Poznámka autora

A máme tu sľubovaný epilóg a teda aj úplný koniec. Bude mi za tým ľúto, tak ako za každým príbehom, no určite naň budem spomínať iba v dobrom a snáď aj vy ;) Ďakujem vám, že ste so mnou zostali, podporovali ma a čítali, nemohla by som si priať viac ;) Ste úžasní a ja vás všetkých zbožňujem. Na záver chcem ešte povedať, že pokračovanie nebude, ale pomaly vymýšľam novú poviedku z HP sveta, len ešte neviem, kedy ju zrealizujem ;) Dúfam, že sa vám ešte posledná kapitola bude páčiť a ešte raz veľmi pekne ďakujem za všetko. Tento príbeh vznikol iba vďaka vám :*

Epilóg- o 12 rokov neskôr

Hermiona

Cesta na stanicu King´s Cross bola pohodová aj keď dosť upršaná, čo bol typický znak anglickej jesene. Vyložili sme kufre z auta, ktoré sme na môj popud kúpili chvíľu potom, čo sa narodil Scorpius a aby sme sa ukryli pred dažďom sme všetci štyria rýchlo vbehli do stanice. Čas sme mali dobrý, ešte vyše dvadsať minút do odchodu vlaku.

„Mami, je to pravda, že keď ťa školník prichytí na chodbe po večierke, tak ťa zavesí vo svojej pracovni dolu hlavou za palce?" spýtala sa Rose a bolo vidieť, že ju tá predstava desí.

„Samozrejme, že nie, kto ti-"

Zarazila som sa, jasné, kto iný by jej mohol nakecať takéto hlúposti?! Prísne som sa zahľadela na Scorpiusa, ktorý mi tak strašne pripomínal Draca, akého som poznala na Rokforte.

„Scorpius, koľkokrát som ti povedala, že nemáš svoju sestru desiť!" vyčítala som mu. Scorpius len prevrátil očami, za čo si vyslúžil od Draca jemný pohlavok. Nikdy sme svoje deti nebili, vzhľadom k tomu, aké mal Draco detstvo.

„Au!" vyhŕkol Scorpius a šúchal si temeno, aj keď ho to nemohlo bolieť. Vždy rád zveličoval, rovnako ako jeho otec.

„Za čo... Hej, James!" zavolal na Jamesa Siriusa Pottera, najstaršieho syna Ginny a Harryho.

Obzrela som sa a uvidela svojich najlepších priateľov a ich tri deti, ako na nás čakajú pri prechode na nástupište deväť a trištvrte.

„Nemusíš sa báť, Rose, tvoj brat len žartoval," upokojovala som ju. „Nerob si starosti a bež sa zvítať s bratrancami a sesternicou." Dlho neváhala, rýchlo ma objala a utekala za Albusom, s ktorým boli už od mala nerozluční. Scorpius sa zase zvítaval s Jamesom, ktorý mu strapatil plavé vlasy. Draco ma chytil za ruku a spolu sme kráčali k Potterovcom.

Vyobjímali sme sa a potom sme spoločne prešli stenou na nástupište. Z vlaku sa kúdolila para a všade naokolo bolo počuť vravu a smiech. Pri vlaku sme sa stretli s Ronom a Scarlett a ich dvoma dcérami- Charlotte a Cassie. Dali sa dokopy vďaka mne, keďže som Scarlett sľúbila pomoc a Ron sa mi snažil vykompenzovať tie dva roky, čo sme sa nerozprávali. Raz sa náhodou stretli v mojej kancelárii, preskočila iskra a vzali sa len dva mesiace po mne a Dracovi. Hoci Charlotte nebola Ronova, miloval ju ako vlastnú. Vďakamerlinovi sa nepodobala na svojho skutočného otca, o ktorom sme nikto už dvanásť rokov nepočuli.

Zvítali sme sa aj s nimi a pomohli deckám naložiť kufre do vlaku. Scorpius, James a Charlotte, ktorí idú tento rok už do druhého ročníka sa naháňali a smiali, ale Rose, Albus a Cassie len postávali pri nás a tvárili sa nervózne. Nečudovala som sa, aj ja som sa triasla ako osika, keď som išla do Rokfortu prvý raz.

„Nemusíš sa báť, Rokfort je to najlepšie, najbezpečnejšie miesto v Británii," snažil sa ju povzbudiť Draco. Kľakol si k nej a držal ju za plecia. Rose sa podobala na mňa asi ako Scorpius na Draca, no oči mala Dracove.

Otočila som sa na Ginny, ktorá tiež stála bokom od Harryho, ktorý rovnako ako Draco, kľačal pri Albusovi a chlácholil ho. Vedela som, že ten úbohý chlapec sa strašne bál, aby neskončil v Slizoline. Aj Rose sa toho bála, keďže jej otec a brat sú Slizolinčania. Ja som sa tým už dávno prestala trápiť, sú to moje deti a budem ich milovať či už budú v Chrabromile alebo nie. Navyše, Draco aj profesor Snape boli dôkazom, že nie každý Slizolinčan je zlý.

„Mám ťa rada, ocko," povedala Rose a objala otca.

Draco sa usmial a vrátil jej objatie. Ani po tých dvanástich rokoch mi srdce neprestalo poskakovať ako splašené, keď som ich videla takto spolu.

„Aj ja teba, zlatko."

„Aj teba mám rada, mami," objímala aj mňa. Pobozkala som ju na vrch hlavy a popravila jej plecniak na chrbte.

„Ľúbim ťa, Rose. A nemusíš sa báť, nech už budeš v akejkoľvek fakulte, spolu s ockom ťa budeme stále ľúbiť," povedala som jej.

„Hoci by som ťa mal ešte radšej keby si bola v Slizoline," prehodil Draco.

Pustila som Rose a uštedrila mu buchnát do pleca. Snažil sa tváriť ublížene, no veľmi sa mu to nevydarilo, pretože sa začal smiať.
„Hej, toto už hraničí s domácim násilím!"

„Veď počkaj, ja ti dám domáce násilie!" hnevala som sa. „Nesmieš jej hovoriť takého veci!" Otočila som sa na Rose a zistila, že sa usmieva rovnako ako Draco. Prevrátila som očami, Bohovia, nezaprie sa, že je Malfoyová!

Ozvala sa píšťalka, čo bol jasný znak, že by deti mali pomaly nastúpiť do vlaku. Vtedy sa však ozval aj iný zvuk.

„Rýchlo, rýchlo, utekajte, lebo to nestihnete!" kričal muž, v ktorom som spoznala Blaisea. Jeho traja synovia- dvojčatá Lysander a Lorcan, a Lucian- utekali ako opreteky pred ním, aby stihli vlak. Všetci šiesti, čo sme tam stáli sme sa tomu výjavu zasmiali. Ron sa Blaiseovi a Lune vždy smial, vraj či si budujú vlastné metlobalové družstvo a tento obraz to dokonale potvrdzoval.

Plavovlasé dvojčatá a tmavý Lucian sa nám rýchlo všetkým pozdravili, naskladali batožinu do vlaku a utekali sa posadiť. Dobehol k nám zadýchaný Blaise a utieral si pot z čela.

„Fuj, už nie som v takej kondícii ako kedysi," posťažoval sa.

„Nuž, kamoš, už nie asi ani taký mladý ako kedysi," zareagoval na to Draco a objal ma okolo pliec.

„Kde máš manželku?" zaujímala sa Ginny, ktorá jednou rukou držala Harryho a druhou plačúcu Lily, ktorá sa zúfalo chcela pridať k svojim súrodencom a bratrancom a sesterniciam.

„Čože?" nechápal Blaise. „Och!" Akoby mu až teraz došlo, že niekde po ceste stratil Lunu.

Odbehol niekam preč a po chvíli sa vrátil a za ruku viedol veľmi tehotnú Lunu.

„Ahoj, všetci," pozdravila sa nám zastretým hlasom. Znova sa ozvala píšťalka a dvere vlaku sa zatvorili. Rose a Scorpius sa nalepili na okno kupé, kde sedeli spolu s Potterovcami, Zabiniovcami a Weasleyovskými dievčatami. Usmievali sa na nás a kývali. Nemohla som si pomôcť, prišlo mi ľúto, že mi obe deti odchádzajú na celý rok preč. Samozrejme, vedela som, že na Rokforte im bude dobre, ale nebola som zvyknutá na také dlhé odlúčenie. Dom bude bez nich teraz taký tichý.

Draco akoby vytušil, čo ma trápi a pritiahol si ma bližšie. Pobozkal ma do vlasov.

„Zvládneme to, neboj sa," upokojoval ma. „Sprvu to bude čudné, ale zvykneme si."

„Ja viem, ale aj tak mi budú chýbať," vzdychla som si a sledovala, ako sa vlak aj s mojimi deťmi pohýna zo stanice.

„Veď aj mne, ale ber to z tej lepšej stránky," vyzýval ma, „dom máme teraz celý pre seba."

Domov na Manor sme sa vracali až večer, keď sme odchádzali od Potterovcov, kde sme sa všetci zišli na kávu. Asi by som mala vysvetliť, ako je možné, že bývame na Manore. Krátko po našej svadbe, Narcissa vykopla Luciusa, ktorý ešte v ten istý rok zomrel, keď opitý padol zo schodov a zlomil si väzy. Chcela, aby sme sa tam nasťahovali my, keďže jej bolo jasné, že plánujeme rodinu. Predtým, ale urobila pár úprav- salón, kde ma mučila jej sestra už neexistoval, záhrada bola zase krásne zelená a rozkvitnutá a dom celkovo už nebol taký temný. Zrekonštruovali sme ho a až potom sme jej želanie splnili. Narcissa teraz bývala u svojich starých priateľov Greengrassovcov a navštevovala nás takmer každý deň, aby mohla byť s vnúčatami.

Dovliekli sme sa do veľkej spálne a zvalili sa do nádherne mäkkej postele. To ohlušujúce ticho mi pripomenulo, že moje krásne deti sú stovky míľ ďaleko. V krku mi navrela hrča, no statočne som ju prehltla a snažila sa upokojiť. Budú predsa písať a na Vianoce sa uvidíme.

„Hej, zlato, pozri," vytrhol ma z myšlienok Draco, „prišla pošta."

Vystrelila som z postele a utekala k oknu, kde vonku stála Roseina snežná sova Hugo.

„To je od Rose!" vyhŕkla som. Pustila som sovu dnu a rýchlo otvorila obálku, v ktorej bol list od Rose. Preletela som ho očami a vykríkla som.

„Čo? Čo sa stalo?" vyzvedal Draco a náhlil sa ku mne.

„Chrabromil! Ja som to vedela, vedela som to!" skákala som od radosti.

„Ach," zareagoval na to Draco a sadol si späť na posteľ. Nevyzeral vyslovene sklamane, ale keď minulý rok prišiel list od Scorpiusa, že je v Slizoline, rozhodne sa tešil viac.

„Ha, takže je to dva, dva!"

„Pre Merlina, veď to nie je súťaž!" prevrátil nado mnou očami. „Nemôžem povedať, že som to nečakal, Rose je úplne ako ty."

„Až na tie sivé oči a úškrn na jednu stranu, ktorým si povestný." Ako na dôvažok vyčaril na tvári presne taký úsmev, o akom som hovorila.

Huga som poslala späť so správou, že sme na ňu obaja veľmi hrdí a potom som si prisadla k svojmu manželovi. Objala som ho zozadu rukami a oprela si bradu o jeho plece.

„Tak...čo budeme robiť teraz?"

„No, mal by som jeden nápad," začal Draco s úsmevom. „Čo by si povedala na rozhodujúce kolo?" Zvraštila som čelo. Čože? Aké rozhodujúce kolo? Otočil sa a zasmial sa môjmu nechápavému výrazu.

„Čo keby sme mali ešte jedno dieťa?" nadhodil. „Len tak zo zvedavosti, že v ktorej fakulte by skončilo."

„Nepovedal si náhodou pred chvíľou, že to nie je súťaž?!"

Draco sa zasmial, zvalil ma na posteľ a začal ma bozkávať. Nenamietala som, kvôli deťom sme nemali na seba toľko času ako kedysi. Popravde, možno by som nenamietala ani proti tomu tretiemu dieťaťu, nie len preto, že keby skončilo v Chrabromile, mohla by som si z Draca uťahovať, ale hlavne preto, že by tu aspoň nebolo také ticho. Milovala som deti a vďaka Teddymu sa ich naučil zbožňovať aj Draco.

„Alebo mám iný nápad," povedal Draco, keď ma prestal bozkávať, „čo keby sme si urobili výlet do nášho obľúbeného Las Vegas?"

Zasmiala som sa, predstava, že by sme sa vrátili do mesta, kde sa toto všetko začalo, bola viac než lákavá. Z Londýna sme nevytiahli päty odkedy sa nám narodil Scorpius.

„Necháme rozhodnúť osud?" uškrnula som sa a Draco prikývol. „Tak teda, poďme." Znamenalo by to konečne niekam vypadnúť a byť len spolu. Mohli by sme dobehnúť všetky tie stratené roky. A navyše, po tej poslednej skúsenosti viem, že v meste hriechu je možné čokoľvek. Som zvedavá, ako zareagujú Rose a Scorpius, keď im oznámime, že budú mať ďalšieho súrodenca.

Koniec

Krátky a lightový, ale epilógy už také bývajú ;) Neviem, kedy zase pridám niečo nové, takže dovtedy sa majte pekne, užívajte si prázdniny... Milujem vás!