Poznámka autora

Taaak, konečne to máme za sebou! Škola je konečne over a môžu sa začať prázdniny! :D Prezraďte, čo chystáte cez leto? Ja nič špeciálne- veľa čítať a písať, pretože cez školu na to veľmi nie je čas a potom nejaká dovolenka ;) Von veľmi nevychádzam, pretože tie horúčavy a leto celkovo nemám rada a čo vy? ;)

Okej, okej, späť k príbehu :3 Vravela som, že nová časť bude skôr! :D Ale s tým ešte prázdninové prekvapenie nie sú u konca... Nech sa vám páči!

Draco

S tou zmenou som to myslel smrteľne vážne, preto hneď, ako sa o slovo prihlásilo novoročné ráno, som odkopol periny, obliekol sa a zamieril k Hermione domov. Už len dúfať, že nebola na Silvestra u Potterovcov alebo u rodičov doma a neprespala tam. Nemal som chuť im ísť zase klopať na dvere. Nevedel som presne, čo urobím, asi tam len budem stáť, búchať na dvere a kričať na ňu pravdu, až dokým nevylezie zo svojej ulity a nevypočuje ma. No, ak ti otvorí dvere, tak ti dosť pravdepodobne zašije ústa!

Vo dverách do jej bytovky som narazil na jej suseda, toho, ktorého som videl po našom návrate z Vegas ako čerstvo zosobášeného páru. Merlin, bolo to už tak dávno!

„Á, vy ste ten pán Neznámy, manžel našej drahej slečny Grangerovej z druhého poschodia," privítal ma živo. Pichlo ma pri srdci, keby len vedel, že to už nie je aktuálne. Statočne som tú bolesť ignoroval a prinútil sa naňho usmiať.

„Hej, som to ja a volám sa Draco, nie pán Neznámy," povedal som a podal mu ruku. Na takého postaršieho pána mal dosť pevný stisk. „Neviete, či je doma?"

„Myslím, že áno, počul som odtiaľ nejaké zvuky," prikývol. Kývol mi na pozdrav a pratal sa preč. Dobre, Draco, upokoj sa, zvládneš to. Ak sa ti ju aj nepodarí presvedčiť, aspoň si budeš na čistom, že si sa nevzdal úplne bez boja. No úprimne som dúfal, že mi uverí inak sa zabijem.

Prišiel som k jej dverám, zdvihol ruku a...zaváhal som. Som Slizolinčan, my nepatríme k tým, čo prosia a nariekajú a žiadajú o odpustenie, na to sme príliš hrdí. Čo ak to proste v sebe nemám, tú dobrotu a ochotu, ktorá šľachtí Chrabromilčanov? Som Slizolinčanom skrz naskrz, zo všetkých možných uhlov a strán. Tristo trollov, vzchop sa! Neprišiel si predsa až sem, aby si potom so zveseným chvostom zase odišiel! vynadal mi vnútorný hlas, ktorého pochytila chrabromilská nálada. Nechceš predsa dopadnúť ako vo svojich snoch, nie? Nechceš tam len tak stáť, nič nerobiť, pretože si príliš zbabelý, a nechať ju, aby ti prekĺzla pomedzi prsty. Alebo áno? Samozrejme, že nie, ale... Skôr, ako som stihol tú myšlienku vôbec dokončiť, som trikrát hlasno zaklopal.

Tak a teraz už niet cesty späť.

Nadychoval som sa, že zahájim svoj plán, no na môj veľký šok sa dvere dokorán otvorili. Hneď ďalší infarkt som dostal, keď som zbadal kto mi tie dvere otvoril. Nebola to Hermiona, ale ten jej zasratý bývalý, Ron Weasley. A práve sa...obliekal. Do riti, čo má toto akože znamenať?! Určite je to len zlý žart, však, lebo ak nie...tak budem vraždiť!

Weasley na mňa vyvalil oči rovnako ako ja naňho. Stuhol s jednou rukou strčenou vo svetri, ktorý si obliekal a druhou pozdĺž tela. Myslím, že na chvíľu sme sa obaja snažili pochopiť, čo sa to deje, a potom, v rovnakom momente, akoby sme ovládali oklumenciu, sme sa na seba vrhli. A pod pojmom vrhli myslím s úmyslom chladnokrvnej vraždy.

„Ty prekliaty fretčiak, ako sa tu opovažuješ vôbec ukázať?!" zavrčal Weasley a pokúsil sa mi jednu vraziť. Nestihol to, pretože som mu uštedril ranu do žalúdka a on zastonal.

„Čo robíš v byte mojej manželky, ty všivavý imbecil?!" zrúkol som naňho celý bez seba od hnevu. Veď ten uvidí.

Keby nás niekto práve teraz pozoroval asi by mu to prišlo, ako nejaký chabý nácvik latinskoamerických tancov alebo čo. Stáli sme pár centimetrov od seba, držali sa okolo krku v snahe uškrtiť jeden druhého a pritom vykopávali nohami, žiaľ neúspešne. Akoby sme tancovali polku, aj keď netuším, čo je to zač. Hermionin otec sa ma na to pýtal, keď sme tam boli.(„Vy netancujete polku?! Ako je to možné? Každý muž hodný mojej Hermy ju musí ovládať!")

Práve sa mi podarilo kopnúť Weasleyho do holene a uštedriť mu ranu do zubov, hoci som pri tom sám utrpel ujmu, ktorú spôsobil Weasleyho dobre namierený lakeť, keď sa v obývačke objavila Hermiona a ohromene na nás vypleštila hnedé oči. Zostal som na ňu civieť- za tú dobu som aj zabudol, aká je krásna, takže som zostal mierne mimo-, čo využil môj súper a vrazil mi do nosa. Pustil som ho a zapotácal sa. Našťastie, rana nebola taká silná, aby mi zlomila nos.

„Zbláznili ste sa, vy dvaja idioti?!" zvreskla na nás Hermiona. Zabudol som aj aké dokáže mať silné hlasivky. V ľavom uchu mi zaľahlo.

Weasley si zobral sveter, ktorý v tej našej bitke zletel na zem a konečne si ho poriadne navliekol. Nespúšťal pri tom zo mňa vražedný pohľad a ruky zvieral do pästí. Nasledoval som jeho príklad.

„To on začal," odvetil na jej otázku Weasley, „tým, že ťa sem prišiel otravovať. Nemá ani štipku úcty, bezočivec!"

„Ja, že som bezočivec?!" rozohnil som sa. „Kto ju podvádzal na každom kroku a pritom sa tváril akoby nič? Kto sa spriahol s Ritou Skeeterovou, aby písala svoje hnusné články a stále sa uchádzal o jej priazeň? A kto sa potom nehanbil nazvať ju štetkou?!"

Bol som tak strašne vytočený! Už dobre dlho sa mi nestalo, že by som niekomu chcel odtrhnúť hlavu, ale teraz to vyzeralo strašne lákavo. Kašľať na tú nezmyselnú chrabromilskú ušľachtilosť! Zabijem Weasleyho raz a navždy a urobím tak svetu obrovskú láskavosť.

„Vraj, kto ju podviedol a pritom sa tváril akoby nič?" zopakoval pohŕdavo. „Vychádza mi to tak, že odpoveď znie ty, Malfoy!" Ten prekliaty smrad!

Chcel som sa naňho znova vrhnúť, ale tento krát by som nepustil dokým by ten kretén nevoňal fialky odspodu. Lenže sa vyskytol taký malý háčik menom Hermiona Grangerová. Neviem odkiaľ vyhrabala prútik, ale odrazu som celý stuhol, nemohol som sa ani poriadne nadýchnuť a Weasley vyzeral, že je na tom rovnako.

„Tak a dosť! Von, obaja!" zavelila a pomocou prútika nás vypoklonkovala zo svojho bytu a zatreskla dvere. Kúzlo, ktorým nás väznila ihneď prestalo účinkovať, takže som sa strepal na kolená a bolelo to päťkrát viac ako tá úbohá rana od Weasleyho, čo som utŕžil.

Obaja naraz sme sa šomrúc stavali na nohy. Oprášil som si kolená a túžobne pozrel na dvere do Hermioninho bytu. Načo toľká odvaha a odhodlanie, keď som aj tak nič nedosiahol? Idiot Weasley, prečo to musel všetko pokaziť?! Zazrel som naňho, ako si oprašuje oblečenie od prachu. Prečo bol vlastne u nej doma?

„Čo si tam robil?" zavrčal som. Weasley ma počastoval nenávistným pohľadom.

„Do toho je ťa jedno veľké nič, Malfoy!"

Podišiel som k nemu a hrozivo naňho namieril prst.

„Je to moja manželka, takže ma do toho všetko!" No dobre, viem, že už vlastne nie je, ale mne to tak stále pripadalo.

„Neopováž sa ju tak volať, už ju k tebe nič neviaže!" vyštekol na mňa. „Stratil si ju v momente, ako si sa vychrápal s tou Zabiniovou a urobil si jej decko!

„Ale to decko nie je moje, pre Merlina!" zvolal som. Prečo to nikto nechce pochopiť? „Scarlett ma- nás všetkých- oklamala!"

„Jasné, lebo to ti aj uverím," odfrkol si Weasley. „Radím ti, vyhýbaj sa Hermione, inak ti zlámem všetky kosti v tele, to ti prisahám."

„Jasné, lebo to ti aj uverím," uštipačne som zopakoval jeho slová.

Znova som sa otočil za dverami do jej bytu. Chcel som jej to všetko vysvetliť, ale aj tak by ma zrejme nepočúvala. Vyhodila by ma, ale tentoraz by som pravdepodobne skončil aj s rozbitou fasádou. Navyše, vo Weasleyho prítomnosti to nebol najlepší nápad. Mal by som to skúsiť znova niekedy inokedy, no neviem či na to mám silu. Vidieť ju, po toľkom čase, vediac, že už nie je moja a možno už ani nikdy nebude...to bolo priveľa na moje rozmliaždené srdce. Hovoril som, že som skrz naskrz Slizolinčan, som slabý, nie vytrvalý a nakoniec... Vždy sa vzdám prirýchlo.

Sklamaný som sa vracal späť do svojho bytu. Začalo snežiť, drobné snehové vločky sa spúšťali na zem ako parašutisti a nehlučne dopadali a chodník, po ktorom som kráčal. Tieto Vianoce je to prvý sneh a aj keď som ho vždy mal rád, teraz mi len pripomenul Paríž a Hermionu. Vtedy bolo všetko skvelé a krásne. Pripadal som si akoby ma Merlin požehnal, pretože som mal po boku ženu, ktorú som milovala a ktorá ma milovala naspäť. Cítil som sa ako princ v rozprávke, lebo som si dovolil uveriť, že aj mňa čaká to povestné „žili šťastne až naveky". Ako som len mohol byť taký sprostý?! Jasné, že by sa to nestalo! Pretože rozprávky nie sú skutočné, iba v nás majú vyvolať ten pocit, a aj keby boli, nikdy by som nebol princom, skôr tým zloduchom, ktorého na konci vždy porazia. Tak ako teraz, porazila ma moja vlastná zbabelosť.

Vošiel som do vchodu a kráčal po schodoch, ale nezastavil som sa pred dverami svojho bytu. Kráčal som ďalej a zastavil sa až úplne hore pred červenými dverami vedúcimi na strechu. Potisol som ich a vyšiel von. Predostrel sa mi výhľad na celý Londýn, ktorý pomaly pochovával sneh. Bol by som radšej, keby pršalo a dážď zo mňa zmyl všetky tie myšlienky a bolesť. Čím to je, že vždy, keď som šťastný, trvá to iba chvíľu a zrazu som znova ponorený v depresii? Je to snáď odplata za všetky tie chyby, ktoré som napáchal? Alebo prečo?

Roztrasené kolená ma už dlhšie nedokázali udržať, podlomili sa a ja som bezmocne klesol na zem. Triasol som sa, ale nebolo to od zimy, a v bruchu mi začala vzrastať stará známa kamoška- prázdnota. Skôr, než som si to stihol rozmyslieť, som z plného hrdla vykríkol: „PREČO?!". Ako keby bol na svete niekto, kto by mi mohol odpovedať, kto by mi mohol rozumieť. Cítil som sa tak žalostne sám. Iba ja a moje utrpenie, za ktoré si v podstate môžem sám. Prečo musí byť pre mňa také ťažké bojovať o to, čo milujem, prečo je také ťažké zabudnúť a kráčať ďalej? Aspoň raz by som chcel skončiť ako víťaz.

Kľačal som tam asi päť minút v úplnom tichu a ani som si neuvedomil, že mi teplé slzy stekajú po odmrznutých lícach. Trhane, hystericky, som sa zasmial. Keby to teraz videl otec...zniesol by ma zo sveta. Malfoyovci neplačú, my neprejavujeme takúto slabosť, vraj je to hanba. No ja som sa nehanbil, prečo sa hanbiť za niečo, čo len potvrdzuje, že som človek? Mám aspoň nejaký dôkaz, že nie som ako môj otec. A to ma akosi zvrátene tešilo.

Horko ťažko som sa vyškriabal na nohy a teraz som sa triasol už aj od zimy. Celé telo ma bolelo, vnútornosti som mal ťažké ako z olova a v hrudi mi zívala diera ako po atómovom výbuchu. Mesto pred sebou som videl kvôli slzám rozmazane. Nikto ma nechápe, nikto ma nechce, tak ani nikomu nebudem chýbať. Načo mám zostávať na tomto prekliatom mieste, kde ma čaká len bolesť a zúfalstvo? Už mám toho dosť.

Podišiel som k okraju strechy a opatrne sa pozrel dolu. Bolo to dosť vysoko, ale s astronomickou vežou na Rokforte sa to nedalo ani len porovnať. Všade bolo ticho, na chodníku nebolo ani duše, cesty boli prázdne. Londýn vyzeral presne tak, ako som sa ja cítil- opustený. No už tomu dlho tak nebude. Stúpol som si až na úplný kraj a zhlboka sa nadýchol. Poslednýkrát som sa obzrel po meste, po svojom domove. V duchu som sa lúčil so všetkými svojimi blízkymi a v kútiku duše som dúfal, že mi to odpustia. Hermiona, pomyslel som si. Milujem ťa. Odpusť mi.

Zatvoril som oči. Vietor a snehové vločky ma šľahali po tvári. Ignoroval som to, cítil som len tú slobodu, od ktorej ma delil len jediný krok. Som zbabelec? Jasné, že som, ale práve teraz sa cítim odvážny ako nikdy predtým. Utiecť od bolesti, to je môj jediný cieľ. Raz a navždy. Po lícach mi stiekli posledné slzy. Ako som hovoril, nie som princ z rozprávky, ale zloduch...a tí na konci vždy zomrú. Toto je teda koniec môjho príbehu. Zbohom všetci.

Vystrčil som nohu do prázdna.

Hermiona

Byť nezamestnanou čarodejnicou v Londýne je vážne na nič. Popýtala som sa v každej jednej čarodejníckej inštitúcii aj pobočke či pre mňa nemajú miesto a všetci mi odpovedali to isté- nie. Na nervy! Vracala som sa z čarodejníckej reštaurácie neďaleko Ministerstva, ktorú otvorili len nedávno- zase bez úspechu-, a namrzene uvažovala nad tým, že zavolám Georgovi či nemôžem pracovať uňho v obchode. Prechádzala som popri zapadnutej krčme Johna Snowa na ulici Soho, keďže som už od únavy takmer nevidela, rozhodla som sa zaskočiť si tam na kávu.

Dnu vládlo šero akoby bolo vonku po polnoci a nie len okolo deviatej ráno. Bolo tam len pár ľudí, väčšina sedela za nalešteným drevenými lavicami a nevenovala mi pozornosť. Podišla som k baru, kde sedela len nejaká žena a dačo popíjala.

„Dobrý deň, čo vám môžeme ponúknuť?" opýtal sa ma barman zdvorilo.

Usmiala som sa. „Dám si len kávu, ďakujem." Prikývol a pustil sa do jej prípravy.

Vyzliekla som si kabát a prevesovala ho cez vysokú stoličku, keď žena pri bare prehovorila.

„Byť tebou, tú kávu by som neriskovala. Robia ju príšernú." Zamrzla som a v momente som prišla o dych. Ten hlas nepatril nikomu inému ako Scarlett Zabiniovej, žene, ktoré mi zničila život.

Pomaly som otočila hlavu jej smerom a skoro som spadla zo stoličky. Vlasy mala schlpené a strapaté, oči podliate krvou a na tvári nemala ani štipku mejkapu. Iba vzdialene pripomínala tú upravenú, dokonale krásnu Scarlett, ktorú som mala to nepotešenie spoznať. Akoby mi dokázala čítať myšlienky, povedala: „Ver mi, pred dvoma dňami som vyzerala ešte horšie."

Obrátila do seba pohár toho čokoľvek, čo to bolo a keď mi barman priniesol kávu vypýtala si od neho pohár vodky. Chvíľu mi trvalo, kým mi to plne docvaklo.

„Zbláznila si sa?!" skríkla som na ňu, až barmanom myklo. „Piť alkohol v tvojom stave?!"

„Ako keby ťa to nejako obzvlášť trápilo," odfrkla si. Zovrela som pery do tenkej čiary. Hej, nemala som ju rada a s radosťou by som ju potrestala za to, že mi zničila vzťah s Dracom, ale čakala Dracovo dieťa. On si zaslúžil mať normálnu rodinu.

„Nejde mi o teba," povedala som a usrkla si z kávy. Fuj, bola nechutná, akoby niekto prevaril piesok a potom ho dochutil mliekom. „Draco má právo na skutočnú rodinu."

Scarlett na mňa vrhla kompletne šokovaný pohľad. Potom sa, z ničoho nič, rozosmiala. Nemala som poňatia, čo ju tak dobre pobavilo, ale mala som chuť jej v tej chvíli vytrhať vlasy.

„Ty to nevieš?" prehovorila, keď sa konečne utíšila. Z očí jej vytryskli slzy, čo ma zase pekne zmiatlo. Len pred chvíľou sa tu rehoce ako bláznivá a teraz narieka? Človek predsa nedokáže tak rýchlo striedať emócie!

„Čo máš akože na mysli?" spýtala som sa netrpezlivo.

„T- to... dieťa," prehovorila trhane, „n- nie je Dracovo." Zostala som na ňu civieť. Čože?

„Č- čože?"

Hehe, tak, čo na to hovoríte? :D A... ešte musím poznamenať, že nebudem zodpovedná za hocijakú emocioálnu ujmu, ktorú môžete utrpieť počas tejto kapitoly ;) To je všetko, prajem pekný deň! ;)