Poznámka autora

Ahoj, ľudia, je tu nová kapitola :D Trvalo to trochu dlhšie ako zvyčajne, za čo sa ospravedlňujem, dúfam, že si to u vás vyžehlím novou kapitolou ;) Užite si to a teším sa na vaše názory ;) Mimochodom, krásne ďakujem za všetky čítania a reviews, ďakujem, že ste so mnou

12.

Hermiona

Prvý deň v práci po víkende nebol ničím odlišný ako tie ostatné. Všetci na mňa civeli, šepkali si a ja som ich ignorovala. Klasika. Prišla som na svoje oddelenie, pozdravila sa s kolegami, iba na Blaisa som sa prívetivo usmiala a on mi to opätoval, potom som sa zavrela u seba v kancelárii. Vyšla som z nej len, aby som zašla s Hayley na obed. V našej obľúbenej reštaurácii sme narazili na Lunu.

„Ahoj, Luna," pozdravila som ju s úsmevom. Začiatky nášho priateľstva boli ťažké, pretože som si myslela, že je šialená. Ale uznávam, že som sa mýlila, Luna Lovegoodová je jedna z najmúdrejších, najodvážnejších ľudí akých som kedy stretla. Naučila ma dve dôležité veci- vždy mať nádej a že nikdy nie je na škodu trochu snívať.

„Ahoj, Hermiona, Hayley," odzdravila tým svojím typickým zasneným hlasom, „idete sem na obed?"

„Áno," ozvala sa Hayley, „chceš sa pridať?"

Počiatky môjho priateľstva s Lunou boli zložitejšie, rovnako ako jej priateľstva s Ginny, ale Hayley nikdy nemala problém dať sa s niekým do reči. Myslím, že ona je taká priateľská a zhovorčivá už od prírody. Stretli sme sa hneď prvý deň, čo som začínala na mojom oddelení. Hayley bola moja asistentka a bola vlastne prvý človek, ktorého som v ten deň stretla. Začala sa so mnou rozprávať, nie ako so šéfkou, ale skôr ako s priateľkou, čo ma neskutočne potešilo a hneď ma prešla nervozita, ktorú som od skorého rána pociťovala. Odvtedy sú z nás priateľky a teší ma, že si tak rýchlo dokázala vybudovať vzťah s Ginny aj Lunou.

Luna pokrútila hlavou. „Prepáčte, ale nie, musím sa ponáhľať do práce." Luna pracuje ako magizoologička a odhadujem, že sa teraz snaží dokázať existenciu jedného zo svojich záhadných tvorov, ktorých ešte nikto nikdy nevidel. Matne si spomínam, že spomínala aj niečo o ceste do Brazílie o pár týždňov.

„V poriadku, tak niekedy nabudúce," usmiala som sa. „A prajem veľa šťastia s narglami." Luna sa na mňa usmiala a potom rýchlo opustila reštauráciu.

Po zvyšok dňa sa už nič zaujímavé nedialo, akurát sa bola len s každou hodinou ospalšia a ospalšia. Už som si priala byť doma, hodiť všetky dokumenty do kúta a navečerať sa s Malfoyom. Strhla som sa, pre Merlina, však som si to práve nepomyslela?! Bohovia, vážne mi už haraší! Malfoy predsa odišiel do Turecka a nie je to tak, že by sme spolu niekedy večerali. Dobre, raz, fajn, možno dvakrát, ale ani sme sa spolu nerozprávali! Určite mi chýbať nebude.

Ale opak bol pravdou. Keď som sa vrátila do bytu pripadal mi zlovestne tichý a tmavý. Teda, keď som sa vracala domov vždy taký bol, ale teraz som vedela, že sa to nezmení. Budem to len ja, len ja a moje nočné mory. Pred týždňom som si želala, aby to bolo takto, aby som zase bola vo svojom útulnom bytíku, kde by ma neotravoval žiadny Malfoy a teraz ma to zvláštne zarmucuje. Do čerta, nakoniec si na toho Malfoya aj zvyknem! To by mi ešte tak chýbalo...

Tak sa zdá, že nuda sa teraz stala neodmysliteľnou súčasťou môjho večera. Nemala som, čo robiť, čítať ma už omrzelo, telka nefungovala a doma nebol nikto, kto by ma mohol rozptýliť. Nech už si nahováram čokoľvek, tá vojna s Malfoyom, nech už bola akokoľvek nezmyselná a detinská, ma dostatočne zabávala na celé dni. Nemyslite si, som rada, že je koniec a nemusím sa obávať o svoj holý zadok, no tak sa zdá, že si budem musieť vystačiť sama.

Nevydržala som to tam sama. Obliekla som sa a vyrazila do bistra na literárne čítanie, aj tak som sa tam chcela ísť pozrieť. Bistro bolo plné, nie ako väčšinu času, mala som šťastie, že sa mi ušiel ešte nejaký stôl. Stolíky boli posunuté viac k baru, aby tak urobili priestor pre malé javisko s mikrofónom a nepohodlne vyzerajúcou stoličkou bez opierky. Podišiel ku mne čašník, tak som ho požiadala o pohár tekvicového džúsu, a potom už len čakala kedy to začne. Musím uznať, že som bola celkom vzrušená z toho, aké to bude.

Pár minút pred ôsmou, keď som dopíjala už druhý pohár a začala vážne rozmýšľať nad tým, že pôjdem domov a zapadnem do postele sa vedľa mňa ozvalo.

„Máte voľné?" Prekvapene som sa obzrela a... užasla som. Oproti mne stál hotový vysoký krásavec s gaštanovohnedými vlasmi a jasne modrými očami a milo sa na mňa usmieval jedným kútikom úst.

„A- áno," vykoktala som. Väčšinu svojho života som mala oči len pre jedného chlapa, takže som ešte len objavovala ten chvíľkový pocit straty reči a myšlienok a roztrasených kolien.

Neznámy chlapík sa na mňa zoširoka usmial a prisadol si na stoličku vedľa mňa. Bol oblečený v elegantnom čiernom obleku z čoho som usudzovala, že pracuje na Ministerstve. Určite som ho ešte nevidela. Zvláštne, tú tvár, a božské telo, by som si určite pamätala.

„Mimochodom, ja som Shannon," predstavil sa. Shannon, nie, nikoho s takým menom nepoznám. Pracujem na Ministerstve už dva roky a tohto chlapa som nikdy nevidela! Ako je to možné?! Do hája, žalostne málo vychádzam zo svojej kancelárie! Mala by som presvedčiť Hayley, aby sme raz za čas chodili objavovať mužskú krásu našich ostatných oddelení. Podľa toho, čo som teraz videla pred sebou, by to určite stálo za to.

„Ja som Hermiona."

„Áno, ja viem, kto si," usmial sa. Vďaka Merlinovi, že som sedela inak by ma kvôli tomu jeho úsmevu už dávno zradili rozklepané kolená.

„Samozrejme," vzdychla som si, „to vie každý kto číta Proroka."

„O tebe píšu v Prorokovi? Ja také hlúposti už dávno nečítam," zareagoval na moje slová. „Pamätám si ťa z Rokfortu. Ty mňa asi nie, pretože som bol o rok starší."

Vyvalila som naňho oči. Ešte sme spolu chodili aj na Rokfort?! Merlin, ja som vážne slepá! „Vážne, v ktorej si bol fakulte?"

„V Bystrohlave." Rovnako ako Hayley. Zajtra sa jej musím spýtať. Lenže vtedy mi došlo, že Hayley ma do konca týždňa dovolenku. S Jonathanom idú niekam do Španielska, užiť si trochu leto a jeden druhého. Sakra!

Čítanie sa začalo, ale ja som o to už stratila záujem. Teraz ma skôr zaujímal môj spoločník. Kým hľadel na javisko a napäto počúval chlapíka, čo predčítal, ja som pozorovala jeho. Bol vážne pekný, všetky črty tváre boli dokonalé akoby ho vytesali samotní anjeli. No dobre, to už zveličujem, ale pôsobil na mňa ako verná kópia hrdinov z kníh Jane Austenovej. A ja som vždy milovala pána Darcyho.

Shannon sa na mňa z ničoho nič pozrel až som nadskočila a v momente som očervenela hádam až po korienky vlasov. Trapas!

„Vidím, že som ťa zaujal," uškŕňal sa, to môjmu rumencu veru nepomáhalo.

„Iba sa ťa snažím identifikovať. Za tie roky na Rokforte sme sa museli aspoň raz stretnúť."

„Možno som rád záhadný," prehodil.

Povytiahla som obočie. „Prečo?"

Shannon sa ku mne nahol akoby sa mi chystal povedať niečo supertajné. „No lebo som sériový zvodca a ty si moja ďalšia obeť." Veľavýznamne sa na mňa zahľadel. „Najprv chcem zistiť tvoje zvyky a záujmy, potom ťa očariť a nakoniec si zmeniť na Facebooku vzťah na zadaný."

Vyprskla som smiechom za čo som si vyslúžila škaredé pohľady od všetkých prítomných. Pricapila som si ruky na ústa, aby som sa stlmila, ale veľmi to nepomáhalo. Smiala som sa tak veľmi, až mi tiekli slzy. Shannon, ktorý sa tiež usmieval sa ku mne znova nahol.

„A momentálne sa ťa chystám uniesť na kávu," povedal mi. „Skôr než sem stihne naklusať majiteľ a vyhodiť nás."

„T- tak t- to by si si m- mal pohnúť," dostala som zo seba. Pomohol mi na nohy a za zazerania všetkých naokolo sme vypadli z bistra.

Nešli sme do Deravého Kotlíka, ani nikam na Šikmej uličke, Shannon ma vzal do muklovského Hard Rock Café. Už som tam zo svoj život párkrát bola a vážne sa mi to tam páčilo. Pôsobilo to tam tak priateľsky a útulne, skoro ako doma a potom tá živá hudba... Dokonalé! Ako to ten Shannon robí, že ma neustále niečím ohúri?

„Povedz, ovládaš nejaký špeciálny druh mágie alebo si len proste očarujúci od prírody."

Samoľúbo sa na mňa uškrnul. „To je len jedna z mnohých mojich úžasných schopností."

Sedeli sme tam takmer dve hodiny, popíjali výbornú kávu a zhovárali sa. Za ten čas som sa toho o ňom však veľa nedozvedela, pretože na každú moju otázku odpovedal vyhýbavo, ale nevadilo mi to. Cítila som sa s ním príjemne a nepôsobil ako masový vrah, takže... Začala som tiež rozmýšľať, že prehodnotím svoj postoj k záhadám. Odchádzali sme krátko pred desiatou a Shannon sa ponúkol, že ma odprevadí späť na moju ulicu. Cestou som sa z neho ešte snažila niečo vytiahnuť, ale bol vážne neoblomný.

„Ale no tak, povedz mi o sebe aspoň niečo!" žobrala som. „Čo ak si nejaký narušený sadista, ktorý sa ma pokúsi zabiť?!"

„Vážne?! Povedal som ti, že mám len úžasné schopnosti..."

Pokrčila som plecami. „Čo ja viem, pre niektorých je úžasná schopnosť aj rozštvrtiť človeka pilníkom na nechty."

„P- pilníkom?!" smial sa.

„Hej," prisvedčila som, „je to zvrátené, ale ráta sa to ako úžasná schopnosť. Nedokáže to predsa každý."

„Vďaka Merlinovi, ak by to dokázal každý, začal by som sa vážne báť o svoj holý život."

Keď sme podišli k môjmu vchodu zastavili sme a ja som sa otočila na Shannona.

„Ďakujem za pekný večer," pomaly som sa lúčila. Bol to vážne fajn večer, napriek tomu, že to najprv vyzeralo ako ďalší nudný deň v mojom povojnovom živote.

„Čo keby sme si ho zajtra zopakovali?" nadhodil s lišiackym úškrnom. Zrozpačitela som. Predstava ďalšieho skvelého večera v jeho okúzľujúcej prítomnosti znela vážne lákavo, ale neviem, prišlo mi to trochu nefér voči Malfoyovi. Je preč len jeden deň a ja už mám zaňho náhradu. Merlin, to znelo vážne blbo! Prečo naňho vôbec myslím? Prečo ma to trápi? Veď to nie je akoby sme boli zobratí naozaj.

„Prečo nie?!" súhlasila som napokon aj napriek kvitnúcim výčitkám svedomia. Je to zvrátené, prečo mám výčitky? Malfoya nemilujem, on nemiluje mňa a navyše, vôbec to nemusí vedieť. Ktovie, čo v tom Turecku stvára on.

Rozlúčili sme sa a ja som zapadla do bytu. Osprchovala som sa, prezliekla do pyžama a zaliezla do nádherne teplej postele. Uvažovala som či si aj vziať prášky. Už aj tak som bola dosť závislá, nechcela som byť ešte viac, tak som sa nakoniec rozhodla to risknúť. Po toľkých príjemných zážitkoch by ma nočné mory o krvi a smrti prenasledovať nemali. Zhasla som svetlo, no namiesto na Shannona som zaspávala s myšlienkou na Malfoya a toho či aj on na mňa myslí tak ako ja naňho.

Druhý deň som sa už nevedela dočkať večera a stretnutia so Shannonom. Áno, včera večer som myslela na Malfoya a to bolo dosť znepokojivé. A jednorázové. Už sa to viackrát nestane, ak áno asi by som mala zaskočiť na vyšetrenie, pretože bo určite bude znamenať, že nie som mentálne zdravá. Cez obednú prestávku som zavolala Hayley, ale nedvíhala mi to. Do pekla s tým! Nechcem sa zase cítiť ako idiot, pretože neviem kto je. A to som s ním chodila do školy a pracujeme v tej istej budove. Ministerstvo predsa nemôže byť až také veľké...

Z obeda som sa schválne vrátila o niečo skôr, aby som mohla presnoriť ostatné oddelenia. Možno sa mi podarí odhaliť kde pracuje Shannon. Hej, nie som žiadny stalker! Som proste len zvedavá. Na väčšine poschodí nebolo ani živej duše, ale nebolo sa tomu čo čudovať, všetci boli ešte na obede. Ani som sa nenazdala a ocitla som sa na Malfoyom poschodí. Líca sa mi sfarbili do červena, keď som si spomenula, čo sa tam stalo minule o tomto čase. Tú konkrétnu kanceláriu som radšej širokým oblúkom obišla.

Na jeho poschodí sa mi pošťastilo. Natrafila som na jedny otvorené dvere na konci chodby a ozýval sa odtiaľ mužský hlas. Srdce mi vzrušene poskočilo. Opatrne, potichu som sa približovala ku dverám a...

„Hermiona!" zvolal mužský hlas nadšene. V duchu som zanadávala a otočila sa na narušiteľa. Bol to Bradley, s úsmevom od ucha k uchu.

„Zdravím, Bradley," odzdravila som nezaujato. Musela som sa vážne premáhať, aby som ho na mieste nezaškrtila.

„Hľadáš tu Draca?" opýtal sa stále s tým širokým úsmevom.

Malfoyovo meno bolo ako studená sprcha. Pre Merlina, čo to robím?! Stala sa zo mňa nejaká šialená prenasledovateľka len aby som dostala z hlavy Malfoya. Nechápte ma zle, vážne som sa na Shannona tešila a chcela som zistiť kde robí, ale proste som nedokázala dostať z hlavy Malfoya. Či už sa mi to páčilo alebo nie, teraz sme manželia, žijeme spolu. Nezáleží na tom, že je to len akože, že sme boli prinútení a v skutočnosti sa nemilujeme, nevera je proste nevera. Nieže by som mala v pláne vyspať sa so Shannonom, ale už len samotný fakt, že spolu dnes ideme na večeru, sami, mi pripadal ako zrada. Možno Malfoya nemám rada, ale bolo v rozpore s mojou povahou, aby som si začala niečo s niekým iným, keď mám záväzky k nemu.

„Nie, vlastne som sem tak trochu zablúdila," odpovedala som na Bradleyho otázku. Jeho úsmev sa ešte viac prehĺbil, ak to ešte vôbec bolo možné.

„Ak chceš tak ťa odprevadím späť na tvoje poschodie," ponúkol sa. Síce som mala predtým chuť zniesť ho zo sveta, jeho úsmev a dobrá nálada boli celkom nákazlivé.

Večer nadišiel rýchlo, tak ako som si predtým želala. Prišla som do bytu, rýchlo sa osprchovala a prezliekla. No, s tým prezliekaním to nebolo až také rýchle. Stála som pred posteľou, zízala na kôpku svojho oblečenia a hrýzla si spodnú peru. Čo si obliecť? Stačia obyčajné rifle? Nie, ideme na večeru do reštaurácie, rifle určite nie. Tak čo? Mám sa nahodiť? Ale veď to nie je rande... Alebo preňho áno? Nespomenula som mu, že som vydatá a on nečíta noviny... Do pekla, čo teraz?

Nakoniec som na rozhodla prevetrať jedny zo svojich troch šiat. Boli z jemného bledofialového saténu, s čipkovanými rukávmi, po kolená... K tomu som si vzala topánky a doplnky v rovnakej farbe a tenké bolero. Ešte som sa zhlboka nadýchla a potom vyrazila do reštaurácie, kde som sa mala stretnúť so Shannonom.

Kým som tam slimačím tempom prišla, pretože som si v tých prekliatych opätkoch nechcela vytknúť členok, Shannon tam už stál a čakal ma. Bol oblečený podobne ako včera, v tmavom obleku a bielej košeli. Keď ma zbadal usmial sa a vykročil mi naproti.

„Už som sa zľakol, že si mi dala košom," prehodil a gentlementsky mi ponúkol svoje rameno. Chopila som sa ho bez strachu, že nás niekto uvidí a bude si šepkať, boli sme v muklovskej časti mesta. Aspoň jeden večer som sa mohla tešiť na ničím nerušenú večeru v príjemnej spoločnosti.

Večera prebiehala skvele, jedli sme, bavili sa, nerobili si hlavu z ničoho a proste sa zabávali. Bol vážne fajn aj keď som sa toho o ňom zase veľa nedozvedela. Zdalo sa mi akoby schválne udržiaval rozhovor ďaleko od sebe. Nesťažovala som sa, aj tak mi bolo s ním dobre. Párkrát som si aj spomenula na Malfoya, ale výčitky som zatlačila do najvzdialenejšieho kúta a plne sa sústredila na Shannona.

Odchádzali sme neskoro, vonku už bola poriadna tma a keby nesvietili pouličné lampy, nedovidela by som si ani na konček nosa. Vylovila som z kabelky mobil a zistila, že je trištvrte na dvanásť. Vyvalila som oči, ako je možné, že mi pri Shannonovi čas ubehne ani neviem ako?!

„Tak, čo máš na pláne zajtra?" opýtal sa ma, keď sme pomaly kráčali späť na moju ulicu.

„Do siedmej som v práci a potom neviem, asi sa nudiť, keďže mi nefunguje telka."

„Prečo nefunguje? V čom je problém?" zaujímal sa. Prekvapene som sa naňho otočila. Žeby sa rozumel do elektroniky? Skrsla vo mne nádej, že bude vedieť ako spojazdniť moju telku a potom bye, bye nuda!

„Rozumieš sa do toho?"

„Celkom aj hej, už som párkrát fušoval do elekrikárskeho remesla a podarilo sa mi vyviaznuť bez potrasenia elektrinou." Presne takéhoto človeka potrebujem!

„Pomohol by si mi?" spýtala som sa nádejne. „Iba je nezapojená, sama som si na to netrúfala..."

Shannon sa rozžiaril. „Jasné, rád pomôžem! Telku som už zapájal, nie je to žiadny problém."

„Takže dohodnutí? Zajtra po práci sa stretneme u mňa." Súhlasne prikývol.

„Dúfam, že dostanem aj nejakú odmenu," žmurkol na mňa. Zalapala som po dychu, no potom mi došlo, že nemyslel takú odmenu. Bohovia, nemysli hneď na také veci, Hermiona!

„Možno dostaneš kávu zadarmo," usmiala som sa.

Druhý deň ráno som sa zobudila svieža ako už dlho nie. Bolo to čudné, šla som spať okolo štvrť na jednu a je streda, mala by som byť ako zbitý pes. A v tom mi to trklo. Je streda! Dnes večer sa vracia Malfoy! Prudko som sa posadila na posteli. Pre Merlinove čary, už len vedomie, že sa dnes vracia mi zlepšuje celý deň. Toto vážne nie je normálne!

Vychystala som sa do práce a celý čas držala svoje myšlienky na uzde. Nie je možné, aby som sa tak veľmi naňho tešila. Veď ešte pred dvoma týždňami by som sa radšej nechala rozmliaždiť Zúrivou vŕbou ako bývať s ním v jednej domácnosti! Nie som chorá? Ohmatala som si čelo, nič nenasvedčovalo tomu, že by som mala teplotu. Ani zle mi nebolo, a keby ma niekto začaroval, určite by som si všimla rozdiel.

Budem sa asi musieť zmieriť s faktom, že mi proste chýbal.

Hayley bola stále na dovolenke a netušila som kde je Shannonovo oddelenie, takže som sa v práci neskutočne nudila. Neobťažovala som sa ísť na obed. Na čo aj, keď som si nemala s kým pokecať a nebola som hladná? Dostala som však nečakanú návštevu v podobe typicky očarujúceho Blaisa Zabiniho.

„Rád ťa zase vidím, Hermiona," bozkával mi ruku. „Tuším si od nášho posledného stretnutia opeknela."

Očerveneli mi líca, no dokázala so od neho zahanbene neuhnúť pohľadom. „Veď sme sa videli pred piatimi hodinami." Blaise sa usadil na stoličku oproti a nespúšťal zo mňa oči.

„Päť nehorázne dlhých hodín." Pokrútila som nad ním hlavou. Prečo sa vôbec snažím, keď je raz niekto proste šialenec, šialencom aj ostane.

„Má tvoja návšteva aj nejaké opodstatnenie alebo si sem proste vtrhol len preto, že som ti chýbala?" Uškrnul sa.

„Nemohol som si nevšimnúť tvoju dobrú náladu dnes ráno. Žeby to malo niečo spoločné s jednou konkrétnou osobou mužského pohlavia, ktorá sa dnes vráti zo zahraničia?!"

Vypleštila som naňho oči, to to bolo až tak vidieť?! Jeho spokojný úsmev mi jasne hovoril, že áno. Uhla som pohľadom a snažila sa dať dokopy. Prečistila som si hrdlo a povedala „Netuším o čom hovoríš, Blaise."

Blaise zabublal chlapčenským smiechom, ktorý sa rozozvučal v celej mojej tichej kancelárii.

„Ako chceš, ale mňa neoklameš." Nahol sa ku mne, aby som počula, čo šepká. „Bráň sa tomu koľko chceš, ale osud je nevyspytateľný. Ľudia, ktorých si kedysi nemohla ani cítiť sa ti jedného dňa môžu vstať všetkým." Na to sa postavil a opustil moju kanceláriu. Zmohla som sa za ním len nechápavo civieť a dumať nad tým, čo mali jeho slová vlastne znamenať.

Celý deň som sa nedokázala poriadne sústrediť na prácu. Blaise ma svojou návštevou a slovami úplne rozhodil. Zabudla som sa dokonca aj tešiť z Malfoyovho návratu. Domov som sa vracala ako námesačná, vôbec som netušila, čo robím, kam idem... Videla som, že sa mi hýbu nohy, no som nechápala ako je to možné. Bola som ako mátoha, bez vôle.

Dostala som sa do bytu stále mierne mimo. Asi by som sa mala preplesknúť, toto predsa nie je normálne. Odišla som do kúpeľne a opláchla si tvár v umývadle, aby som sa aspoň trochu spamätala. Oprela som sa oň rukami a zahľadela sa na svoju tvár v zrkadle. Bola som bledá, oveľa bledšia ako keď som ráno odchádzala. Bráň sa tomu koľko chceš. Čo tým myslel, čo mu sa podľa neho bránim? Nedáva mi to zmysel. Osud je nevyspytateľný. Tak to je jediná časť, ktorej rozumiem. Osud je nevyspytateľný, človek nikdy nevie, čo má očakávať. V jednej chvíli máte pocit, že zažívate tie najlepšie chvíle svojho života, v bezpečí, po boku niekoho, koho milujete viac ako svoj vlastný život a v ďalšej sa vám zdá, že vám všetko prekĺza pomedzi prsty, akoby vás preklial Merlin a vzal vám všetko, na čom vám záleží. Presne to sa mi stalo s Ronom a vtedy som sa naučila jednu dôležitú vec- nikdy si nemôžeme byť istý tým, čo máme.

Z úvah ma vytrhlo zaklopanie na dvere. Nadskočila som, najprv od ľaku, potom od vzrušenia. Čo ak je to Malfoy? Rýchlo som si utrela tvár, jemne si plesla po lícach, aby nadobudli aspoň akú- takú farbu a pokúsila si upraviť účes do ľudskejšej podoby. Znova sa ozvalo zabúchanie na dvere a ja som vyletela z kúpeľne.

„Už bežím!" Doslova. Nedočkavo som rozgniavila dvere s úsmevom od ucha k uchu, ktorý mi však v momente trochu povädol. Nebol to Malfoy, ale Shannon. Úplne som zabudla, že som ho včera poprosila, aby mi prišiel zapojiť telku.

„Whou, čo ten posmutnený výraz, čakala si niekoho iného?" opýtal sa Shannon a zatváril sa trochu dotknuto. Rýchlo som potlačila svoje sklamanie a hodila naňho ospravedlňujúci úsmev. Malfoy by predsa neklopal, nechápem, že mi to nedošlo hneď.

Vpustila som Shannona dnu a on sa užasnuto poobzeral okolo seba.

„Štýlové!" zapískal. Budem musieť Malfoyovi povedať, že aspoň niekto oceňuje jeho výber nábytku. Teda, vlastne nie, nesmie sa dozvedieť, že som do jeho bytu pustila Shannona. Asi by sa mu to veľmi nepáčilo.

„Telka je tam," ukázala som do obývačky. „Potrebuješ s niečím pomôcť?"

Zavrtel hlavou. „Nie, je to úplná malina."

Shannon sa chopil televízora a ja som ho zaujato pozorovala. Človek nikdy nevie kedy môže takú znalosť použiť. Keď som to skúšala ja zdalo sa mi to priveľmi komplikované a mordovala som sa s tým skoro hodinu, no Shannonovi to nezabralo viac ako päť minút. Keď sa vystrel so slovami, že už je hotový, vyvalila som naňho oči.

„Čože?! Tak rýchlo?!" Zasmial sa môjmu udiveniu.

„Vravel som ti, že je to malina," pokrčil plecami a podišiel ku mne. „Tak, kde mám tu odmenu?"

„Och, jasné, urobím ti teda tú kávu." Pomaly som sa zberala do kuchyne, keď sa postavil tesne ku mne a zadržal ma. Spýtavo som sa naňho zahľadela.

„Takú odmenu nechcem." Nechápala som, žeby si to s tou kávou rozmyslel? Ale čo iné mu mám dať? Možno peniaze...?

Omotal mi ruky okolo pása a pomaly ma ťahal k sebe bližšie. Vtom mi došlo, akú odmenu to chce. Zachvátila ma panika. Nemôžem mu to splniť, nemôžem ho pobozkať! Som predsa vydatá, mám záväzky voči niekomu inému! A predsa som sa mu nedokázala vymotať z náručia, utiecť od neho a povedať mu, aby vypadol. Bol fajn a vážne som sa s ním cítila príjemne, ale city, ktoré som k nemu prechovávala neboli romantické.

„Vidím, že idem nevhod," ozvalo sa zrazu. Otočila som hlavu a skoro som omdlela, keď som videla kto tam stojí a zazerá na nás. Bola to Narcissa Malfoyová, Malfoyova mama.

Čo vravíte, páči sa? :D čo si myslíte o Shannonovi? :D