Poznámka autora

Zdravím všetkých! :D Možno sa čudujete, čo sa to deje, že pridávam novú kapitolu takto skoro, v pondelok, keď mala byť až v piatok. Nebojte sa, nemá v tom prsty UFO, ani ma netrafila do hlavy dorážačka alebo podobné veci :D Dnes má totiž jedna osôbka výnimočný deň a požiadala ma o novú kapitolu. Luccy33 (používam tvoje wattpad meno, pretože iné nepoznám :D) týmto ti chcem zaželať všetko len to najlepšie v tvojom živote, aby si bola vždy zdravá a šťastná, večne usmievavá a plná radosti. Svet je krásne miesto, len to často nevidíme, ale ako starneme, zisťujeme to. Preto úprimne dúfam, že to tak budeš brať aj ty a stavy alá „mám toho dosť, idem skočiť z mosta" sa ti budú oblúkom vyhýbať ;) A na záver ešte veľa, veľa lásky, úspechov a splnených snov ;) Ďakujem ti za všetky tie čítania aj komentáre a dúfam, že sa ti nová kapitola bude páčiť, aj keď je len taká light ;) A snáď aj vám ostatným ;) Užite si to.

P.S. Ospravedlňte prosím ten kilometrový monológ na začiatku, ale snažila som sa byť poetická :D A ako vidíte, veľmi mi to nevychádza :D

Draco

Prebudil som sa na to, ako sa mi Hermiona vyvliekla z objatia a bleskovo vpálila do kúpeľne. Zvalil som sa späť do vankúšov, ale vtedy som začul z kúpeľne dávivé zvuky. V momente som bol na nohách a potácal sa za Hermionu- teda, najprv som sa v polovici cesty zvrtol a hodil na seba aspoň spodné prádlo.

„Her..miona?!" oslovil som ju pomaly. Našiel som ju ako kľačí pri záchode a vyklápa si doň obsah žalúdka.

„Ne-" Zvyšok jej vety zanikol v ďalšom záchvate vracania. Och, Merlin!

Kvokol som si k nej a s menšou nechuťou jej odhrnul vlasy z tváre. Bolo to síce dosť nechutné, ale nemohla predsa za to, že- Odrazu som úplne zamrzol. Čo sa deje, prečo vracia? A takto ráno... Ranná nevoľnosť je predsa súčasťou... A my sme predtým... No do riti! Sakra, sakra, sakra! Toto nemôže byť pravda, sníva sa mi.

Mimovoľne som jej pustil vlasy, postavil sa a ako bez života som sa odtackal do spálne. Omráčene som dosadol na posteľ. Ty môj drahý Merlin, povedzte mi, že to nie je pravda, že stále spím a Hermiona nie je...tehotná. Bohovia! Frustrovane som si rukami prehrabol vlasy. Ako sa to mohlo stať? Teda, jasné, že viem ako, ale... Dobre, nemysli hneď na najhoršie, môže to mať aj celkom iné vysvetlenie. Dúfam.

Hermiona spláchla, záchvat ju už zrejme prešiel, a o chvíľu sa objavila vo dverách do spálne. Vlasy mala ešte strapaté od spánku a v tvári bola bledá ako múmia. Oblečenú mala len moju košeľu zo včerajška a ja som si nemohol pomôcť, ale pohľadom som hneď zavadil o jej brucho.

„Draco, si v poriadku?" oslovila ma slabým hlasom. Nie, ani trochu, asi o chvíľu dostanem mŕtvicu.

„Ako sa to stalo? Ako sme to mohli dopustiť?"

„O čom to rozprávaš?" nechápala.

„Ty to nevieš?" zakontroval som. „Ranná nevoľnosť... Si najmúdrejšia čarodejnica svojho veku, daj si dve a dve dokopy!" Zostala na mňa ohromene civieť.

„Pre Merlina, Draco-"

„Ako si to mohla dovoliť?"

Zahryzol som si do pery, neplánoval som to povedať, proste mi to vykĺzlo. Ak je naozaj tehotná, tak na tom samozrejme istý podiel- no dobre, tak väčšinový- mám aj ja. Teraz som však nevedel uvažovať racionálne, na to som bol v príliš veľkom šoku.

„Zle si to- počkaj, ČO?!" na niekoho kto len pred pár sekundami vyzeral, že vypustí dušu, mala prekvapivo energický hlas. „Ako som to ja mohla dopustiť?! Kto odo mňa nedokáže aspoň na päť minút odtrhnúť ruky?!" Heeej, tak to bola podpásovka! Nemôžem za to, že je taká...nuž, neodolateľná.

Pomaly som sa postavil a prekrížil si ruky na prsiach.

„Nie je to povinnosť ženy dávať si na takéto veci pozor? Mala si...ja neviem, nesledujete nejako tie svoje, ehm, dni...? Ako si to mohla zanedbať?!"

„Neopováž sa to všetko hádzať na mňa! To ste vy, typický chlapi!" rozhorčila sa. „Všetci sú na vine len nie vy! Ja som si mala dávať pozor a nie snáď ty?!"

„To ty máš tú vecičku v sebe!" skríkol som. Bohovia, vážne som práve vytiahol biológiu? A naozaj som najobľúbenejšiu časť svojho tela nazval vecička?!

Hermiona si neveriacky odfrkla.

„To ty tam tú...vecičku dávaš, tak by si mal aj brať zodpovednosť za následky jej činnosti, nie?!" Pre sladkého Godricka, hovoríme o tom ako o nejakej pracovnej záležitosti.

„T- to je, úplne...úplne-"

„Vieš čo, nechaj si to, tvoje keci ma...sakra!" Nedopovedala, pretože sa rýchlosťou blesku vrhla znova do kúpeľne. Nemohol som to počúvať, nemohol som tam už dlhšie zostať. Hodil som na seba oblečenie a vypálil von z apartmánu.

Hermiona

Fuj, keby mi nebolo tak katastrofálne zle, tak ho asi nakopem do zadku. Idiot jeden! Za všetko akože môžem ja, hej, je to moja vina?! Ja som mu nekázala, aby so mnou spával a pokiaľ mi je známo, na dieťa treba dvoch. Krikľavé Merlinove ponožky, vážne nad tým uvažujem?! Nie som tehotná, ani náhodou! Beriem tabletky, čiže nemôžem byť. Alebo áno? Viem, že lieky majú tiež len obmedzenú účinnosť a niekedy zlyhajú, ale... Bohovia, nie, nestresuj sa! Opakuj si to stále dookola- nie som tehotná, nie som tehotná...

Keď som sa už po celkovom treťom záchvate dávenia vrátila úplne vysilená do spálne, Draco bol preč. Vytočilo ma to, on je naštvaný?! To ja by som mala byť, všetko je to predsa jeho vina! Ale koho chcem oklamať, viac mi to ublížilo ako ma to vytočilo. Možno sme pár a možno ma aj trochu miluje, ale dieťa...to je naňho asi priveľa. Vlastne aj pre mňa, ale on zostať nemusí, čo ak ma opustí? Je toho schopný? Skvelé, cítila som ako mi stúpa žlč do krku a vrátila som sa objímať svojho nového najlepšieho kamaráta- záchodovú misu.

So silami som bola na konci, od kľačania na kachličkách mi odmŕzali holé nohy a hlava sa mi krútila ako žaba v mixéry. Slimačím tempom som na seba natiahla nohavice a tričko a zachumlala sa do červeného svetra od pani Weasleyovej, potom som sa odtackala do kuchyne a rozhodla sa vyriešiť túto dilemu raz a navždy. Na recepcii boli takí milí, že mi zohnali všetky potrebné prísady do elixíru a poslali mi ich na izbu. Pripravila som si elixír na rannú nevoľnosť, ako som vtedy dala Ginny a na dúšok ho vypila. Ak nezaúčinkuje, budem musieť hľadať nejaké logické vysvetlenie. Ak zaúčinkuje, tak...tak som tehotná.

Draco

Bezducho som sa prechádzal zasneženými ulicami Paríža. Chcel som si prevetrať hlavu, aby som si tým nelámal hlavu, no akoby mi nezostali žiadne iné myšlienky okrem tejto. Milosrdní dementori, nie som na to pripravený, nie som pripravený na dieťa! Som príliš mladý, my obaja. A len pred chvíľou sme sa dali dokopy, ako skutočne dokopy. Nie sme ani zosobášení. Nie z vlastnej vôle. Vždy som zastával názor, že na to treba ísť postupne- najprv láska, svadba a až potom, po nejakom čase, dieťa. Vzdychol som si, prečo to pri Hermione nefunguje?

Dal som si okruh okolo celého Paríža a nakoniec si ustatý sadol na lavičku v Parcu de Bercy. Skoro nikto tam nebol, tak som si prútikom zohrial miesto, aby mi neodmrzol zadok. Zvalil som sa na lavičku a civel do prázdna. Čo budem robiť? Čo mám robiť? Vždy som bol zbabelec a utekal som pred zodpovednosťou, ale teraz mi bolo jasné, že ujsť nemôžem. Nebolo by to voči Hermione fér. Ale do pekla, keď ja-

„Znova spomínate?" narušil moje myšlienkové pochody chrapľavý hlas.

Nadskočil som a otočil sa na neznámeho. Potom som nadskočil znova, pretože ten neznámy nebol tak celkom neznámy. Bol to ten istý chlapík, ktorého som stretol pred dlhými mesiacmi v muklovskej uličke, ten, ktorý mi dával tie filozofické rady. Ako sa tu, do riti, ocitol?!

„No, ehm, tento raz skôr uvažujem," odvetil som. „Čo tu robíte?"

„Och, uvažujete nad životom? Tomu hovorím zmena k lepšiemu," uznanlivo pokýval hlavou a moju druhú otázku ignoroval. „Život je krásny, aj keď tá krása nám býva dosť často skrytá. Preto sa ju musíme naučiť nachádzať, najlepšie v maličkostiach." Vzhliadol k nebu a nastavil ruku, aby mu do nej napadalo pár vločiek. „Ako napríklad sneh, kvitnutie kvetov, detský smiech..."

Zovrelo mi žalúdok. Deti... Ako to ten smrad vie?! V každom prípade, zase som mal náladu pod psa. Ja a otec?! Veď ani nemám deti rád! No, možno s výnimkou toho modrovlasého špunta, ktorý si ma dokonale omotal okolo prsta. Odrazu sa mi v mysli vynoril obraz malého chlapca podobného Teddymu, až na to, že vlasy mal plavé a oči hnedé. Vyškieral sa a oči mu prešibane iskrili. Tá predstava bola...celkom pekná. Sladký Merlin!

„Č- čo by ste robili keby ste sa mali postaviť zoči voči niečomu, čoho sa desíte?" opýtal som sa. Možno mi bude vedieť poradiť, keď je taký múdry.

Zamyslene vzhliadol k nebu. Čo s tým stále má? Nemôže tam predsa vidieť nič zaujímavé. Pre istotu som sa však pozrel aj ja a jediné, čo som videl boli snehové vločky, ktoré mi napadali do tváre. Skvelé!

„Ste si istý, že sa toho desíte? Možno si to iba nahovárate, možno je to len vo vašej hlave, pretože ste sám seba presvedčili, že to tak musí byť," odpovedal. „Možno vás vydesilo práve to, že sa toho nedesíte." Tak teraz som akurát bohovsky zmätený.

„Pochopte, celý život ste sa pripravovali, že sa budete báť a nakoniec sa nebojíte. Mňa osobne by to vydesilo, chcel by som vedieť prečo je to inak," objasnil mi akoby vedel, že som nepochopil. „Najprv zistite, čo sa zmenilo a podľa toho potom konajte. Verím, že sa rozhodnete správne."

Na schôdzke s ministrom a jeho asistentom v reštaurácii Le Cinq, jednej z najlepších v Paríži, som bol duchom neprítomný. Nevnímal som ani len slovko z toho, čo mi hovorili, rozmýšľal som nad slovami toho filozofa. Môže by to byť pravda, že ma vydesilo skôr to, že sa toho nebojím? Neviem. Prisahal by som, že ešte pred nejakým časom by som sa zdúchol ako suchý ľad, keby mi nejaká žena oznámila, že so mnou čaká dieťa. Ale pri Hermione viem, že jej to nemôžem urobiť. Do kelu, veď ju milujem, nemohol by som ju tak zradiť!

Zarazil som sa, mohol by to byť ten dôvod? Že ju milujem a chcem byť s ňou? Že mi pri nej nevadí viazať sa?

„Monsieur Malfoy?" ohlásil ma André.

„Hm..och, prepáčte," chabo som predniesol. Potriasol som hlavou, aby som vyhnal nevítané myšlienky. Len som sa cítil ešte horšie, že som na ňu ráno tak vybuchol.

„Ste v poriadku?"

„Prepáčte, len mojej manželke nebolo ráno dobre a robím si o ňu starosti," priznal som.

„Och, tak to nebudeme naťahovať!" zvolal. „Pierre, dajte to sem!"

Vytrhol svojmu asistentovi zmluvu z ruky a schytil brko. Podpísal ju na dolnom okraji pergamenu a potom ju zvinutú podal mne.

„Nech sa páči a teraz rýchlo utekajte za manželkou," povedal mi. Prekvapene som zažmurkal a vzal si ju od neho. Strčil som ju do tašky, dopil svoju kávu a zdvihol sa na odchod.

„Ďakujem vám za spoluprácu," poďakoval som a podal im obom pravicu. Potom som si ledabolo obliekol kabát a rozbehol sa smerom k hotelu.

Vtrhol som dnu a hneď zamieril do spálne. Hermiona ležala zababušená v posteli, v tvári bola ešte bledšia ako keď som odišiel a vyzerala akoby mala smrť na jazyku. Vrhol som sa k nej.

„Och, Merlin, tak ma to mrzí! Bol som nemožný a hlúpy, akoby to mohla byť tvoja vina?!" sypal som zo seba. „Vyriešime to, spolu to zvládneme, sľubujem, Hermiona."

Prehovorila hlasom slabým a tichým ako na pohrebe. „Elixír nezaúčinkoval."

Zvraštil som čelo. Čože?! Ona...ona sa chcela...otráviť?!

„Hermiona!" zvolal som a pevne ju objal. Prisahám, že už nikdy od nej neodídem!

„Nie som tehotná," zamumlala.

„Čože?"

„Nie som tehotná. Elixír na rannú nevoľnosť nezaúčinkoval, takže nemôžem byť tehotná," vysvetlila mi. „Musela to byť otrava jedlom alebo čosi takého druhu."

Zostal som v pomykove. Teraz sa mám tešiť alebo byť sklamaný? Toľko času a energie som obetoval rozmýšľaniu, ako konať a nakoniec to bolo úplne zbytočné? Žiadny plavovlasý štupeľ s hnedými očami? Hermiona si všimla môj výraz a vyvalila oči.

„Čože, prečo sa tváriš tak sklamane? T- ty si chcel, aby som bola tehotná?!" zvolala. Stálo ju to priveľa energie, takže si vysilene oprela hlavu o moje plece.

„No, už som sa s tým akosi zmieril," pousmial som sa. Slabo sa usmiala, no vzápätí zvraštila čelo.

„Radšej ma rýchlo pusti, ak nechceš, aby ti na obleku zostal fľak," poradila mi.

Vracala až do večera, keď som to už nevydržala a napriek jej protestom zavolal dole na recepciu, aby poslali sestričku. Tá vyšetrila Hermionu a skonštatovala otravu jedlom. Pripravila jej elixír, po ktorom hneď zaspala. Poďakoval som sa liečiteľke a potom si vliezol k Hermione. Objal som ju a rozmýšľal o tom, že tá predstava malého chlapca, ktorý by bol dokonalou kombináciou mňa a Hermiony, nie je ešte tak úplne stratená.

Hermiona

Niekde uprostred noci alebo skorého rána som precitla z elixírového spánku. Nepríjemný pocit v žalúdku, ktorý ma neustále nútil dáviť, zmizol a cítila som sa oveľa silnejšia. Draco ležal po mojom boku a tuho ma objímal okolo pliec. Pousmiala som sa nad jeho majetníckym gestom. Áno, mala som naňho strašné nervy, ale jeho úprimné ospravedlnenie mi vzalo reč. Nehovoriac o jeho výraze, keď som mu oznámila, že nie som tehotná. V jednej chvíli vyzeral, že by radšej skočil pod vlak, ako mal dieťa a potom v druhej ho mrzí, že ho mať nebude. Čo mu medzitým vymyli mozog?

Ako keby vycítil, že naňho hľadím, pomrvil sa a ospanlivo otvoril oči. Pohľadom zablúdil ku mne a keď videl, že som hore, v momente bol prebudený.

„Hermiona!" zvolal uľavene. „Ako ti je? Cítiš sa lepšie? Už sa ti nechce vracať?"

„Hej, upokoj sa, hysterka, všetko je v poriadku," zasmiala som sa. „Iba som unavená."

„Tak si pospi, keby niečo, budem rovno pri tebe," zašepkal a pobozkal ma do vlasov. Tesnejšie som sa k nemu pritisla.

„Mrzí ma to," povedala som ticho. „To ráno aj to, že som nám pokazila výlet. Sú Vianoce a ja tu celý deň objímam záchod. Romantika ako vyšitá."

„Ale prosím ťa, nemôžeš za to a mne sa celkom páči starať sa o teba," chlácholil ma. „Navyše, ubezpečujem ťa, že zajtrajšok si patrične užijeme." No, tak to som zvedavá. Unavene som zatvorila oči a v behu sekundy som tvrdo zaspala.

Tak hádam sa aspoň trochu páčilo :D A Luccy33, uži si narodeniny! :*