Poznámka autora

Prepáčte, že som vás nechala čakať dlhšie ako zvyčajne, ale mala som hektický týždeň. Našťastie, sú prázdniny, čo značí fúru času na písanie a čerpanie inšpirácii :D Hádam sa mi teda podarí pridávať častejšie ;) Užite si novú kapitolu a som zvedavá na vaše názory :D Užite si čítanie. Btw, ďakujem za všetky reviews, už vážne netuším, čo povedať, tak len zopakujem ako veľmi si to cením a ako strašne vás všetkých zbožňujem :D Bez vás by som nebola nič.

16.

Hermiona

„Už idem!" zavolal ženský hlas z útrob obchodu, keď zvonček pri dverách ohlásil príchod nového zákazníka. S Narcissou sme vstúpil dnu a o chvíľu sa k nám pripojila aj menšia, zvráskavená čarodejnica.

„Vitajte, pani Malfoyová a slečna Grangerová," úctivo nás pozdravila madam Malkinová. Už som ju niekoľko rokov nevidela, šokovalo ma, ako veľmi sa zmenila. Vyzerala akoby zostarla minimálne o pätnásť rokov a to nemohla byť staršia ako pani Weasleyová. Zdá sa, že vojna zanechala na niektorých aj fyzické stopy.

„Zdravím, madam Malkinová," odzdravila som s úsmevom.

„Sú šaty pripravené na skúšku?" opýtala sa Narcissa chladne. Stále ma dosť vytáčalo, že sa k ostatným ľuďom správa tak z vrchu.

„Áno, sú vzadu," prikývla krajčírka. „Nasledujte ma."

V zadnej časti obchodu som tuším ešte nikdy nebola. Vlastne si myslím, že som sem vkročila len párkrát za život, keď som mala módnu emergenciu, ako to volá Ginny. Nevedela som, že je to tu také obrovské. Akoby som sa ocitla v obrovskom Primarku, ktorý je na Oxfort Street. Všade ležali figuríny s kusmi oblečenia, regály, vešiaky a krabice plné šatstva a doplnkov od výmyslu sveta. Myslím, že som zazrela aj šál z myších kožuchov, ktorý mi pripomenul Hagrida a jeho krtí kabát. Možno by som mu mohla dať ten šál na Vianoce nech má komplet.

„Tu sú," oznámila madam Malkinová. Odtrhla som zrak od okolia a zahľadela sa na figurínu, ktorá mala na sebe moje šaty. Úplne som stratila reč. Boli prekrásne! Jednoduchá splývavá sukňa s rozparkom, bez rukávové, so širokými ramienkami a výstrihom do V, po bokoch sa ťahala čipka, čo im dodávalo rafinovanosť. Ale najviac som si zamilovala ich farbu, boli z čiernej látky, ktorá prechádzala do tmavo fialovej. Niečo také som ešte v živote nevidela.

Pripadala som si ako v mrákotách, keď som naťahovala ruku, aby som sa tej krásy mohla dotknúť. Normálne som sa bála, že nahmatám len vzduch a obraz šiat sa rozplynie ako fatamorgána. Nestalo sa tak. Na dotyk boli jemné a hladké, rozpoznala som, že je to satén. Krása, jednoducho krása!

Madam Malkinová, ktorá sa zasmiala môjmu úžasu, sa spýtala: „Chcete si ich vyskúšať?" Bez zaváhania som prikývla.

Už ste niekedy mali pocit, že keď ste si niečo obliekli, zrazu ste sa cítili ako nejaká bohyňa alebo proste niekto dôležitý? Mať na sebe tieto šaty bol presne takýto pocit. Sukňa bola trochu pridlhá, ale inak mi sadli ako uliate. Trochu som sa obávala či mi nebude priveľký výstrih, no bol ako stvorený na moje prsia, strih mi zase zdôraznil útly pás a ženské boky. Cítila som sa sexy a zároveň elegantne. Divné, ja viem.

„Sú nádherné," rozplývala som sa a nedokázala spustiť oči z môjho odrazu v zrkadle. Mala som nutkanie obzrieť sa aj odzadu, ale keďže do mňa madam Malkinová práve strkala špendlíky, zavrhla som to ako zlý nápad.

„To sú, najkrajšie aké som kedy ušila," prisvedčila madam Malkinová. „Pani Malfoyová ich pre vás navrhla osobne."

Moja bublina spľasla a tvrdo som pristála na zemi.

„Pani Malfoyová?!" zopakovala som neveriacky. Nemôže byť pravda, Narcissa Malfoyová na mňa plytvala svojím drahocenným časom, aby mi navrhla tie najkrajšie šaty na svete?! Veď ma neznáša! Chcem pre svojho syna len to najlepšie, pripomenula som si jej slová. Je možné, že ho miluje tak, že by dokázala tolerovať aj mňa?

Po tom, čo urobila pre Harryho pred tromi rokmi mi bolo jasné, že toho je schopná.

Obzrela som sa na ňu. Sedela obďaleč v malej foteli, pila čaj a listovala Čarodejku. Premkli ma náhle sympatie k žene predo mnou, snažila sa len byť dobrou matkou a zabezpečiť pre syna lepšiu budúcnosť. Tiež ma prepadli výčitky svedomia, že som k nej včera večer bola odporná. Možno jej otázky neboli výsmešné, možno bola vážne len zvedavá. Vzdychla som si. Zdá sa, že budem musieť prehltnúť svoju hrdosť a ospravedlniť sa Malfoyovej mame.

Draco

Moja radosť z toho, že Grangerka vypadla dlho nezotrvala. Uvedomil som si totiž, že som zostal doma sám, len s otcom. S jediným človek, o ktorého prítomnosť som vážne nestál. Keď ženy odišli vybral som sa túlať po dome a zisťovať, čo sa zmenilo. Už uplynul nejaký ten čas odkedy som tu bol naposledy, konkrétne dva roky, čo som sa vrátil z Rokfortu a odsťahoval sa. Nemohol som viac zostať v tomto prekliatom dome, v ktorého základoch bolo tak jasne vyryté zlo a krutosť, ktorá sa v ňom odohrala. Prenasledovali ma výčitky svedomia a nočné mory, viac ako obvykle. To bol hlavný dôvod prečo som sa rozhodol dokončiť školu, znamenalo to aspoň na chvíľu vypadnúť a zabudnúť.

Lenže ani na Rokforte to nebolo oveľa ľahšie. Všetky tie hrôzy, ktorých som tam bol svedkom- Crabbeova smrť, smrť veľkej väčšiny mojich spolužiakov aj členov Rádu, ktorých som poznal, takmer aj moja vlastná smrť. Nikdy asi neprestanem byť dlžný Potterovi za to, že ma zachránil. Predtým ma to neskutočne štvalo, byť zaviazaný svojmu úhlavnému nepriateľovi, ale potom som si uvedomil, že je to nič. Najviac som mu zaviazaný za to, čo urobil potom. Za to, že ma oslobodil od vojny.

Dobre, Draco, prestaň toľko depkovať.

V dome sa absolútne nič nezmenilo, dokonca aj vrstva prachu bola rovnako nízka. Domáci škriatkovia sa vážne činili. Asi po hodine prechádzania som za nimi zašiel dole do kuchyne. Bolo ich tam hojne, okolo dvadsať, a všetci usilovne pracovali pri svojom pulte. Pripomenulo mi to Rokfortskú kuchyňu. Keď ma zbadali všetci do jedného odložili hrnce, potraviny či utierky a hlboko sa mi uklonili.

„Prosím vás to nie, neklaňajte sa mi," požiadal som ich. Po vojne sa nezmenil len môj názor na krv ale aj na domácich škriatkov. Videl som ako udatne bojovali a zomierali za nás, a pritom sme sa k nim správala ako k handrám. Vtedy som si povedal, že to musí skončiť.

„Nechcem vás rušiť od práce iba som chcel vedieť, ako sa vám darí."

„Dobre, pane, dobre," pípol jeden z nich. „Pani byť sa k nám správať veľmi pekne. Mi mať v nedeľu deň voľna." Tak to ma zaskočilo, netušil som, že aj mama prehodnotila svoj postoj k služobníctvu. Vzdychol som si, možno by som sa k nej mal začať správať milšie. Koniec koncov, ona mi nikdy nič zlé neurobila. To otec.

Škriatkovia ma začali ponúkať všetkým možným, takže bolo načase odtiaľ vypadnúť. Vybehol som na prvé poschodie a chystal sa odísť do izby a nájsť si nejakú zábavku, kým sa baby vrátia, ale zastavil ma otcov hlas.

„Draco, synak, čo keby sme si dali partiu?" Šach?! To ako vážne chce teraz hrať šach? Do mojich pätnástich to bola taká naša chlapská zábavka, potom však už nemal čas, pretože sa musel venovať svojím smrťožrútskym povinnostiam. Nemal som chuť byť s ním v jednej miestnosti a hrať hry akoby sa nikdy nič nestalo, ale vedel som, že nemôžem odmietnuť. Stále to bol môj otec.

„Prečo nie?" odvetil som.

Usadil som sa do kresla v druhom salóne oproti starodávnej šachovnici, ktorá patrila môjmu pra- pra- neviem koľkokrát pra- starému otcovi. Bol to vážne pekný kúsok, šachovnica aj figúrky boli ručne vyrezávané z osikového dreva. Tento druh dreva sa veľmi často nepoužíva, ale otec mi raz prezradil, že v dobe, v ktorej vyrobili aj túto šachovnicu, sa verilo, že osika pomáha brániť sa proti upírom. Aj tak nechápem, čo by im boli platné šachové figúrky proti upírom.

„Dáš si?" ozval sa otec a ukázal na karafu ohnivej whisky. Čože, otec mi dobrovoľne ponúka alkohol?! Wow. Žeby som sa včera pri páde z postele udrel do hlavy a teraz mal halucinácie?! Uštipol som sa do ruky a nič sa nestalo, takže sa musel zblázniť otec a nie ja.

„Áno, dám."

Obom nám nalial do objemných pohárov a potom si sadol oproti mne.

„Takže...?" nadhodil som. „Tak ako vždy?" Otec prikývol a otočil šachovnicu, tak, aby pred ním stáli čierne figúrky. Odpil som si z pálivej tekutiny, oprel sa lakťami o stehná a preniesol svoju plnú pozornosť na šachovnicu. Hra sa začala. Prvý bol na ťahu otec a spolu s jeho pešiakom sa pustili aj jeho otázky.

„Draco, ja viem, že sme mali pár nezhôd a že sa na mňa stále hneváš, ale vážne si bol ochotný klesnúť tak hlboko, aby si ma pokoril?" Prudko som zdvihol hlavu a zahľadel sa naňho.

„Netuším o čom to hovoríš," okomentoval som to.

„Ale no tak, nebudeme si predsa klamať. Je mi jasné, že tvoj vzťah s tou...Granegrovou nie je v žiadnom ohľade romantický." Pri jej mene zvraštil tvár akoby to bolo niečo nechutné. Pobúrilo ma to.

„Tak za prvé, volá sa Hermiona, za druhé, ja ti neklamem a keby aj, teba do toho vôbec nič nie a za tretie, mýliš sa," pretisol som cez zaťaté zuby.

Zazrel na mňa. „Chceš mi nahovoriť, že si sa dobrovoľne oženil s humusáčkou?!" Strhol som sa pri tom slove. Ten chlap si vážne pýta jednu do zubov!

„Nevolaj ju tak! Nič o nej nevieš a o mne tiež nie," vyštekol som. „Netvár sa teraz, že ti na mne záleží, už odkedy som bol dieťa si ma chcel len manipulovať a využívať vo svoj prospech! Lenže, mám pre teba novinku, už ťa nenechám zneužívať ma ako svoju hračku a je mi ukradnuté, čo si myslíš o Hermione, či to schvaľuješ alebo nie. Je to moja žena, takže sa s tým budeš musieť naučiť žiť! A ak nie, tak láskavo zabudni, že som tvoj syn." Civel na mňa akoby som sa zbláznil. Myslím, že začal uvažovať o tom či nie som zakliaty alebo podobne. Opakom ruky som zhodil svoje figúrky a postavil sa z kresla.

„Rozmyslel som si to, už nemám chuť hrať." Zvrtol som sa a vyšiel odtiaľ. Ak by som tam zostal ešte čo i len chvíľu otec by skončil s rozflákaným ksichtom.

Hermiona

Hneď ako ma madam Malkinová opatrne vyzliekla z tej ošpendlíkovanej nádhery, zamierila som do rohu miestnosti a sadla si oproti pani Malfoyovej. Neobťažovala sa ani zdvihnúť pohľad od svojho časopisu. Zhlboka som sa nadýchla...

„Ospravedlňujem sa," vypadlo zo mňa. „Ospravedlňujem sa za svoju prehnanú reakciu a vážne ma mrzí, ak vás moje slová urazili. Nemala som to v úmysle." Páni, nikdy som si nemyslela, že takéto slová adresujem niekomu z Malfoyovcov. Aký nepredvídateľný len je život.

Narcissa dramaticky pomaly položila šálku a časopis na stôl a pozrela na mňa. Neznášam tento prenikavý Malfoyovský pohľad typu detektor lži! Zakaždým mám pocit, že mi nahliada až do duše.

„Takže už vieš o šatách-"

„O šaty tu nejde!" prerušila som ju. „Teda, iba mi pomohli uvedomiť si niečo, čo som vedela už dávno."

Nadvihla jedno ultra tenké obočie. „A to je čo, ak smiem vedieť?"

„Milujete svojho syna nadovšetko na svete. Až tak, že ste ochotná kvôli nemu riskovať život a klamať Voldemortovi alebo mu tolerovať vzťah s humusáčkou," spustila som. „Ste dobrá a obetavá matka, Narcissa."

Zostala na mňa bez slova civieť a ja som sa preľakla či som to s tým formálnym oslovením trochu neprehnala.

„Chcem pre môjho Draca len to najlepšie," zašepkala zrazu.

„Ja viem, že áno a Draco to vie tiež. Ale musíte pochopiť, že už je dospelý a má svoj život, ktorý chce žiť po svojom. Možno by bolo fajn keby ste mu dali na to priestor." Uf, ja som vážne masochistka! Ale som zvedavá ako hlboko ma nechá ísť, možno mi odhalí svoju pravú tvár.

Z ničoho nič sa jej do očí natlačili slzy. Pre Merlina, ja sa ju tu snažím povzbudiť, nie ju rozplakať! Sakra, sakra, sakra!

„Keď ja sa bojím, že on už ma vo svojom živote nebude chcieť."

„Samozrejme, že bude, ste predsa jeho mama," snažila som sa ju upokojiť. „Je si toho plne vedomý. Keby sa náhodou pokúsil na vás zanevrieť, tak ho nakopem do zadku, ak vás to poteší. Vždy budete u ne- nás vítaná." Usmiala som sa dúfajúc, že si nevšimla moje malé zakoktanie. Zrejme nie, pretože mi úsmev opätovala a oči jej ešte viac zvlhli. Natiahla ku mne ruku a ja som ju bez váhania chytila do svojej.

„Tuším som vás podcenila, slečna Grangerová."

„Prosím, stačí Hermiona."

Z krajčírstva sme odchádzali niečo krátko po obede obe s úsmevom na perách a dobre naladené. Bola som rada, že sa mi trochu otvorila, nebola taká zlá a povrchná, ako sa na prvý pohľad zdá, to všetko musí predstierať kvôli svojmu postaveniu. Nehovorím, že sa z nás hneď stanú priateľky alebo podobne, ale postupom času sa spolu určite naučíme vychádzať. Zaskočili sme ešte do Deravého kotlíka trochu sa osviežiť, a potom sme sa vybrali späť na Manor.

Šli sme kúsok pešo a keď sme prechádzali okolo jedného svadobného salóna, Narcissa odrazu zastala.

„Deje sa niečo?" spýtala som sa jej. Ako zhypnotizovaná hľadela na nádhernú bielu róbu a na moju otázku nereagovala. Znepokojene som sa poobzerala naokolo či na nás nikto nezíza a mala som pocit, že som zazrela záblesk niečoho oranžového za rohom obchodu. Zvraštila som čelo, žeby nás sledovali reportéri? To mi aspoň na chvíľu nemôžu dať pokoj?!

„Aké si mala šaty?" prehovorila zrazu Narcissa. Nechápavo som sa na ňu otočila.

„Čo- och!" došlo mi, že myslí svadobné šaty. „No, brali sme sa na rýchlo, mala som na sebe len sukňu a blúzku." V podstate som neklamala, naozaj som mala tričko a sukňu. Narcissa vyzerala zhrozene.

„Pre drahého Merlina!" zvolala. „To musíme napraviť! Každá žena by sa mala vydávať v poriadnych šatách. Navrhujem, aby sme vám zorganizovali druhú svadbu, tento raz poriadnu." Vyvalila som oči.

„Čože?! Nie, nie, to predsa nie je nutné."

„Ale áno, rada by som bola na svadbe svojho syna," argumentovala. Vzdychla som si, čo jej môžem odoprieť toto želanie? Malfoy je jej jediné dieťa. Bohovia, nenávidím, že som taká dobrosrdečná.

„Čo už s vami, nedokážem vám to odmietnuť."

Zahli sme za roh obchodu- nikto tam nebol, čo ma trochu zmiatlo- a odmiestnili sme sa na Manor. Narcissa zabočila do salóna a ja som sa vybrala aj so šatami do izby, kde sme s Malfoyom prespávali. Dúfala som, že už nie je naštvaný za to, čo sa stalo včera večer. Nepotrebovala som pomstu. Otvorila som dvere na izbe a skoro som sa zabila o kopu kníh a iných vecí porozhadzovaných na zemi. V izbe bol neskutočný bordel akoby sa tam prehnal hurikán. Malfoy sedel na dlážke, chrbtom sa opieral o posteľ a listoval vo veľkej, čiernej knihe.

„Vidím, že si upratoval," prehodila som. Opatrne som si prekliesnila cestu ku skrini a zavesila na ňu šaty. Malfoy sa ani len neobťažoval zdvihnúť hlavu a dať najavo, že vie o mojej prítomnosti.

„Ale no tak," ozvala som sa, „nemôžeš byť ešte stále naštvaný za to, že som ťa skopla z postele!" Stále žiadna reakcia. Žeby bola tá kniha až taká pútavá?

Hodila som sa na posteľ a preliezla na druhú stranu k nemu- usúdila som, že je to bezpečnejšie než riskovať zlomeninu kvôli rozhádzaným predmetom na podlahe. Sadla som si vedľa neho a opatrne mu nezrela cez plece. Nebola to kniha, čo držal, ale starý fotoalbum. Díval sa na jednu konkrétnu fotku, bol na nej prešedivený čarodejník s okuliarmi a drobný chlapec s bielymi vlasmi a širokým úsmevom. Malfoy. Ohromilo ma to, nikdy som Malfoya nevidela usmievať sa, iba protivne sa uškŕňať. Prekvapene som sa naňho pozrela. Hypnotizoval fotku a pôsobil duchom neprítomný, akoby sa v duchu vracal do času, kedy to bolo fotené.

„Malfoy, si v poriadku?" vľúdne som ho oslovila. Nepozrel na mňa, ale aspoň sa konečne odhodlal odpovedať mi.

„To je môj starý otec Abraxas," prehovoril. „Najobľúbenejší člen mojej rodiny."

Zahľadela som sa na fotku. Keď som sa dívala pozornejšie, všimla som si nepatrné črty s Luciusom- ostro rezané rysy a brada, rovnaký nos, ale tam sa podobnosť medzi otcom a synom končila. Abraxas Malfoy nepôsobil tak chladne a kruto, nešiel z neho strach. Naopak, vyzeral sympaticky a milo. Zdvihla som hlavu a zbadala, že Malfoy na mňa hľadí. Smutne som sa usmiala.

„Vyzerá byť milý," povedala som. „Žije ešte?" Odvrátil pohľad a pomaly pokrútil hlavou.

„Zomrel na dračie kiahne v deväťdesiatom šiestom."

„To mi je ľúto, Malfoy." Myslela som to úprimne, vždy je to hrozné, keď stratíme člena rodiny. Ešte takého, ktorého sme tak veľmi milovali.

„Aspoň si si s ním stihol užiť detstvo," snažila som sa odľahčiť atmosféru. Nepáčili sa mi tie reči o smrti. Hlavne nie v tomto dome.

„Nie tak celkom," zavrátil. „Krátko pred nástupom na Rokfort sa s otcom pohádali a zakázal mu sem chodiť. Ten hajzel ma pripravil o každú radosť."

Z ničoho nič zabuchol fotoalbum a hodil ho cez celú miestnosť do steny. Strhla som sa od prekvapenia.

„Malfoy, pre Merlina!" zvolala som a chytila mu ruky, ktoré zaťal do pästí. „Upokoj sa." Dýchal zrýchlene a vyzeralo to, že by niekomu najradšej rozbil nos. Najskôr svojmu otcovi.

„To je v poriadku, upokoj sa," chlácholila som ho.

„Ako to môže byť v poriadku?! Zničil mi život!" vybuchol. „Slepo som sa oddal jeho predsudkom, veril, že všetko, čo vyznáva je správne! A on ma pri tom celý čas vodil za nos a využíval ma. Kvôli nemu, kvôli tomu, čo zo mňa urobil, nenávidím sám seba!" Znel zúfalo, zúfalo, zlomene a... úprimne. Ohromilo ma to, nikdy by som si nemyslela, že takúto slabosť prejaví práve predo mnou. Vlastne, ešte pred pár rokmi som verila, že má srdce z kameňa. Blbosť, čo?!

„To nie je pravda-" začala som, ale prerušil ma.

„Ale je to pravda, čo to nevidíš?! Všetky tie veci, čo som povedal, čo som urobil, boli len preto, že som chcel, aby bol na mňa hrdý, aby som sa mu zavďačil!" kričal. „Myslel som si, že mu na mne záleží, že aj on má nejaké srdce. Lenže jemu nešlo o mňa, len potreboval niekoho, kto by zaňho vykonal špinavú robotu." Dívala som sa naňho a nemohla som si pomôcť, bolo mi ho ľúto. Vyzeral taký zronený a zranený. Oči sa mu leskli a mne došlo, že nemá ďaleko od toho, aby sa rozplakal. Došiel mi vzduch, Malfoy a plakať?! Zdá sa, že aj to najkamenejšie srdce sa dokáže zlomiť.

„Podviedol ma," zašepkal chrapľavým hlasom. „Hnusne ma podviedol-" To ako sa celý triasol a hlas sa mu lámal... to už bolo proste priveľa. Moje srdce tiež nie je z ľadu. Omotala som okolo neho ruky a stiahla si ho do náručia.

Zmeravel, no neodtiahol sa, čo som brala ako dobré znamenie. Sama som len ťažko dokázala uveriť tomu, čo som urobila. Je to Malfoy, nepotrebuje moju ľútosť takže som za plus pokladala, že mi v momente nerozbil fasádu.

„To je v poriadku," zašepkala som. „Už ti nemôže klamať, nemôže ťa podvádzať. Je to v poriadku." Netuším prečo to robím, prečo chcem, aby mu bolo lepšie? Čo mám ja z jeho bolesťou?! Mám dosť svojej vlastnej. Och, prečo len musím byť taká sentimentálna?! Nenávidím pohľad na ľudí, ktorý trpia, aj keď tá osoba je Draco Malfoy. Aj on je len človek z mäsa a kostí, rovnako ako ja.

Netrvalo dlho a Malfoy sa poddal. Oprel sa o mňa a opatrne obtočil okolo mňa svoje ruky. Asi mu dodalo odvahu, že som sa neodtiahla, pretože sa zrazu na mňa celý navalil a zovrel ma tak tuho až to bolelo. Ešteže som na bolesť zvyknutá. Ani jeden z nás nič nehovoril, proste sme tam len tak sedeli, objímali sa a ja som začala uvažovať nad tým, že tento chlap možno nikdy nebol taký za akého som ho považovala. Celé tie roky, čo so ku mne správal ako hovädo, možno to nebolo všetko z jeho vôle. Čo ak len proste bol taký, pretože musel, pretože ho tak vychovali a už od mala ho k tomu viedli, pretože si myslel, že tak je to správne? Možno som mu príliš krivdila. Nedokážem si ani len predstaviť aký je to hrozný pocit musieť si zaslúžiť lásku vlastných rodičov. Začala som Malfoya ľutovať, no skrsla vo mne nádej, že teraz možno konečne spoznám pravú tvár chlapca, ktorý bol v tom všetkom nevinne.

Až zaklopanie na dvere nás donútilo odrhnúť sa od seba. Nemala som chuť pustiť ho, potreboval oporu, ale niekto predsa musel ísť otvoriť dvere. Na prahu stál domáci škriatok, ktorý sa mi hneď na úvod hlboko uklonil.

„Pani vás volať k obedu," oznámil a už sa aj pratal preč, nedal mi ani len šancu odmietnuť. Nevedela som či je Malfoy emocionálne schopný zísť dole a čeliť človeku, ktorý má na svedomí jeho trápenie. Otočila som späť na Malfoya, ktorý odrazu stál za mnou a tváril sa... v celku normálne. Nebolo na ňom badať žiadne známky citového zrútenia, ktoré pred chvíľou zažil. Koľko bolesti už touto maskou zakryl? zauvažovala som. Nemohla som si pomôcť, začínala som ho vnímať v úplne inom svetle.

„Nemusíme tam ísť," prehovorila som.

„Prečo by sme nešli?" odvetil nezaujato. „Už mi viac ublížiť nemôžu."

Draco

Nikdy som nepatril k ľuďom, ktorí stoja o ľútosť, ale keď ma Grangerová objala v snahe upokojiť ma, nedokázal som si pomôcť, poddal som sa. Po takom dlhom čase, čo som sa snažil hrať úlohu vyrovnaného mladého muža mi dobre padlo vedieť, že nie som sám, že mám niekoho, o koho sa môžem oprieť. Doslova. Nikdy by som si nepomyslel, že to bude Grangerová, ale čo narobím, život je plný prekvapení.

Naobedovali sme sa s mojimi rodičmi- celú tú dobu som sa snažil nedívať na otca, pretože by som bol schopný hodiť po ňom hoci aj stoličku- a potom už čas ubiehal neúprosne rýchlo. Večierok sa mal začať pred šiestou, ale moja mama trvala na to, aby sme s prípravami začali už o druhej. Vždy bola veľký pedant. Pomáhal som jej, ako sa dalo, aj Grangerová, prekvapilo ma ako dobre si rozumeli. Len včera to vyzeralo, že by si najradšej navzájom vyškriabali oči. Že by som niečo zmeškal?

O piatej, keď už bolo všetko dokonale vystrojené na večierok, sme sa pobrali do izieb prichystať aj seba. Bol to menší trapas, pretože máme s Grangerovou spoločnú izbu a obaja sme sa potrebovali prezliecť. Nakoniec sa však Grangerkina hrdosť nezaprela a vyhodila ma z izby, aby sa mohla pripraviť. Zaskočilo ma, že ma to vôbec nežralo tak, akoby malo. Našiel som si voľnú hosťovskú izbu oproti a v pokoji a tichu si prezliekol svoj najlepší značkový oblek, ktorý som vlastnil. Mal som ich kopu- odkedy pracujem na Ministerstve úplne som im prepadol- ale tento bol so všetkých môj najobľúbenejší. Prečo? Asi, že to bol môj prvý a no, bol to darček.

Bol som hotový oveľa skôr ako mama alebo Grangerová. Aké prekvapivé, čo?! Zišiel som teda do veľkého salóna, kde som dnes hral s otcom šach a netrpezlivo pochodoval hore dolu. Na dlhých, bielo vyzdobených stoloch ležali misy všakovakých pokrmov a karafy nápojov, no nedovolil som si z ničoho uchmatnúť. Keď som bol malý a na Manore sa chystala nejaká akcia, zvykol som to robiť a zakaždým ku mne pribehol nejaký domáci škriatok a kopol ma do holene. Poviem vám, horšiu bolesť som v živote nezažil. Teda, aspoň to som si vtedy myslel.

Desať minút pred šiestou sa začali schádzať prví hostia. Ako prví dorazili starí rodinní priatelia, Fornemovci. Bol to postarší manželský pár s orlími nosmi a vysoko zdvihnutými hlavami. Pri pohľade na nich mi hneď bolo jasné, aký typ večierka to bude- nóbl a snobský. Grangerovej sa to určite nebude páčiť.

„Pán a pani Fornemovci," privítal som ich s falošnou zdvorilosťou. Tých dvoch som nikdy moc nemusel.

„Draco, no teda, aký len fešák z teba vyrástol," polichotila mi pani Fornemová. Škoda, že ona vyzerá ako stará ježibaba, rovnako ako pred rokmi. Usmial som sa a v duchu si úprimne želal, aby si mama pohla a zišla sem dole čo najskôr. Nestál som o prítomnosť týchto ľudí.

Ďalej dorazili Nottovci, Parkinsovci, Higgsovci, Puceyovci, Greengrasovci, Flintovci, Zabiniovci, proste všetky rodiny, ktoré niečo znamenajú. A ktoré patrili do Slizolinu. Dom plný slizolinčanov a jedna chrabromilčanka, to dopadne zaujímavo. Mama našťastie prišla o päť minút neskôr a uchránila ma tak pred útrpnou pretvárkou. Kývol som na pozdrav len Theovi, ktorí si tesne pri sebe držal Pansy, ktorá sa na mňa zoširoka usmiala, Adrianovi a Daphne Greengrasovej. S Balisom som sa stretol len na moment, pretože mi hneď zdrhol k stolom s občerstvením. Nenažranec jeden!

Oprel som sa o rám dverí chrbtom k príchodiacej spoločnosti dúfajúc, že splyniem s davom a nik si ma nevšimne. Navyše, čakal som tam na Grangerovú, tá ženská si vážne dávala načas. Už som myslel, že tam vystojím dieru, keď sa spoza mňa ozval povedomý hlas: „Vidím, že ešte stále nosíš ten oblek odo mňa." Zmeravel som, nie, to nemôže byť... Otočil som sa a predo mnou v celej svojej usmievavej kráse stála Scarlett.

Ták, čo vravíte? :D Scarlett, hm, čo myslíte, ako zareaguje Hermiona, keď ju tam uvidí? Bude žiarliť alebo jej to bude jedno? A čo Draco, podľa vás znova podľahne citom k svojej láske z minulosti? :D Dajte mi vedieť ;) A čo hovoríte na Dracovo zrútenie?