž mi to a pustím ťa."

Zdvihla hlavu a zahľadela sa na mňa, hnedé oči mala rozšírené. Až vtedy som si uvedomil jej tesnú blízkosť. Líca mala červené od hnevu, vlasy jej odstávali na všetky strany a prerývane dýchala. A potom to, ako som ju pritláčal o ten stôl...Moje myšlienky sa začali uberať dosť pochybnými smermi.

„Č- čo ti mám ukázať?" vykoktala. Merlin, mal som chuť si jednu vraziť! Vyznelo to blbo.

„Ten tvoj chvostík," objasnil som jej. „Chcem vidieť svoje dielo."

„Môžeš snívať, Malfoy!" zasyčala a netrpezlivo si začala vykrúcať ruky. Nedarilo sa jej to, tie roky, ktoré som strávil ako slizolinský stíhač zanechali svoje stopy.

„Tak tu budeme trčať aj celý deň, mne je to jedno," pokrčil som plecami. Trhla sebou tak prudko, že ma takmer zvalila na seba. Snažil som sa udržať myšlienky na uzde, takže sa mi Grangerová vyšmykla, odsotila ma od seba a mierila k dverám.

„Kam si myslíš, že ideš, Grangerová?" šťuchol som ju do chrbta. „Grangerová!"

„Daj mi pokoj, lebo si to rozmyslím a premením ťa na žubrienku," vyštekla. Celý čas som ju pošťuchoval a skúšal tak jej trpezlivosť za čo mi môj vnútorný hlas nadával do...no, radšej ho nebudem citovať.

„Grangerová!" zavrčal som. Nemienil som sa ukrátiť o pohľad na jej zadok. Och, Merlin, a je to tu zase! Chcel som vidieť ten chvost, svoje dielo, nie jej vypuklý zadok, ktorým práve predo mnou krútila. Tak dobre, možno by som tým pohľadom nepohrdol.

Chňapol som ju za sukňu a potiahol nadol. Ani sa nepohla. Sakra, to ju tam má prilepenú alebo čo? Grangerová zastala a zazrela na mňa ako by som bol ten najväčší idiot na svete.

„Preskočilo ti?!" Hm, očividne áno. Ignoroval som ju a snažil sa vymyslieť spôsob, ako jej tú prekliatu sukňu stiahnuť. Kmásol som znovu- mám halucinácie alebo vážne sa trochu zošuchla?- a Grangerová mi tresla po ruke.

„Ty hajzel, prestaň! To je moja obľúbená sukňa!" Otvorila dvere, snažila sa mi uniknúť, ale v poslednej chvíľu som jej chytil lem sukne a potiahol najsilnejšie ako som vedel.

Hermiona

Do ticha miestnosti sa ozval zvuk trhajúcej sa látky a sukňa mi skĺzla po nohách na zem. Stuhla som. Malfoy vyprskol do smiechu a ja som zavrela oči. Zabijem ho, ja ho dnes vážne zabijem! Skôr však ako som stihla čokoľvek urobiť sa na chodbe ozvali kroky a mužský piskot. Objavil sa tam jeden z Malfoyových kolegov. Splašene som zacúvala dozadu a vrazila chrbtom do Malfoya, čím som umlčala jeho smiech.

„Čo...?"

„Drž hubu!" zasyčala som. „Niekto sem ide." Zabuchla som dvere a modlila sa, aby ten chlap nevošiel do tejto kancelárie.

„M- musíš sa na mňa tak tlačiť?" zamrmlal mi Malfoy do ucha. Pohla som sa, aby som sa mu pozrela do tváre, no vtom som pocítila niečo na zadku, ale ten chvost to nebol. Vyvalila som oči, je to to, čo si myslím?

„Pre Merlina!" zajačala som a uskočila od neho. Malfoy mi pohotovo zakryl ústa rukou a pritisol ma o skriňu.

„Buď-" nedopovedal.

Dvere na kancelárii sa otvorili a neznámy muž sa pozrel rovno na nás. Premeral si nás od hlavy po päty a keď si všimol v čom tam stojím odetá, prakticky v čom tam nestojím odetá, vytreštil oči. Nečudovala som sa mu, bola to priam škandalózna poloha.

„Hm, no, ja...prídem neskôr," vykoktal. Vycúval a zatvoril dvere. S Malfoyom sme si vymenili zdesené pohľady. Netrpezlivo som si odkašľala. Malfoy ma pustil a prudko odo mňa cúvol, ako by som mala dračie kiahne. Začala som poťahovať blúzku nadol v snahe aspoň trochu sa zahaliť. Z výrazu jeho tváre som pochopila, že sa cíti rovnako nepríjemne ako ja.

„ Mohol by si mi dať to sako?" prelomila som trápne ticho, ktoré medzi nami zavládlo. Malfoy sa ani nepohol iba sa na mňa nechápavo zamračil.

„Nebudem to opakovať, Malfoy, daj mi to sako," zopakovala som podráždene.

„Načo ho chceš?"

„Aby som ťa ním mohla uškrtiť!" zasyčala som. „Na čo asi? Dotrhal si mi sukňu a ak si myslíš, že tu do siedmej večer budem behať polonahá, tak si vážne na veľkom omyle!"

Chvíľu na mňa ešte civel akoby to zvažoval, potom si vzdychol a vyzliekol si sako. Vzala som si ho a omotala okolo pása, bola to chabá náhrada za sukňu, ale dočasne to stačilo. Opatrne som otvorila dvere a vykukla von. Vzduch čistý.

„Ak o tom niekomu čo i len cekneš, zaškrtím ťa!" povedala som výhražne smerom k Malfoyovi a vyšla z miestnosti. Na svoje oddelenie som kráčala tak rýchlo ako mi to len sedemcentimetrové opätky dovolili.

Z kancelárie som nevyliezla dokým mi neuplynula pracovná doba. Sukňu som si opravila, ale opravujúce zaklínadlo asi nie je vhodné na oblečenie, pretože na sukni mi bolo jasne vidieť línie, kde bola roztrhnutá. Keď bol čas odísť domov prehodila som cez seba Malfoyovo sako, ktoré bolo dosť veľké na to, aby to zakrylo. Už som sa len modlila, aby sa ma nikto nespýtal prečo má zo sebou jeho sako.

Šla som pešo a cestou som sa zastavila v bistre. Bolo to vážne útulné a príjemné miesto, trochu malé, no nikdy som sa tam necítila stiesnene. Asi to bude aj preto, že tam nechodilo príliš veľa čarodejníkov. Niet divu, všetci chodili do Deravého Kotlíka, ktorý bol väčší a vychýrenejší. Možno preto sa mi tam tak páčilo, bolo tam ticho a nikto si tam na mňa neukazoval. Teda, nie tak často.

Prišla som do bytu, odišla som do svojej izby, odhodila Malfoyovo sako a konečne sa zbavila zničenej sukne. Pri pohľade na ňu som si vzdichla, vážne to bola moja najobľúbenejšia sukňa, milovala som tú čokoládovohnedú farbu. Prekliaty Malfoy, najprv mi zničil knihu a teraz ešte aj sukňu! Nehovoriac o tom prekliatom chvoste, ktorý ma celý čas tlačil pri sedení. Natiahla som na seba trojštvrťové rozstrapkané džínsy a začala sa prehŕňať v nemalej kope kníh.

Trvalo nejakú tú chvíľu kým som našla kúzlo, ktoré ma zbavilo prasacieho chvosta. Nechápem ako Malfoya vlastne niečo také napadlo! Ale ešte viac nechápem, ako sa mu to podarilo. Jedla ani pitia som sa ani nedotkla, šampón a sprchový som si radšej na noc schovávala v izbe. Ako potom...?

„Ten bastard!" zamrmlala som, keď mi to došlo. Moje prášky na spanie! Jediná vec, ktorú som si nekontrolovala. Bohovia, ja sprostá! Schytila som fľaštičku s práškami a šmarila ju do koša spolu so sukňou. Pekne, tak sa zdá, že dnešnú noc budem musieť zostať bdelá. Toto Malfoyovi len tak nedarujem.

Ozvalo sa zaťukanie na okno. Vpustila som sovičku dnu a prevzala si od nej čerstvý výtlačok Večerného Proroka. Snáď sa dnes stalo niečo zaujímavé, čo odpúta moje myšlienky od katastrofy, ktorú zažívam v dnešný deň. Lenže život je pekná sviňa. Pozrela som sa na titulku a mala som pocit, že omdliem.

Draco

Som to ja ale odporný hajzel! nadával som si a moje podvedomie horlivo prikyvovalo. Ani mi nemusíte hovoriť, že som to prehnal, dosť jasne si to uvedomujem. Ten chvost bol ešte v pohode, ale s tou sukňou som už prekročil čiaru. Nehovoriac o tom ako som ju potom pritisol o tú skriňu a tak nás našiel môj kolega, to už som bol míľu za čiarou únosnosti. Grangerová mi určite pripraví veľmi bolestivú pomstu a ja nebudem môcť ani ceknúť, pretože si to, koniec koncov, zaslúžim. Merlin, a to musím mať vážne výčitky, keď som ochotný si toto priznať.

Asi som sa načisto zbláznil! Cestou z večere s Blaisom som sa stavil v kvetinárstve a kúpil Grangerovej kvety. Je až komické, čo vás donútia urobiť zvrátené výčitky. Vošiel som do bytu, všade bola tma a ticho. Po tom, čo sa stalo na Ministerstve by som čakal, že byt bude vyzerať ako po výbuchu hnojovej bomby, ale Grangerová ma opäť raz prekvapila. Tuším tam bolo ešte čistejšie ako keď som ráno odchádzal. Žeby to bola pasca?

„Grangerová?" pre istotu som zavolal. Ticho. Draco, ty somár, aj keby tu bola a číhala na teba, tak sa ti asi neozve! Opatrne som sa priblížil k jej izbe a nazrel dnu. Zívala prázdnotou. Vrátil som sa do obývačky a odhodil som kvety na stôl.

Klesol som na gauč a omylom si sadol na noviny. Vytiahol som ich spod zadku a zrak mi padol na titulku, ktorá hlásala - OBEDNÁ RÝCHLOVKA?! Ohromene som vypliešťal oči na fotku pod nadpisom- bola na nej Grangerová, ako vychádza z kancelárie môjho kolegu, okolo pása má omotané moje sako a v rukách nesie pozostatky svojej sukne. Po chvíli som na zábere ja ako vychádzam za ňou. Čítal som ďalej- Tak sa zdá, že novopečení pán a pani Malfoyovci si to rozdávajú na každom dostupnom mieste. Ani práca nie je prekážka. Jeden náš zdroj prisvedčil, že sa dnes novomanželia stretli v opustenej miestnosti a podľa všetkého si tam spolu vášnivo užívali. Svedči o tom aj táto fotka, kde nová pani Malfoyová odchádza z miesta stretnutia s doslova holým zadkom. Viac na strane 3 a 4.

Zvieral som noviny tak silno až sa roztrhli. Aj tak som to už nemal chuť čítať. Jeden náš zdroj. Ten chlapík si práve vlastnoručne podpísal rozsudok smrti. Ak sa mi zajtra dostane pod ruku, nebudem sa krotiť. Mám pocit, že ani Grangerová ho nebude šetriť. Grangerová. Narovnal som sa, určite tie noviny videla. Začal som si robiť menšie starosti, kam išla a či si niečo neurobila.

Keď sa ani do hodiny nevrátila už som nevydržal len tak nečinne sedieť a vydal som sa ju hľadať. Nemal som tušenia kam mohla ísť, veľmi som sa nestaral o to, kde trávi čas mimo bytu. Možno u seba, u rodičov alebo u nejakej kamarátky. Striasol som sa pri predstave, že by som mal ísť klopať na dvere Potterovi či tam nie je Grangerová. Prechádzal som okolo jedného nenápadného, starého bistra a mimovoľne tam zablúdil pohľadom. Pri bare som zbadal sedieť ženskú postavu s dosť povedomými hnedými kučerami.

Vošiel som dnu a prisadol si ku Grangerovej. Podopierala si rukou bradu, v očiach mala neprítomný výraz a pred sebou pohár whisky.

„Mám deja vú," zamrmlal som v snahe povzbudiť ju. Grangerová sa však nezasmiala, namiesto toho jej vyhŕkli slzy. Zmeravel som. To sa ti teda vážne podarilo Draco. Len na ujasnenie, snažíme sa ju povzbudiť a nie ju ešte viac rozrušiť. Somár! Dobre, dobre, už som to pochopil.

Povzdychol som si. Natiahol som ruku, že sa zľahka dotknem jej pleca, ale zaváhal som. No tak, Draco, to zvládneš, povzbudzoval som sa. Nie je to predsa nič ťažké, proste na ňu položím ruku. Ale nebolo to také ľahké. Zhlboka som sa nadýchol a poplieskal ju po pleci.

„Pre Merlina, Malfoy, to zo mňa chceš vytĺcť život?!" prehovorila konečne. To je dobré znamenie.

„Hm, nie," zamumlal som. Nevedel som, čo ďalej tak som si objednal tiež jeden pohár ohnivej whisky. Grangerová bezradne civela na dno toho svojho.

„Ale, no tak, ber to z tej lepšej stránky!"

„Byť tvoja žena má aj nejaké lepšiu stránku?" opýtala sa. No, nemyslel som práve toto.

Obrátil som do seba pohárik a objednal ďalší pre seba aj Grangerová. To bolo to najmenšie, čo som pre ňu v danej chvíli mohol urobiť. Bez zaváhania ho vypila na ex a ja som zauvažoval koľko ich stihla vypiť kým som prišiel. Určite ich nebolo málo.

„Sme ten najneočakávanejší, najškandalóznejší pár v čarodejníckom svete," povedal som. „A vďaka tomu článku aj najsexi. Mala by si sa tešiť a nie tu nariekať ako by ti zdochla tá tvoja prekliata kreatúra, ktorú nazývaš kocúrom."

„Hej!" hlesla vyčítavo. „Krivolab nie je žiadna kreatúra! Je to náhodou veľmi múdry a verný kocúr." Utrela si uslzené líca a vypila ďalší pohár.

„Určite vernejší ako kedy bol Ron," zamrmlala akoby mimochodom. Mal som pokušenie sa jej na to spýtať, očividne bola naliata a ja som vážne bol zvedavý, čo sa medzi ňou a tým trtkom Weasleyim stalo. Radšej som sa rýchlo napil, nechcel som ju znova rozplakať.

„Kto nám to robí?" nadhodila. „Myslím, oddelenie bolo prázdne, až na toho chlapa, čo tam potom vtrhol, tak ako získali tú fotku?" Pokrútil som hlavou.

„Nemám tušenie, ale keď na to prídem dlho už medzi živými nepobudne," zavrčal som a zovrel v ruke pohár s alkoholom.

„Silné slová na niekoho komu v trinástich zlomilo nos dievča." Myklo mi kútikom úst a kútikom oka som si všimol, že aj ona sa pousmiala.

„Nezlomila si mi nos, nefandi si tak," uzemnil som ju.

„Určite?" uisťovala sa. „Zdalo sa mi, že som počula niečo prasknúť."

„No, tak to bolo pravdepodobne moje ego." Od srdca sa zasmiala a ja som sa k nej po chvíli pripojil. Popíjali sme ďalej, rozprávali sa o úplne nezmyselných veciach a ja som si uvedomil, že som sa s ňou po prvýkrát cítil celkom príjemne.

Čo vravíte, páči sa? :D