Poznámka autora

Ako vidíte, tento týždeň som na vás nezabudla a pridávam novú kapitolu v tradičnom čase ;) Môžete teda uhasiť svoju zvedavosť a prečítať si ako ten slovný súboj Ron vs. Draco dopadol ;) Hádam sa bude páčiť a ďakujem vám za reviews aj všetky čítania. Enjoy! ;)

Draco

Ak mám byť úprimný, hneď od začiatku mi bolo jasné, že tento deň nedopadne dobre. Už len fakt, že som navštívil hneď dve rodiny, ktoré som dlhé roky bytostne neznášal. Ale kvôli Hermione som to urobil, nechcem ju naštvať. Hlavne nie po tom, čo sa stalo so Scarlett. Prisahal som, že sa nič nestalo, ale vzhľadom k tomu, že si nič z toho, čo sa dialo po príchode domov nepamätám, do akej miery sa tomu dá veriť? A považuje sa to vlastne za klamstvo, keď niekomu nepoviete úplne celú pravdu?

Bol som však milo prekvapený, keď ma Weasleyovci tak v pohode prijali. Očakával som nejakú hádku, narážky alebo zazerania, ale ničoho z toho sa mi nedostalo. Šokovalo ma objatie pani Weasleyovej aj Georgovo, nazvime to, odpustenie. Priznám sa, že Weasleyovské dvojčatá som mal z celej rodiny najradšej. Boli vážne vtipní! Uvažoval som či mám vyjadriť sústrasť za Fredom, ale nechcel som kaziť náladu ani poukazovať na taký drobný detail, že som vo vojne do istej miery stál na zlej strane. Fredovi som sa za to ale ospravedlnil.

Jedlo bolo fantastické, Hermiona nepreháňala, keď povedala, že ešte aj po dvoch dňoch sa budem zalizovať za ušami. Na Manore varili vždy škriatkovia(s výnimkou návštev starého otca Abraxasa, ktorý pripravoval svoje špeciálne palacinky), takže som ocenil niečo ručne ukuchtené. Kútikom oka som pozoroval Hermionu, ako sa usmieva pri pohľade na tých dvoch malých. Bolo mi jasné, že zbožňuje Teddyho, ale nevedel som, že miluje deti všeobecne. To, ako sa rozžiarila, keď uvidela Victoire... Znamená to, že chce deti aj ona? Skús na to prísť sám, ty mysliteľ! No ďakujem veľmi pekne za pomoc.

Prebiehalo to dosť v pohode až som si pomyslel, že moje obavy boli zbytočné. No ako na potvoru sa to práve vtedy muselo pokaziť príchodom toho všivavého bastarda, ktorý sa kategorizuje ako ľudská bytosť. Vrhol som skúmavý pohľad na Hermionu, ale nič na sebe nedala zdať. Vlastne, jej tvár bola úplne nečitateľná akoby nemala žiadne pocity. Neviem či je to zlé alebo dobré. V každom prípade, vo mne to vrelo zlosťou aj za nás oboch.

Pomaly som sa postavil a zavrčal na Weasleyho, no on si ma nevšímal. Oči mal iba pre Hermiona.

„Hermiona, môžeme sa porozprávať?" oslovil ju. „Prosím." Hermiona nepohla ani brvou, pôsobila ako ľadová socha.

„Myslím, že som sa pred nejakým časom vyjadrila dosť jasne." Ešte aj z jej hlasu sálal mrazivý chlad. „My dvaja si už nemáme čo povedať, Ronald." Weasley urobil krok ku stolu.

„No tak, prosím, Hermiona, daj mi šancu to vysvetliť!"

„Nepočul si ju, Weasley, nechaj ju na pokoji," vložil som sa do toho a položil Hermione ruku na plece. Weasley na mňa zlostne zazrel.

„Nestaraj sa do toho, fretčiak! A čo vlastne robíš v mojom dome? Po tom všetkom máš ešte drzosť sa tu ukazovať?"

Fretčiak?! V jeho dome?! Ale čo ma najviac dopálilo boli jeho posledné slová. To skôr on má tú drzosť obťažovať Hermionu po tom všetkom, čo jej urobil! Kypelo to vo mne.

„Je ma do toho všetko, Weasley, pretože ide o moju manželku! A ja ti nedovolím, aby si jej ešte viac ubližoval, ty pokrytecké hovädo!" Očakával som, že jeho bratia alebo rodičia mu už dávno prídu na pomoc a mňa bez milosti vyženú, ale oni len mlčali a zízali na nás ako keby sa práve dívali na svoj obľúbený program.

„Že kto je tu pokrytecké hovädo! Kto na Rokforte nepremeškal jedinú šancu znemožniť ju, nazvať ju humusáčkou alebo si z nej robiť dobrý deň?! Nebol si to náhodou ty, kto si želal, aby ju v druhom ročníku zabil Bazilisk?! A neboli to náhodou tvoji kamaráti, smrťožrúti, ktorí nás chceli všetkých zamordovať, ako ste vy zrejme zabudli!" Rozhliadol sa po svojej rodine. „Takže sa ma neopovažuj urážať, pretože jediné zasraté hovädo si tu ty!"

Ruky som zatínal do pästí tak veľmi až sa mi nechty zarývali do pokožky. Triasol som sa od hnevu a keby mám po ruke niečo extra ťažké tak to po ňom určite hodím. Možno by som na to mohol využiť tú stoličku...

„Rýpeš sa v minulosti, ktorá je už dávno preč. Áno, uznávam, bol som hnusák, ale spamätal som sa, za to ty si korunovaný idiot stále," zaškrípal som zubami. „Urobil som veľa chýb, ale môžem ti zaručiť, že som jej nikdy neublížil do takej miery ako ty. Dvakrát! A teraz sa ešte opovažuješ prosiť o ďalšiu šancu. Na tvojom mieste by som zaliezol do nejakej ulity, zostal tam a spytoval si svedomie. Lenže keby si to vedel, nebol by si taký poondiaty dement! Mám viac než veľké právo nazvať ťa posratým bastardom! "

Weasley si zo mňa vzal príklad a tiež zaťal ruky do pästí. Uši mal už také červené ako svoje vlasy a vyzeralo to, že by po mne tiež rád niečo hodil. Zrak mu padol na Billov prázdny tanier a ja som sa pristihol ako ho v duchu prosím, aby mal gule a urobil to. Želal som si, nech začne bitku, aby som mu mohol dať čo preto. Možno by sa mi doňho podarilo vtĺcť trochu rozumu.

„A- ako sa opovažuješ, ty odporný hajzel! Vymyl vám mozgy, všetkých vás zblbol, aby ste mu uverili, že sa zmenil, vy hlupáci!" rozčúlene zagestikuloval na všetkých pri stole. Potom sa jeho zrak zastavil na Hermione. „Ale zo všetkého najviac ma zaráža, že si mu naletela aj ty, ty, čo si vždy bola taká rozumná. Povedz, koľkokrát ťa musel pretiahnuť, kým si mu začala zobať z ruky? Predpokladám, že nie veľa."

Tak ale toto už zašiel priďaleko! Hrdelne som zavrčal a pripravoval sa preliezť cez stôl, aby som po ňom mohol skočiť a vymlátiť z neho jeho úbohý život. No skôr, ako som stihol zrealizovať svoj plán, Hermiona sa z ničoho nič postavila. Stále mala mierne neprítomný výraz, no teraz jej pery zdobil úsmev. Och, Merlin, dúfam, že sa nezbláznila!

Všetci sme na ňu v očakávaní hľadeli a Weasley urobil jeden váhavý krok vzad. Nečudoval som sa, Hermiona vyzerala ako nejaký pacient psychiatrickej liečebne.

„Ron, mal by si odísť," dohovárala bratovi Ginny. „Tak to bude najlepšie."

„Ja, ja, mám odísť?! To povedz tomuto grázlovi!" rozkričal sa. „A tú prekliatu štetku nech si berie so sebou."

TRESK!

Všetci sme nadskočili, keď jeden z tanierov odrazu vzlietol a napálil to do steny neďaleko od Weasleyho hlavy. Pani Weasleyová šokovane zhíkla. O chvíľu ho nasledoval aj zvyšný riad a príbor. Weasley zdesene vykríkol a krčil sa pri stene. Rukami si kryl hlavu, kým naňho jedna radosť padal porcelán ako nejaký druh krupobitia. Ohromene som sa poobzeral po ostatných, ktorí boli rovnako udivení ako ja. Ale potom som si všimol ako Hermiona sotva badateľne pohybuje perami. Ak to bolo biologicky možné, vyvalil som oči ešte viac. To robila ona, používala neverbálne kúzlo. No, do riti, nechcel by som ju vytočiť!

„Ron, odíď!" rozkázal synovi pán Weasley. „Pokiaľ sa nad sebou nezamyslíš, do tohto domu už viac nevstúpiš."

Weasley pomaly spustil ruky a vystrašene sa poobzeral po jedálni, kde nezostali už žiadne taniere. Všetky ležali porozbíjané na podlahe.

„To nemyslíš vážne, tatko! Uprednostňuješ jeho pred vlastným synom?!" zvolal neveriacky. Máš, o čo si si koledoval Weasley!

„Svojho syna sme takto nevychovali," postavila sa na jeho stranu pani Weasleyová.

Weasley si neveriacky odfrkol. „Všetkých vás zmanipuloval." Každého jedného spražil neľútostným pohľadom. „Ale keď vám ukáže svoju pravú tvár, tú, ktorú sme poznali na Rokforte, tak ma nechoďte prosiť o odpustenie." A s týmito slovami konečne odišiel z miestnosti.

Hermiona

Bolo mi zle. Tak teraz sa Ronald úplne vyfarbil! Bohovia, to takýto kus vola som celé tie roky bláznivo milovala?! Musela som byť pod vplyvom Imperiusa alebo niečo podobné, pretože neexistuje, že som bola až taká slepá. Nechcela som tak vybuchnúť, ani zničiť pani Weasleyovej riad, ale proste...tak nehorázne ma nasral! Vraj ja som štetka! Ozval sa ten, čo sa snaží dostať do nohavičiek každej sukni, ktorá sa ocitne v jeho blízkosti! Nehanebný kretén! Kým sme sa všetci úplne spamätali z toho, čo sa odohralo, Ron bol dávno preč.

Vystrelila som zo svojho miesta a utekala k črepom povaľujúcim sa po celej drevenej podlahe.

„Och, pani Weasleyová, tak ma to mrzí! Nechala som sa uniesť," ospravedlňovala som sa a vytiahla prútik. „Reparo!" Črepiny sa zlepili a tanier vyzeral zase normálne, ako keby predtým kvôli mne nespáchal kamikadze.

„To je v poriadku, Hermiona. Mne osobne by tiež rupli nervy, keby ma niekto takto nechutne ohováral." Kvokla si ku mne a spoločne sme vracali všetok riad do pôvodného stavu.

Uložili sme ich späť do skrinky, aby boli v bezpečí v prípade ďalšieho môjho výbuchu. Pani Weasleyová ma uistila, že je to v poriadku, ale inak nič nehovorila. Aj ostatný boli akísi zamĺknutí. Veď, bol to ich brat a syn a práve ho vyhodili z domu, čo znamená, že nejaký čas sa neuvidia. Zrejme si to uvedomoval aj pán Weasley, pretože sedel za stolom ako kôpka nešťastia a ruky mal zaborené v rednúcich vlasoch.

Vtedy ako na povel- a zlepšenie nálady- Ginny vyhŕkla: „Som tehotná!" a atmosféra sa zmenila a stoosemdesiat stupňov.

Pán Weasley vyskočil, Georgeovi a Percymu poklesla sánka, Charlie prekvapene žmurkal a Bill sa uškŕňal ako nejaký šialenec. Pani Weasleyová od prekvapenia pustila posledný tanier, takže zase skončil na kusy. S tichým smiechom som sa zohla a vrátila ho do pôvodného stavu. Majú úplné právo byť šokovaní.

„Naozaj?" uisťoval sa pán Weasley a Ginny horlivo prikývla. „Budem mať vnúča?"

„Áno, pán Weasley," potvrdil Harry s hrdým úsmevom a chytil Gin za ruku.

„Merlin ma podrž!" spľasla rukami pani Weasleyová. Rozbehla sa k Ginny a tuho ju zovrela v náručí, div jej nerozdrvila kosti.

„Mami...m- mami, prosím ťa, veď to dieťa rozmágaš!" skríkla Ginny.

Charlie a George sa pustili do rozhovoru, ak mám tipovať, navzájom sa uisťovali či je to pravda. Muselo to byť trochu čudné, ich najmladšia a jediná sestra bude mať dieťa skôr ako oni. Percy sa náhlil k Harrymu, ktorému potriasal pravicou pán Weasley, aby mu tiež zagratuloval. Ginny žiarila od šťastia a hádzala úsmevy na všetky strany.

„Budem mať bračeka!" zvýskol Teddy, ktorý akoby sa len teraz zobudil.

„Alebo sestrhišku," usmiala sa Fleur a čičíkala na rukách Victoire.

„Nie, bračeka, ja to cítim v žalúdku!" trval na svojom. Všetci sme sa rozosmiali a po ťaživej nálade, ktorá nastala po Ronovom odchode už nebolo ani stopy.

Zotrvali sme u Weasleyovcov až do poobedia, kým Teddy nezaspal s hlavou prevísajúcou cez gaučovú opierku. To bolo ako impulz, že je čas pobrať sa domov. Rozlúčili sme sa, vyobjímali, chlapi si podali ruky a vyrazili sme. Na Dracovi bolo vidieť, že sa oproti ránu uvoľnil, no v jednom kuse sa mračil. Tipujem, že to bolo kvôli Ronovi a jeho slovám. Keby nebol pri mne Draco asi by som sa znova zrútila, pretože to, čo o mne povedal vážne zabolelo. Ale akosi to už nebolo podstatné. Nezáležalo na tom, pretože mám niekoho lepšieho.

Keď sme sa premočení, pretože sme si dáždnik zabudli v Harryho aute, vrátili domov, na stole ma čakalo prekvapenie. Stála tam pekná kôpka papierov a na nich si hovela veľká sivá sova. Uprela na mňa svoje veľké žlté oči a zahúkala akoby hovorila „No konečne!". Dala som jej maškrtu a keď odletela, zamračene som vzala do ruky lístok, ktorý bol k papierom pripojený. Bol od Kingsleyho.

Drahá Hermiona,

keďže zajtra nastupuješ do pozície mojej prvej námestníčky, pokladám za nutné, aby si si prešla tieto dokumenty. Bohužiaľ, nemôže to počkať, pretože do zajtra, do dvanástej hodiny potrebujem kompletnú správu. Uži si zvyšok voľna.

S pozdravom,

Kingsley Shacklebolt, Minister mágie.

No skvelé, takto sa končí môj ničím nerušený víkend!

Oči mi slzili a hlava ma už bolela z toľkých vstrebaných informácii. Bolo niečo okolo desiatej večer, keď som dokončovala správu pre Kingsleyho o štatistikách Gringottbanky za uplynulý rok. Rýchlo som niečo uvarila, aby sme nehladovali a hneď som sa na to vrhla. Chvíľu som sedela vedľa Draca na gauči, ktorý pozeral televíziu. Odkedy mu došlo, že mu nič neurobí, úplne jej prepadol. Ale po pol hodine, čo som čítala stále tú istú vetu dookola, som sa radšej utiahla do svojej izby.

Dopísala som posledné slovo, odhodila brko a unavene sa oprela na stoličke. Konečne je to hotové. Ponaťahovala som si stuhnuté údy a široko zívla. Bola som grogy, totálne mŕtva. Správu som si opatrne vložila do tašky, prezliekla sa a odišla do spálne za Dracom, ktorý to vzdal ešte asi pred hodinou. Vkĺzla som do postele a pritúlila sa k nemu. Položila som si mu hlavu na plece a on ma po chvíli objal rukou okolo pása.

„Ešte nespíš?" opýtala som sa.

„Nie, rozmýšľam," odvetil. Nežne ma hladkal po chrbte z čoho sa mi chcelo spať ešte viac ako predtým.

„Teba by som nikdy netipovala na takéto filozofické črevo," prehodila som a zdvihla som hlavu, aby som mu mohla vidieť do očí. „Nad čím rozmýšľaš."

Vzdychol si a dlho bolo ticho. Všetku svoju zostávajúcu energiu som sústredila na to, aby som udržala oči otvorené.

„Nad tým, čo povedal Weasley," prehovoril konečne. Hlava mi vystrelila nahor.

„To nemyslíš vážne! Všetko to boli čisté hovadiny, nemal si ho počúvať!" vybuchla som. „Nemal právo vyťahovať na teba všetky tie veci z minulosti, hlavne, keď ani on nie je taký svätý, ako sa tvári."

„Ja viem," vzdychol si, „ale v niečom mal predsa len pravdu." Neokomentovala som to, čakala som kým mi to vysvetlí.

„Bol som smrťožrút, moja rodina a priatelia takisto. Snažili sa vás zabiť a ja tým, že som nič nerobil vlastne tiež. Nikdy som sa za to nikomu z vás neospravedlnil."

„Draco..."

„Teda, nikomu až na jedného."

Odtiahla som sa od neho a oprela sa o ruku. Hľadela som naňho, zmätená. Ako to myslí? Koho má na mysli? Nedíval sa na mňa, ale bolo mi jasné, že vie, že čakám na jeho vysvetlenie. Plynuli minúty a ja som sa pomaly začala zmierovať s faktom, že mi to nepovie a teda budem musieť byť hore celú noc a dumať. Prečo mi toto robí? Vie predsa aká som prehnane zvedavá.

„Nikdy som to nikomu nepovedal," sotva počuteľne zašepkal, „ale pred tromi rokmi, hneď po vojne a potom, čo som odišiel od rodičov, som sa dopočul o pohrebe Freda Weasleyho. Šiel som tam, bol som na jeho pohrebe."

Došiel mi vzduch a úplne som onemela. Nie, nie, nie, čo to vraví? Ako by tam mohol byť? Pamätala by som si to.

„Ne- nemohol si tam byť. Videla by som ťa tam!" namietla som, keď sa mi vrátila reč. Videla som, ako zavrtel hlavou.

„Ani si ma nemohla vidieť, nikto z vás. Skrýval som sa za stromami," objasnil mi. „Vedel som, že by sa nikomu z vás nepáčilo, že som tam, tak som sa radšej skrýval. Ale keď ste potom odišli, podišiel som k Fredovmu náhrobku..."

Cítila som, ako sa mi do očí nahŕňajú slzy. Vo vojne zomrelo veľa mojich známych, ale Fredova smrť ma z nich zasiahla najväčšmi. Myslím, že nás všetkých. Viem, že sa mi veľmi nepáčili tie jeho žartíky a považovala som ho za dosť ľahkomyseľného, no vždy som ho mala rada. Musím dokonca uznať, že niektoré z tých jeho a Georgových vtipov boli vážne dobré. To ako v piatom ročníku prekabátili Umbridgeovú... Nikdy som nedostala šancu ospravedlniť sa mu za to, že som bola taká upätá a nikdy som sa mu nepoďakovala za to, že mi s Georgom presvetlili časy temna. Nikdy som sa s ním nerozlúčila a teraz už ani nikdy tú šancu nedostanem.

„Bola to moja vina, jeho smrť, pád Rokfortu, všetko z toho," pokračoval Draco. „Keby som vtedy nebol taký zbabelý a odmietol, čo odo mňa Voldemort žiadal, ak by som nikdy nepriviedol do Rokfortu smrťožrútov, aby zabili Dumbledora, nič z toho by sa nebolo stalo." Hlas mu zlyhal od toľkých emócii. Po lícach sa mi skotúľali prvé slzy.

„Nič z toho som nechcel, nechcel som, aby niekto zomrel. Fred bol...obdivoval som jeho humor. Vedomie, že zomrel kvôli mne... Musel som sa mu ospravedlniť, jednoducho som musel."

Z hrdla sa mi vydral vzlyk, ktorý som nijako nedokázala zastaviť. Draco sa vzpriamil a zahľadel sa na mňa. Snažila som sa ovládať, ale bolo neskoro- premenila som sa na ľudskú fontánu.

„Neplač," prosil ma. „No tak, neplač." Položil mi ruku na zátylok a pritiahol k sebe. Tuho ma objal a ja som mu zaborila tvár do pleca.

„Le- len som chcel, a- aby si to vedela," povedal mi trhane do vlasov. Zauvažovala či aj on náhodou neplače.

„Ne- nebola to tvoja vina," zaplakala som a zdvihla hlavu. „To všetko má na svedomí Voldemort. Ak by si mu odporoval našiel by si iný spôsob, ako sa zbaviť Dumbledora. Dosiahol by si tým iba to, že by ťa zabil."

„Kedysi ma smrť desila, ale teraz už nie. Radšej by som bol zomrel, ako znášal ťažobu všetkých tých hriechov," zasyčal.

„Tak nehovor! Čo by som robila, keby ťa nebolo?"

Draco sa odo mňa kúsok odtiahol a vzal mi tvár do dlaní. Oči sa mu leskli od sĺz, ale neviem s určitosťou povedať či plakal.

„Odpustíš mi to niekedy? Môžeš mi niekedy prepáčiť, že som bol zaslepený predsudkami a strachom, že som bol príliš vystrašený, aby som sa postavil neprávosti a zlu?" chcel vedieť. „Si schopná mi niekedy odpustiť fakt, že kvôli mne zomreli ľudia, na ktorých ti záležalo? Môžeš mi to, prosím, odpustiť, Hermiona?"

Znova som zavzlykala. Berie všetku zodpovednosť na seba, ako keby to nebola aj moja vina, že zomreli. Keby sme horcruxy našli skôr, keby sme zastavili Rookwooda...keby sa veľa vecí stalo inak, Fred a mnoho ďalších, by ešte žilo. Ale život nie je o ustavičnom súdení a obviňovaní sa, ani o hľadaní toho keby. Každý deň je pre nás nová výzva, čaká na nás nejaká nová prekážka a je len a len na nás, ako sa jej postavíme. Všetci sme iní, ale istým spôsobom sme aj tak rovnakí- všetci predsa bojujeme o odpustenie včerajška a o lepší zajtrajšok. Tak ako by som mohla Dracovi zazlievať jeho strach? Veď bol ešte len chlapec, vydesený, nepochopený, nevinný... V živote predsa ide o odpúšťanie. Odpustila som sebe za to, že som ich nedokázala zachrániť, tak ako viem, že aj oni odpustili mne. A určite odpustili aj Dracovi, rovnako ako ja, hoci som ho nikdy za vinného nepokladala.

„Odpúšťam ti, samozrejme, že ti odpúšťam," šepla som. „A viem, že aj on, oni všetci."

Draco sa trhane nadýchol, zatvoril oči a oprel sa o moje rameno. Zaborila som mu ruku do vlasov.

„Nič z toho nebola tvoja chyba, nemohol si to nijako ovplyvniť. Všetci to vieme, aj Fred," uisťovala som ho. Zodvihol hlavu a pozrel na mňa.

„Milujem ťa a odpúšťam ti," povedala som. Skôr, ako na to stihol čokoľvek povedať, som sa k nemu nahla a pobozkala ho. Chcela som ho tým uistiť, že sa nehnevám, že je všetko v poriadku.

„Dvojčatá som mal vždy najradšej," pošepol mi, keď som sa odtiahla. Zasmiala som sa. Ach, Merlin, tuším som sa doňho práve zamilovala zas odznova.

No, tak dúfam, že sa páčilo ;) Trochu feels a brnakania na city...ale snáď vám to nevadilo ;) Reviews potešia :D