Odrazu som začula kroky. Drobné, nasledovali krátko za sebou, ľavá, pravá, ľavá, pravá a rýchlo sa blížili k pracovni, kde som sa zvŕtala pred zrkadlom obdivujúc svoje nové telo. „ Nepanikár Setareh, hlavne ostaň pokojná. Prianie rýchlo, potrebujem prianie. Chcem..." kroky zastali priamo pred dverami a ja som začula hlasy. Nedokázala som sa sústrediť, tak som otvorila najbližšie dvere, vkĺzla som do miestnosti, ktorá sa za nimi skrývala bez toho, aby som sa pozrela kam idem a privrela som dvere. Nezatvorila som ich úplne, lebo som bola zvedavá, čo sa stane, keď sa príde na to, že som unikla. Určite po mne pôjdu. Vzkypel vo mne hnev, ale rýchlo som ho potlačila. Teraz si nemôžem dovoliť podľahnúť citom. Hlasy stíchli, šťukla kľučka a do pracovne vošli dvaja ľudia, z ktorých som podľa hlasu poznala Koenmu, podsvetného princa a Botan, jeho podriadenú. „ Strašne zvláštny pár." Pomyslela som si a oko som pritlačila tesne k štrbinke medzi dverami a zárubňou. Princ vyzeral ako päťročné batoľa, vzrušene gestikuloval a to modrovlasé dievča s jamkami v lícach, Botan horlivo prikyvovalo podchvíľou si prikryjúc ústa dlaňou. Bolo to smiešne. Nechápem prečo je asi 500 ročný monarcha v tele malého dieťaťa a asi 300 ročná nižšia bohyňa smrti vystupuje ako približne 18 ročné dievča. Musí to byť ich zásterka. Určite. Som džinka, stačí si zaželať a viem o každom všetko a to bol jeden z dôvodov prečo som bola odsúdená na život v lampe, večnom prítmí a čo je najhoršie, večnej samote. Jediné moje spojenie so svetom boli hlasy, ktoré ku mne prenikali cez tenké steny mojej zlatej klietky. Pri tej spomienke mi naskočila husia koža. Nie! Ja sa tam už nevrátim! Nikdy! Aj keby som mala zomrieť, radšej si zvolím smrť ( nech to znamená čokoľvek ) ako ďalej žiť v lampe. No v prvom rade ma nesmú chytiť. Najlepšie by bolo keby si ani nevšimli, že som zmizla. Prianie. „ Nech na podokenici stojí nová lampa a nech je rovnaká aká bola tá stará a črepy z tej mojej nech sa stratia akoby ani nikdy neboli existovali." Vydýchla som si, keď sa na okne objavila celkom nová lampa, úplné dvojča rozbitej a ďalej som sa sústredila len na rozhovor tých dvoch. Som zvedavá. Viem. Je to moje prekliatie.

„ Je to hrozné, hrozné." Opakovala Botan a žmolila v prstoch mokrú vreckovku.

„ Ešte nie je všetko stratené." Oponoval jej Koenma, sadol si za drevený kancelársky stôl a pokračoval. Je to vtipné, pozorovať malé dieťa tváriť sa vážne. Ozaj.

„ Ale áno je. Skončili sme. Sme úplne nahratí. Teraz nás nezachráni ani Yuusuke tým som si istá."

Ktovie o kom to hovoria. Počúvala som síce, ale priznám sa, že väčšinou som nedávala pozor, najmä v posledných asi dvesto rokoch som radšej spala, aby som si nemusela uvedomovať svoje položenie obyčajného väzňa. Koenma mávol rukou, akoby odháňal otravnú mäsiarku.

„ On to zvládne. Nie je predsa sám."

Botan si dala ruky v bok a zatvárila sa prísne.

„ Vy veľmi dobre viete, ako som to myslela. Nepochybujem o jeho schopnostiach, ja pochybujem o tom, že tento problém bude chcieť vôbec riešiť." A vysiakala sa do pokrkvanej vreckovky.

„ To je tak smutné."

„ No tak prinajhoršom pre tento rok jeden sviatok zrušíme, no."

Dievča sa na princa pozrelo akoby sa bol pomiatol.

„ To hádam nemyslíte vážne? Zrušiť deň svätého Valentína? To by bolo ako zrušiť Vianoce alebo sviatok Tanabata! Svätokrádež! Žiaden sviatok nesmie v kalendári chýbať. Vezmete jeden a všetko sa vám rozsype ako domček z karát."

„ Dobre, dobre. Tak choď k Yuusukemu, že má ďalšiu fušku. A nech sa radšej poriadne pripraví. Bohyňu Afroditu nebude ľahké nájsť."

Takže bohyňa lásky je preč? Skrsol mi v hlave nápad. Možno ak ju pomôžem nájsť, dovolia mi žiť ako človek, určite nájdu spôsob ako by som mohla ostať v ľudskom tele už natrvalo. Malá nádej, ale predsa len nádej. Musela som sa však dozvedieť podrobnosti, ale najprv by som sa mala odtiaľto vypariť.

„ Hej ty!" takmer som spadla z nôh, keď sa mi spoza chrbta ozval chrapľavý hlas. Nervózne som sa obrátila spola sa obávajúc toho, čo uzriem, ale keď som uvidela, kto to ku mne prehovoril uľahčene som si vydýchla. Ryba. Veľká žltá ryba s modrými pruhmi. Hlavou trčala z objemného guľatého akvária a púlila na mňa nežmurkajúce oči. Otvorila papuľu, v ktorej sa leskol rad dlhých, ostrých zubov podobných dýkam a prehovorila takým istým chrapľavým mužským hlasom. Podobný hlas mávali chlapi zo starých čias, ktorý na sultánovom dvore fajčievali ópium, v krajine, kde som kedysi žila, tam kde uctievajú iných bohov a rozprávajú si iné príbehy.

„ Si myslíš, že neviem, kto si? "

„ Tak kto som?" spýtala som sa jej priamo a troška vyzývavo. Je to predsa len ryba, čo mi len tá môže spraviť? Tvor zagúľal očami a poškriabal si šupinatú hlavu ľavou plutvou. Potom sa na mňa dlho zadíval, až to začalo byť nepríjemné.

„ Ty nie si človek." Povedala ryba napokon.

„ No a? Na tomto mieste nie je predsa nikto človek."

„ Nie si odtiaľto. Ty si neprišla na svet tu. Narodila si sa ďaleko odtiaľto, v inom čase, na inom mieste, no predsa len v ľudskom svete, ľudským bytostiam. Si démon, ale nenarodila si sa ako démon. Cítim v tebe semeno kliatby, dýchaš kliatbou, si celá predchnutá prekliatím. S takým niečím som sa ešte nestretol."

Nevedela som čo mám na to povedať. Bola som v šoku. To predsa nie je možné! Chcela som kričať, plakať a smiať sa zároveň.

„ Mýliš sa." Riekla som napokon rozhodne. „ Ja som sa určite narodila ako démon. Inú minulosť nepoznám. Pamätám si len ohne na piesku a priania, ktoré odo mňa drankali po tisícročia nenásytní ľudia i démoni. Prepáč, pán ryba, ale celkom sa mýlite." Uklonila som sa rybe a chcela som odísť bočnými dverami a nájsť toho Yufukeho či ako sa volal a ponúknuť mu pomoc pri hľadaní Afrodity. No ryba sa asi urazila a nedovolila mi odísť len tak.

„ Miláčik, patrím medzi ryby poznania koreňov. Možno si o našom druhu ešte nepočula, ale je nás veľa, existujeme a vieme. Stačí jediný môj pohľad a poznám pôvod a korene kohokoľvek. A nemal by som ti to hovoriť, ale jediný hlt z nášho mäsa zabezpečí každému schopnosť porozumieť reči zvierat."

„ Tak to si si naozaj mal nechať radšej pre seba." Povedala som, lebo som pocítila neodbytný hlad i túžbu po schopnosti rozumieť zvieratám. Možno sa mi bude hodiť. Ako džinka som si vždy niečo zaželala a vždy sa mi to objavilo na tanieri priamo uprostred postele dokonale upravené, ale teraz sa mi zachcelo vyskúšať zohnať si jedlo po ľudsky. Prišla som k akváriu a po urputnom boji sa mi rybu napokon poradilo vyloviť a takmer celú zjesť. Ostali len kosti, tie som nevedela požuť a hlava, zdalo sa mi odporné ako sa na mňa tie mŕtve oči pozerajú. Hlad som už nemala, ale v ústach mi ostala nepríjemná rybia pachuť s prímesou bahna, niečo, čo som ešte nikdy nepoznala. Chuť surového mäsa asi nikdy nebude patriť medzi moje obľúbené príchute. Zaželala som si. „ Nech som tam kde je človek, o ktorom hovoril princ Podsvetia a posol smrti."