Poznámka autora

V minulej časti sa nám to skončilo trochu prekvapivo(aspoň dúfam :D). Teraz si teda môžete prečítať, čo sa to vlastne stalo a prečo tam Ron bol ;) Opäť musím povedať, že to bude taká nič moc kapitola, ale pre vzťah Hermiony a Draca možno aj trochu prevratná ;) Viac sa dozviete, keď si prečítate, takže...nech sa páči! :D Hope you enojoy!

35.

Hermiona

Oči mi od prekvapenia takmer vypadli z jamôk. Už som nepochybovala, že ma sleduje, ale na čo mu je ten foťák? K práci ho nepotrebuje a fotografovaniu tiež veľmi neholdoval, aspoň tak som si pamätala. Poznanie ma zasiahlo tvrdo ako blesk z neba, až som zaspätkovala. Nie, nie, nie! Nie...odmietam uveriť, že by bol až takýto podlý. Tvrdí, že ma chce späť, nemohol by mi predsa takto neférovo ubližovať.

Zahľadela som sa naňho s nevyslovenou otázkou v očiach a jemu očerveneli uši. Iný dôkaz som nepotrebovala. Urobila som ďalší krok vzad a zalapala po dychu. Mala som pocit, ako by mi niekto z pľúc vyžmýkal všetok vzduch ako šťavu z citróna.

„Ako...ako si mohol?" dostala som zo seba úplne bez dychu. Rukami som si pevne objala hruď, pripadalo mi, akoby sa mi vo vnútri niečo lámalo. „Ako si mi to mohol urobiť?"

Už mi bolo jasné prečo som naňho vždy nečakane narážala na miestach, ktoré nemal rád. Záhada ohľadom fotiek mňa s Malfoyom, ktoré sa objavili v Prorokovi bola konečne objasnená. Celý čas to bol, celú tu dobu to bol Ronald!

„Prečo?" pýtala som sa celá zúfalá. „Myslela som...tvrdil si, že ma chceš späť! Predpokladala som, že ma máš ešte aspoň trochu rád."

Z očí sa mi začali valiť slzy. Nenávidela som tú slabosť, nenávidela som plakať a samu seba som nenávidela za to, že som mu znova dovolila ublížiť mi. Neboli sme spolu dva roky, moje zlomené srdce stále potrebovalo veľkú náplasť, aby sa udržalo pokope, no aj tak som ho stále milovala. Niekde hlboko vo svojom vnútri som vedela, že je to tak a vždy bude- aj medailón, ktorý sotva citeľne hrial na mojom krku mi to potvrdzoval. Z prvej lásky sa vždy vytriezvieva najťažšie.

„Myslel som to vážne, Hermiona," prelomil konečne ticho. „Chcem ťa späť, vždy som ťa chcel, len teba. Predstava, že si s Malfoyom..."

„A toto bol akože tvoj spôsob, ako si ma získať?" vyhŕkla som. „Sledovať ma, bez môjho vedomia zriaďovať moje fotky a potom ich predávať Rite Skeeterovej, aby o mne mohla písať všelijaké nechutnosti?!"

Aký ironický zvrat okolností! Predtým to bol Malfoy, kto sa znížil na prácu s tou diabolskou ženskou len aby pokoril mňa, Harryho a Rona. Všetci traja sme ho za to nenávideli. A teraz, o päť rokov neskôr, neváha Ronald urobiť to isté. A ešte má tú drzosť obhajovať sa tým, že je to z lásky ku mne!

„Čo si vlastne čakal?! Že keď to zistím pribehnem za tebou, padnem ti do náručia a všetko bude zase v poriadku?!"

Našťastie mal v sebe aspoň toľko slušnosti, že sklopil pohľad na svoje topánky. Potiahla som nosom a pokúsila sa zastaviť ten vodopád, ale bolo to márne. V hrudi ma pichalo.

„Dúfal som, že vďaka tým článkom pochopíš, akí ste pre seba nevhodní," odvetil. „On nie je pre teba ten pravý, to ja! Hermiona, milujem ťa, ty to vieš! A viem, že aj ty miluješ mňa. Bolo nám spolu tak dobre..."

PLESK!

Cítila som sa akoby mi vyťal za ucho. Bolo nám spolu tak dobre...

„Ty si jeden odporný, pokrytecký bastard, Ronald Weasley!" pustila som sa doňho. Bola som zronená, sklamaná a zároveň totálne naštvaná. Je vôbec možné, aby človek cítil tieto tri pocity naraz?

„Samozrejme, že ti náš vzťah vyhovoval! Ja som bola stovky kilometrov odtiaľto na Rokforte a ty si si tu zatiaľ užíval s kadekým! A potom si bol taký trúfalý a tváril sa, že sa žiadna z tvojich aférok nestala!" kričala som naňho. Bolo mi srdečne jedno či nás bude niekto počuť, potrebovala som to zo seba dostať.

Spakruky som si utrela tvár mokrú od sĺz. Za chvíľu sa mi asi roztečú oči z toľkého plakania. Do riti, tento grázel si vôbec nezaslúži, aby som preňho plakala! Už viac nie. Podišla som k nemu bližšie. Dúfala som, že sa tvárim hrozivo, ale kvôli tomu sprostému náreku to asi nemalo žiadny efekt.

„Povedz mi, ale úprimne, keby mi to Harry nepovedal a my by sme spolu stále chodili, povedal by si mi to?" zaujímala som sa. Veľmi dlhú dobu som sa trýznila touto otázkou. Nestála by som mu ani za to, aby bol ku mne úprimný?

Pomaly zdvihol hlavu, tváril sa smutne a na jeho šťastie aj trochu kajúcne. Zrejme mu už došlo, že zvolil úplne na figu taktiku.

„Odpovedz mi," naliehala som. Srdce aj hrdlo sa mi zovreli, kým som so zatajeným dychom čakala na jeho odpoveď. Prečo to chceš vedieť, aby ťa mohol zlomiť ešte viac? Jednoducho som to musela vedieť.

„Nie," vydýchol nakoniec.

V tom momente už nestačil ani imaginárny leukoplast o veľkosti Britských ostrovov, najdôležitejší orgán cievnej sústavy praskol a rozletel sa na márne kúsočky. Vôbec nič som už necítila, pohltila ma temná, jednotvárna prázdnota.

„Ďakujem za úprimnosť," vypadlo zo mňa. Svoj hlas som nespoznávala, bol bezvýrazný, úplne bez emócii.

„Hermiona, ja-"

„NEHOVOR NA MŇA!" zajačala som. „Už nikdy... Nechcem ťa vidieť, nechcem ťa počúvať, nechcem, aby si ma vyhľadával. Bež si za tými svojimi...priateľkami. Od dnešného dňa pre mňa neexistuješ."

Zvrtla som sa na päte a pomaly kráčala preč, emocionálne vyprahnutá ako púšť Gobi. Počkaj, to len tak odídeš?! prihlásil sa o slovo tichý hlas v mojej mysli. Daj mu pocítiť, že sa s tebou nikto nebude zahrávať. Hm, niečo na tom bolo. Nebola som si však istá či mám v sebe dosť sily na to, aby som niečo urobila.

„Nič z toho by sa nebolo stalo, keby nie si taká nudná," počula som, ako si zašomral popod nos. Muhaha!

Otočila som sa s nevídanou rýchlosťou a pleskla mu takú facku až sa zapotácal a skončil na chodníku. Ohromene si priložil ruku na ľavé líce, ktoré postupne nadobúdalo šarlátový odtieň. Pocítila som isté zadosťučinenie. Toto som túžila urobiť už pekné dva roky.

„My dvaja sme skončili," zaškrípala som zubami. Potom som odtiaľ už naozaj odišla.

Narcissu som našla stále sedieť za stolom v reštaurácii. Hlavný chod už mala zjedený a nalievala si pohár vína. Keď som podišla k stolu, vzhliadla ku mne a zarazila sa.

„Hermiona, ste v poriadku?" Nie, ani trochu.

„Áno, všetko v pohode," zaklamala som.

Adrenalín z hnevu vyprchával a aj prázdnota sa sťahovala pred rastúcou bolesťou. Postupne som si uvedomovala každý jednotlivý čriepok, ktorý ešte pred chvíľou tvoril moje srdce.

„Ja...necítim sa veľmi dobre," priznala som. Len neplač, hlavne neplač! Vydrž to. „Mrzí ma to, ale asi radšej pôjdem domov."

Narcissa chápavo prikývla. „Samozrejme, utekajte."

„Ďakujem za obed," chabo som sa usmiala.

Vzala som si kabelku, rozlúčila sa a odišla z reštaurácie. Namiesto k Malfoyovi som to však zvrtla druhým smerom. Práve teraz potrebujem obrovský kýbeľ čokoládovej zmrzliny, Bonnie Taylerovú a, zo všetkého najviac, svoju najlepšiu priateľku.

Draco

Pochodoval som v obývačke z jednej strany na druhú ako nejaké yoyo a čakal na Grangerovú. Mal som ísť s ňou, aj napriek tomu, že to nechcela. Byť osamote s mojou mamou...čo ak bude mať zase nemiestne otázky? Viem, aká niekedy dokáže byť nepríjemná. Pozrel som na hodinky. Pol štvrtej, pre Merlinovu bradu, to sa tak dlho vykecávajú?! Asi tu predčasne zošediviem!

Začul som nejaké ťukanie. Najprv som si myslel, že sa mi to len zdalo, no potom som sa otočil a za oknom som videl bielu sovu. Na prázdno som preglgol. Otvoril som okno a nedočkavo roztrhol obálku. Bol to list od Ginny. Rýchlo sem príď. Ide o Hermionu. V momente som schmatol sako, našuchol si topánky a trielil k Potterovcom tak rýchlo ako mi to nohy dovolili.

Ani v tom najhoršom sne by mi nenapadlo, že budem niekedy dobrovoľne klopať na dvere Harryho Pottera. Karma má vážne zvrátený zmysel pre humor. Zhlboka som sa nadýchol a rázne zaklopal- strach o Grangerovú bol nakoniec silnejší ako moje nesympatie k Potterovi. Dvere sa otvorili a Potter na mňa šokovane vyvalil oči.

„Kde je?" chcel som vedieť.

„Čo tu, do pekla, robíš, Malfoy?" zasyčal.

„Och, vďakamerlinovi, prišiel si!" nahrnula sa do chodby Ginny a odstrčila svojho manžela bokom. Naznačila mi, aby som vošiel dnu.

Ich dom nebol bohvieaký veľký- môj byt je rozhodne rozľahlejší- no za to vyzeral útulne. Na stenách visel fotky- Pottera s Ginny, Teddyho, Weasleyovcov, Grangerky a podobne. Z chodby sa šlo do veľkej obývačky, ktorej stred tvorila biela, koženková pohovka a televízor. Oproti bola mramorovo sivá kuchyňa.

„Čo sa stalo?" zaujímal som sa. „Je Grangerová v poriadku?"

„To by som sa mohla spýtať ja teba," osopila sa na mňa Ginny. „Prišla som, celá rozrušená a uplakaná. Keď som sa však pýtala, nedokázala zo seba vysúkať jedinú súvislú vetu!" Bohovia, mal som ísť s ňou. Toto matka naozaj prehnala.

„Bola na obede s mojou mamou," vzdychol som.

Ginny mi uštedrila buchnát do pleca.

„Do hája, Malfoy, máš na ňu dávať pozor!" vyčítala mi. Ako keby mi nestačili moje vlastné výčitky. Áno, je to moja vina, ale ja som jej hovoril, že pôjdem s ňou. To ona trvala na tom, že pôjde sama. Keby len nebolo taká tvrdohlavá...

„Kde je?"

„Zatvorila sa hore v kúpeľni," odvetila Ginny rezignovane. „Písala som ti v nádeji, že ju prinútiš hovoriť. Tak poď."

Vyšliapali sme po úzkych schodoch hore na poschodie. Bolo tam troje dverí, dve po stranách oproti sebe a jedny úplne na konci chodby.

„Podlaha trochu vŕzga, takže kráčaj opatrne," varovala ma Ginny. „Ak zobudíš Teddyho, rozsekám ťa na kúsky." Jedny z tých troch dverí bola nepochybne jeho izba. Prikývol som a snažil sa našľapovať najtichšie ako to len šlo.

Ginny zastala v polke chodby a ukázala na dvere na konci chodby.

„Kúpeľňa je tam," poinformovala a trochu nervózne sa na mňa otočila. „Pozri, ja viem, že vieš, že ťa nemám veľmi v láske a som si istá, že ani ty mňa, ale dúfam, že ti aspoň trošku záleží na Hermione. Porozprávaj sa s ňou a dohliadaj na ňu. Vážne si nezaslúži, aby sa s ňou zametalo." Ja viem, pomyslel som si a prikývol.

„Ak s tebou tiež odmietne hovoriť povedz jej, že prejdem na radikálny prístup." Zvrtla sa na päte a odkráčala späť dole.

Podišiel som k dverám a jemne na ne zaklopal.

„Ne- nechoď sem, Ginny," ozvalo sa z druhej strany chrapľavo. Ale ja nie som Ginny. Potisol som dvere, s prekvapením mi došlo, že nie sú zamknuté, a vošiel dnu. Na pohľad, ktorý sa mi naskytol som však vôbec nebol pripravený. Grangerová sedela skrčená v rohu veľkej, bielej vane, oči mala napichnuté a červené, čierna maskara jej spolu so slzami stekala po tvári a zanechávala jej tam šmuhy. Vyzerala zničená, zlomená. To bolo proste príliš.

Prekvapene zažmurkala očami, potom si ich pretrela rukami akoby sa snažila uistiť či bdie alebo sa jej len sníva. Mal som chuť urobiť to isté.

„Čo ty tu robíš?" opýtala sa ma. Hlas jej znel plačlivo a neustále poťahovala nosom.

„Lepšia otázka je, čo tu robíš ty," odvetil som a zatvoril dvere. Uhla odo mňa pohľadom a zahryzla si do pery. Po lícach sa jej skotúľali slzy.

„Povedz mi, čo ti urobila." Musel som sa krotiť, aby som to nevykríkol, úplne som sa triasol od hnevu. „Niečo ti povedala alebo urobila? Vyhrážala sa ti? Povedz mi to a jej hneď pôjdem zlá-"

„Tvoja mama mi nič neurobila," skočila do mojej vyhrážky. „Vlastne bola dosť milá." Tak teraz som úž úplne zmätený.

Podišiel som k nej a sadol si na okraj vane. Nedívala sa na mňa a stále potichu plakala.

„Prečo potom plačeš a vyzeráš ako na smrteľnej posteli?" zaujímal som sa. Zvraštila tvár do bolestnej grimasy a zavrtela hlavou. Nahlas vzlykla a skryla si predo mnou tvár. Och, Merlin. Vkĺzol som k nej do vane, jej dno ma zospodu chladilo. Položil som jej ruku na koleno a hneď ju zase odtiahol. Bola celá premočená od dažďa.

„Grangerová," oslovil som ju.

Opäť pokrútila hlavou. Pritiahla si kolená k hrudi, zaborila do nich tvár a v celej kúpeľni sa ozýval jej nárek.

„Hovor so mnou, prosím, Hermiona!" naliehal som zúfalo. Nenávidel som ju vidieť takú zronenú. Hodnú chvíľu zostala v nezmenenej polohe a plakala, a ja som sa na ňu mohol len zúfalo dívať. Čo sa, do pekla, stalo? Prečo to nechce nikomu povedať, dokonca ani Ginny?

„Mala som vtedy odísť. Mala som sa odsťahovať a už nikdy nevrátiť," prehovorila zrazu.

Čože? Prečo?

„Kam by si šla?" spýtal som sa namiesto toho.

Zdvihla hlavu a zahľadela sa na mňa veľkými, hnedými očami plnými sĺz.

„Do Austrálie," odpovedala. „Po vojne som tam šla, aby som našla svojich rodičov a obnovila im spomienky. Chodievali sme tam na dovolenky a ja som to tam vždy milovala. Zostala som tam celý týždeň a uvažovala nad tým, že zostanem." Smutne si vzdychla. „Ale vrátila som sa, bohužiaľ. Najprv bolo všetko skvelé, vrátila som sa na Rokfort, študovala a s Ronom sme mali skvelý vzťah. Chcela som, že keď skončím školu, odídeme spolu." Tie reči o Weasleym sa mi vonkoncom nepáčili. Zahryzol som si však do jazyk a počúval ju ďalej.

„Lenže potom mi Harry povedal, že ma Ron podvádzal kým som bola mimo Londýna. Rozišli sme sa a keď som sa ani po vyše týždni nedokázala pozbierať, povedala som si, že potrebujem zmenu."

Tak to sa teda medzi nimi stalo, podviedol ju. Všivák jeden, vždy som vedel prečo toho kreténa neznášam!

„Londýn, Ministerstvo, môj byt...to všetko mi až bolestne pripomínalo jeho. Bola to dokonalá príležitosť vypadnúť z mesta," pokračovala Grangerka.

„Prečo si teda neodišla?" vyzvedal som.

„Kvôli rodičom," priznala. „Otec opravoval rímsu strechy a spadol z rebríka. Poležal si v nemocnici peknú chvíľu. Potreboval ma, oni obaja, nemohla som ich opustiť."

„A prečo si neodišla ani potom?"

Pokrčila plecami. „Neviem, zrejme som samu seba presvedčila, že to zvládnem, že už ma to netrápi. Mala som tu rodinu, priateľov, prácu...asi som sa bála všetko to opustiť. Chcela som začať odznovu. Ale..." odmlčala sa.

„Ale..." pobádal som ju. Teraz to predsa nemôže len tak nechať visieť vo vzduchu.

„Keď si sa rozišiel so Scarlett, podarilo sa ti na ňu prestať myslieť? Prestal si ju milovať?" Tá náhla zmena témy ma zaskočila, no pohotovo som jej odvetil: „Nie."

„Ja tiež nie. Nech som sa akokoľvek hnevala, Rona som nedokázala dostať z hlavy. Asi je to nejaký druh prekliatia- nikdy nezabudneš na človeka, ktorý bol tvoja prvá láska," potiahla nosom. „Darilo sa mi to však ignorovať. Žila som svoj život ďalej, snažila sa zmeniť svoju nudnú povahu a medzitým sa pokúšala zlepiť svoje srdce dokopy.

Prikývol som, že chápem. Tiež som sa tak cítil, pokúšal som sa zmeniť, pretože som si myslel, že so mnou musí byť niečo v neporiadku, keď so mnou takto zatočila. A to zlomené srdce...radšej ani nehovorím. Nikdy som si nemyslel, že pôjde spojiť naspäť do pôvodného stavu. A potom sa zjavil zázrak menom Grangerová, ktorý zapôsobil ako hojivý balzam.

„A potom keď máš pocit, že sa ti to podarilo, keď ťa tá bolesť už nemučí a nemáta v snoch, keď si sa pohol ďalej s niekým iným...musí sa ten človek znova objaviť a zlomiť ťa znovu."

Slzy jej znova zaplnili oči a ona im nechala voľný priechod. Kvapkali jej z očí, mihalníc, valili sa po lícach dole ako nejaké vodopády. Ak to takto pôjde ďalej, tak sa normálne budeme môcť v tých slzách aj okúpať.

„O toto tu teda ide? Ten prekliaty Weasley ti nejako ublížil?"

„Bol to on. To on prispieval našimi fotkami do Denného Proroka," zaplakala. „Vtedy na mojom oddelení, keď sme sa pobozkali, aj keď si bol rarášok. Dnes som ho načapala, ako ma sleduje."

Zasratý, egoistický idiot! Prekliate hovädo! Ak sa mi v najbližšej dobe dostane pod ruku, tak ho tak zmlátim až bude modrý!

„A ty kvôli tomu poondiatemu debilovi ešte aj plačeš?!" skríkol som neveriacky. „Mala si mu poriadne naložiť, zvoziť ho tak, že by bol nadosmrti hluchý! Nerob mu takúto radosť."

„J- ja viem, ale...čo ak má pravdu? Čo ak som vážne taká zlá spoločníčka?" vzlykla. „Viem, že uprednostňujem čítanie kníh pred diskotékou a nie je so mnou taká zábava ako s inými ženami, ale...ale to mi to musí naznačovať takýmto spôsobom? Stačí len povedať."

„Teraz ma veľmi dobre počúvaj, Grangerová," povedal som smrteľne vážne.

Nahol som sa k nej a vzal jej uslzenú tvár do dlaní, nemala na výber, iba sa mi dívať do očí.

„Už nikdy viac nič také nehovor. Si krásna, milá, nezávislá žena a Weasley je pekný somár, keď si to nedokáže uvedomiť," prehovoril som. „Tak máš rada knihy, no a čo, kde by bol Weasley nebyť teba a tvojich vedomostí?! Nesmieš ho počúvať, never mu ani slovo! Veď on si ešte len uvedomí o čo prišiel." Palcom som jej zotieral slzy z líc kým na mňa onemene hľadela.

„Navyše, možno sa tiež bál, že ak s tebou zostane dlhšie, ty zistíš čo je on za debila a odkopneš ho. To je pre mužské ego najväčší úder."

Dlho nič nehovorila a ja som sa preľakol či som toho nepovedal až príliš veľa. Toľko úprimnosti...prechádza si otrasom a srdcebôľom, asi nebolo celkom fér hneď na ňu vybafnúť, čo si o nej myslím. Spustil som ruky z jej tváre a pomaly sa začal odťahovať. Vtom ma však schmatla za tričko, potiahla ma k sebe a drvivo pobozkala.

Hermiona

Neviem, čo ma to posadlo a prečo som ho zrazu pobozkala, keď práve v tej chvíli som si zo všetkého najviac priala umrieť. A možno práve to bol ten dôvod. Vždy, keď sa bozkávame, nič ma netrápi, zachváti ma ten nádherný pocit pokoja, keď na nič nemusím myslieť a sústredím sa len na jeho pery na mojich. Dúfala som, že vďaka tomu prestanem vnímať rastúcu dieru v hrudi akoby mi ju tam vyhlbovali bagrom. Viem, že to voči nemu nie je fér, hlavne po tom, čo mi práve povedal, ale ja tú bolesť už naozaj viac neznesiem! Nechcem už myslieť na Rona, nechcem si už viac pripúšťať, že má možno pravdu...Chcela som proste a jednoducho zabudnúť.

Oprela som sa do toho. Vložila som do bozku všetku svoju bolesť, frustráciu, zradu, ktorú som pociťovala. Dúfala som, že takýmto spôsobom nejaká časť toho ublíženia prejde aj naňho a teda sa s tým nebudem musieť vysporiadať úplne sama. Naučila som sa, že ak bolesť zdieľate s niekým ďalším, je to znesiteľnejšie. Pretože viete, že v tom nie ste samy, máte niekoho kto vás dokonale chápe a nebude vás súdiť. Zažila som to po hneď po vojne. Pocit, že ťažoba všetkej tej straty nie je len na mojich pleciach, mi pomohla psychicky sa nezrútiť.

Malfoy však odmietol spolupracovať. Chytil ma za plecia a odstrčil ma od seba nezávisle od toho ako veľmi som sa bránila.

„Grangerová, prestaň," požiadal ma.

„Ale no tak, ja viem, že sa ti to páči," nedala som sa. Prosím, čo to nechápeš?! Už nechcem trpieť. Stisk na mojich pleciach zosilnel.

„Nebudem tvoje zabudnutie," vyhlásil odhodlane.

Zostala som naňho zarazene civieť, vedel o čo mi ide. Trýznivé myšlienky mi opäť zahltili myseľ a do očí sa mi drali staré známe slzy. Nechce to už prestať?! Pomaly si začínam myslieť, že je biologicky nemožné, aby som toľko plakala. Výraz v jeho tvári znežnel a tvár mi uchopil do dlaní.

„Poď, pôjdeme domov," vyzval ma. „Ja už sa o teba postarám."

Ani by sa nedalo povedať, že sme domov kráčali- ja som sa tackala akoby som v sebe mala celý minibar a Malfoy ma podopieral, aby som sa nesklátila na chodník. Sedela som v Harryho vani vyše dve hodiny, nečudo, že som stuhnutá. Nejakým spôsobom sa nám podarilo dostať až do bytu. Malfoy mi pomohol až do mojej izby, kde som sa ako vrece zemiakov zrútila do postele. Schúlila som sa do klbka a civela do prázdna. Pozbieraj sa, no tak, Hermiona! Dokážeš to, ty to dokážeš. Duševná motivácia veľmi nepomáhala.

Malfoy si sadol na okraj mojej postele a upokojujúco ma hladkal po hlave.

„Potrebuješ niečo?" zaujímal sa. Pomaly som prikývla.

„V kabelke mám mobil. Vyhľadaj v zozname hudby Total eclipse of the heart a stlač play," inštruovala som ho. „A pomohla by zmrzlina alebo čokoláda." Prikývol a hneď sa chopil svojho rozkazu.

O viac ako dve hodiny neskôr, keď mi žalúdok praskal vo väzive z toľkej čokolády, čo som pojedla a slová piesne už splývali dokopy, som zaspala s nádejou, že keď sa ráno zobudím, Ronald Weasley ma viac trápiť nebude.

Čo vravíte, páči sa? Ako to podľa vás ovplyvní ich vzťah? ;)