„ Ježišikriste mňa snáď porazí! Robil som na tom pol dňa a teraz toto! Kto si, čo chceš?! Vypadni z mojej diorámy! To bolo do školy! Preboha! Skončil som! Vieš, čo to znamená?! Učka povedala : Urameshi, ak vieš, čo je pre teba dobré, donesieš mi zajtra vyrobenú diorámu na tému Oscar Wilde. Pozri, čo si urobila! Spúšť! Slečna Egawa ma kvôli tebe rozštvrtí!"

„ Ty si Yufuk?"

Spýtala som sa a snažila som sa postaviť z akejsi hromady polámaných triesok a pomaľovaných latiek, ale nedarilo sa mi to. Prečo mi to nejde, ach nie čosi ma drží! Srdce mi začalo besne tĺcť až som konečne prišla na to čo sa stalo. Ruku som mala prilepenú o podlahu akousi bielou odporne lepkavou hmotou. Držala ako cement. Pasca!

„ Chceš ma dostať, Yufuk?!"

Skríkla som a zúfalo som sa snažila odlepiť si dlaň. Bez úspechu. Yufuk stál nado mnou a tváril sa prekvapene a zároveň nazlostene.

„ Si cvok? Prečo by som ťa mal chcieť dostať?" nechápal. Tak dobre, možno naozaj o ničom nevie. Zatiaľ.

„ Si Yufuk, ktorý dostal od vládcu podsvetia úlohu nájsť bohyňu Afroditu?"

„ O čom to melieš? Len tak sa zjavíš v mojej izbe, dobre, to ešte zvládnem. Zničíš mi domku, okej, prežijem, aj horšie veci sa stali. Ale čo to robíš s mojím menom, to je proste neslýchané! Volám sa Yuusuke, nie Yufuk, nána blbá. A žiadnu Afroditu nepoznám a ak si niekde stretla Koenmu, ktorý ti povedal, že dostanem úlohu, tak leť odkiaľ si prišla a oznám mu, nech si trhne. Ja som zaneprázdnený človek!"

Teda takto som si Yufuka rozhodne nepredstavovala. Keď o ňom pán ríše duchov rozprával znelo to, akoby hovoril o nejakom hrdinovi. Som naozaj na správnom mieste? Predo mnou stojí chlapec, nemá viac ako 18 rokov, strapaté čierne vlasy, skúmavé tmavohnedé oči a tvári sa, akoby som mu práve hrozným spôsobom ublížila. Keď si napokon všimol ako sa mocujem s prilepenou rukou, sťažka si vzdychol, ako človek, ktorý na chrbte nosí váhu celého sveta so všetkými jeho radosťami, starosťami, ťažobami i pochybeniami. Kľakol si ku mne, zovrel mi zápästie a v tom momente som prudko očervenela ( teda musela som prudko sčervenieť v tvári, lebo mi bolo odrazu hrozne teplo a začala som sa potiť ). Môj prvý dotyk s človekom v ľudskom svete. Ten plameň, ktorý tlie v duší človeka a dáva jej sladkosť i horkosť mnou prešiel ako vlna. Bolo to elektrizujúce, neviem to inak opísať. Ľudia sú šťastné bytosti, že sa môžu navzájom dotýkať a ja ostanem človekom, aj keby to malo znamenať smrteľnosť a napokon smrť. Rada to podstúpim.

„ Teraz sa drž." Povedal Yufuk a ja som vyhŕkla.

„ A čoho?"

„ Najlepšie seba."

Zovrel mi zápästie ešte pevnejšie a silno ním trhol. Zjojkla som. Nie som zvyknutá na bolesť, a keď som si všimla posmešný záblesk v Yufukových očiach priala som si byť silnejšia a nedávať tak okato najavo každé zapichanie. Bude to trvať ešte hodnú chvíľu kým si na ľudské telo úplne zvyknem. Yufuk si sadol na posteľ, ktorá bola oveľa menšia a užšia než moja stará posteľ, žiaden baldachýn, len čosi čo pripomínalo vankúš a pohúžvaná biela prikrývka na niektorých miestach deravá a na koncoch rozstrapkaná. Prehodil si nohu cez nohu a spustil.

„ Takže po prvé, kto si? Po druhé čo odo mňa chceš? A po tretie ako mi nahradíš zničenú diorámu?"

Zamračila som sa, lebo som si uvedomila, že si budem musieť vymyslieť nejakú naozaj vierohodnú rozprávku, takú, aby jej uveril, a takú, aby som sa hneď neprezradila. Postavila som sa a chvíľu som predstierala, že si prezerám jeho izbu. V skutočnosti v nej nebolo veľa čo obzerať : podlaha bola holá, bez kobercov, na ktoré som zvyknutá, jedna veľká skriňa pri dverách, posteľ, okno zatiahnuté bielymi nie veľmi čistými záclonami, menší stôl s podivnou sivou škatuľou a biele steny pokryté akýmisi farebnými papiermi. Nikde žiadna kniha, kvet, alebo aspoň dáky hudobný nástroj, tej izbe úplne chýbal akýkoľvek záblesk kultúrnosti.

„ Už si sa vynadívala?" Yufukov hlas znel podráždene, ak mu rýchlo dačo nepoviem určite ma odtiaľto vyhodí. Obrátila som sa k nemu pohrávajúc sa so svojimi desiatimi prepletenými prstami ( neviem či som spomínala, že pôvodne som mala na každej ruke po šesť prstov, čiže spolu dvanásť ) a pokúšala som sa vystrúhať nešťastnú tvár. Musím v ňom svojím príbehom vzbudiť ľútosť.

„ Volám sa Setareh..."

„ Čo to žvatleš?" skočil mi do reči.

„ Ja nežvatlem, ja ti práve hovorím svoje meno, Yufuk." Odvrkla som trocha urazene. Yufuk si vopchal prst do ucha ( no fuj ) a pokrútil ním.

„ Fajn, zopakuj to." Povedal.

„ Volám sa Setareh..."

„ Do pekla ja stále poriadne nepočujem! Alebo máš absolútne neschopné meno."

„ Nie horšie ako Yufuk!"

„ Po miliónte a naposledy, hlupaňa, volám sa Yuusuke, žiaden Yufuk, bublifuk, mameluk, marmeláda, alebo čokoľvek iné, čo by ti mohlo skrsnúť v tej tvojej pomotanej gebuli, jasné?!"

„ Prepáč, neviem to vysloviť. Rovnako ako ty nevieš povedať Setareh." Prehodila som sarkasticky načo Yufuk sklonil hlavu a zanovito predstieral, že ho trápi nitka trčiaca z jeho ošúchaných nohavíc, ktoré boli na pohľad z rovnakého tvrdého materiálu ako moje. Ťahal ju, krútil ňou a šklbal až to začalo byť neznesiteľné.

„ Prestaň, Yuuu...Yuus..."

„ No .. no, do toho! Ideš!" povzbudzoval ma. V tom momente ako som začala koktať úplne stratil záujem o svoje rozstrapkané nohavice.

„ Yuusu ... Yusuusu...Yususufuke."

„ Čerta starého. Vzdávam to." Povedal, rozhodil rukami a bezvládne padol na chrbát až pod ním zaprašťala konštrukcia postele a epeda sa spolu s ním nahla takmer až k zemi.

„ Snažila som sa predsa." Bránila som sa a on si v teatrálnom geste zakryl tvár rukami.

„ Povedal som, že to vzdávam. Volaj ma ako chceš, hoci aj Yuu. To bude stačiť."

Nazlostilo ma, že okolo toho robí taký cirkus, preto som povedala.

„ Dobre, Yuu a teraz sa ty pokús naučiť vyslovovať moje meno. Se – ta –reh. Je to jednoduché. Zvládlo by to aj malé dieťa."

„ Setoreha."

„ Zle."

„ Fajn, mne je to fuk, budem ťa volať Kuroke. V mojom jazyku to znamená čosi ako čierne vlasy."

„ Ak sa nezmôžeš na nič lepšie, prosím. Ale v starom jazyku Setareh znamená hviezda a to je oveľa vznešenejšie ako to čo si vymyslel ty."

„ Malichernosť predchádza pád." Povedal, ale bola som si istá, že to nemyslel celkom vážne. Pád? Kam? Tu predsa nejde nikam spadnúť iba ak z nôh priamo na zem a to ja predsa neplánujem. Hm. Asi to bude nejaký slovný zvrat.

„ Dobre, takže Kuroke, odkiaľ si?"

„ Ja, hm. Som démonka."

„ Okej, to vidím. A ďalej."

„ Nechcem nikomu ublížiť."

„ To by som ti radil."

On sa mi vyhráža! Rozumiem, nevie akú mám moc a nikdy sa to dozvedieť nesmie, lebo to by bol môj koniec.