„ Prišla som z diaľky a hľadám tu svojich rodičov."

Trápna ošúchaná lož, ale znie vierohodne. Aspoň dúfam. Yuu si ma premeral, mykol plecami, zohol sa a vytiahol spod postele akýsi oválny predmet plný čírej tekutiny, odzátkoval ju a uhol si poriadny dúšok z jej obsahu.

„ Prečo ich nehľadáš v Makai, keď si démonka?"

„ Pretože ehm stopovala som ich a ich stopa sa mi stratila niekde tu. Potom som začula kohosi spomínať tvoje meno a tak ... tak som prišla."

Usmiala som sa. Trochu kŕčovito. Yuu si utrel spakruky ústa a zachmúril sa. Ach nie, on mi neverí. Ak by som mohla rozplakala by som sa, ale už dávnejšie som zistila, že hoci moje telo patrí človeku plakať neviem. Nejde mi to. Buď toho nie som schopná, alebo sa to treba naučiť ako napríklad čítať, písať alebo na náhornej plošine loviť levy.

„ Oukej." Vyskočil z postele a začal si naťahovať vestu z rovnakého materiálu z akého mal nohavice.

„ Čože?" Jeho náhly príval elánu ma zaskočil a zaspätkovala som.

„ V poriadku. Ideme to riešiť. Za Koenmom."

Len to nie. Mám strach, že ma spozná! Spanikárila som a najradšej by som bola utiekla a nikdy sa nevrátila, ale odrazu čosi zarinčalo a Yuu sa prudko obrátil k oknu. V skle zívala obrovská diera, všade na zemi sa povaľovali črepy a medzi nimi ležala modrovlasá Botan a ledva lapala po dychu. V ruke zvierala veslo, ktoré sa neustále vzpieralo a vyzeralo, akoby sa jej chcelo vytrhnúť a uletieť von rozbitým oknom.

„ Botaaaaaaaaaaaaaaaaaaan! Zas si mi rozbila okno! Sa uvedom!"

„ A ty musíš každého vždy vítať krikom?!" spýtala som sa ho sprudka, lebo mi začalo liezť na nervy ako po každom hneď vrieska.

„ Nevidíš, že je ranená?"

„ Nie nevidím."

No dobre, mal pravdu, Botan bola úplne v poriadku, len vlasy jej trčali na všetky strany a keď sa postavila vypadávali jej zo záhybov svetlobelasej róby kúsky skla a triesky z rozbitej parapety.

„ Prepáč, Yuusuke. Ten nový model ešte nemá vychytené všetky muchy. Chýba mu akcelerácia. Nechci vedieť čo sa mi stalo cestou."

„ Fajn, nechcem to vedieť."

„ Ale aj ti to chcem povedať, je to vtipné a ty zrejme potrebuješ zdvihnúť náladu."

„ Skôr potrebujem zdvihnúť plat."

„ Žiaden problém."

Botan sa usmiala, vytiahla odkiaľsi prázdnu škatuľu od mlieka a strčila mu ju do rúk pričom sa chichotala akoby práve vymyslela skvelý vtip.

„ Čo to je? Dávaš mi mlieko?"

Spýtal sa Yuu a prezeral si bielu krabicu.

„ To je nič. A tu ..."

Vytiahla druhú, navlas rovnakú prázdnu škatuľu a tiež mu ju napriek protestom vopchala do ruky.

„ Je dvakrát toľko."

„ To znamená, že mi dávaš nič?! A kto dopekla zaplatí to okno? Matka ma zabije!"

„ A nikdy ti nenapadlo, aby si si zohnal brigádu?"

Yuu sa hrozivo zaceril, spod pier sa mu ukázal rad bielych zubov a odpovedal.

„ Všetci sa ma boja, Botan. Nemyslím, že by sa našiel niekto tak odvážny, aby mi zveril nejakú rachotu."

„ Uvidíme."

Botan sa pooprašovala a keď si bola istá, že už nemá v šatách ukrytý ani kúsoček skla, vytiahla z veľkého vrecka na hrudi objemnú fialovú obálku a podala ju Yuuovi, ktorý sa po nej s výrazom plným pochybností natiahol. Keď ju uchopil medzi prsty, zrazu explodovala a vyvalili sa z nej tučné stohy papierov. Botan odskočila, ja som inštinktívne nasledovala jej príklad a vrhla som sa za peľasť postele, len chudák Yuu ostal stáť v oblaku čierneho dymu, z ktorého sa ozývalo jeho kašľanie a nadávky. Keď sa izba ako-tak vyvetrala nemohla som si pomôcť, musela som sa smiať. Ani na to nie som zvyknutá. Dávno som sa nesmiala a teraz som asi znela ako splašená koza. V každom prípade vďaka tomu si ma Botan konečne všimla, napravila si kimono a vyrútila sa ku mne. Chytila ma za obe ruky a zaškerila sa, ja som na ňu len v nemom úžase vypliešťala oči a koktavo som sa spýtala, čo odo mňa chce. Na takéto citové výpady nie som zvyknutá! Chcelo sa mi vykríknuť. Zvláštne. Hrozne som túžila po tom, aby ma pustila a už nikdy sa ma nedotkla a zároveň som si celým srdcom priala, aby ma nikdy nepustila. Z čistej zvedavosti som sa dotkla plameňa jej duše. Tam, kde Yuusukeho besnel a žiaril ako ohňostroj hroziaci, že človeka spáli na popol, ten jej len tíško tlel ako vyhasínajúca pahreba plná teplých uhlíkov. Ešte hrejú, ale ich čas sa chýli ku koncu a čoskoro zosivejú a vychladnú. Zvláštne.

„ Yuusuke, ty tu máš novú kamarátku! Super! Ešte sa nepoznáme ... Ja som Botan, mám rada fuksie, lietanie pod hviezdnatou oblohou, fialovú farbu, zbožňujem kokosové pokki ( Pocky ) a jahodovú zmrzlinu, jar, leto, jeseň, zimu, nakupovanie a ... „

„ Dosť už, Botan. Nechaj Kuroke na pokoji." Zarazil ju Yuusuke ( hurá, konečne som dokázala, teda aspoň v hlave vysloviť jeho meno, pomaly si už začínam na tento jazyk zvykať, ešteže démoni poznajú všetky svetové reči, inak by som bola stratená ). „ Navyše ... Nevidíš, že som ranený?" povedal ublížene a otrčil jej začiernené ruky, v ktorých držal povážlivo hrubý štós papierov a nervózne mu nimi šklbalo akoby trpel nepredvídateľnými záchvatmi tikov. Botan ma ihneď pustila a udrela sa do čela.

„ Panenka skákavá, Yuusuke, prepáč." Zachichotala sa. Mala vysoký, tenký hlas a keď sa smiala znelo to ako keď pustíte na zem drobné drahokamy z roztrhnutého náhrdelníka. Pripomenulo mi to jednu príhodu z čias, keď som ešte žila v lampe, ale nie tu, v Iráne a patrila som jednému bohatému obchodníkovi z kobercami. Volal sa Afšár a okrem toho, že mal nesmierne bohatstvo bol aj rovnako neskutočne márnivý, krutý a citov mal v sebe asi toľko koľko práchnivý peň. Raz si priviedol krásnu otrokyňu menom Esmat, najmladšiu dcéru jedného zo služobníkov. Bola temperamentná, nádherná a charizmatická, Afšárovi sa ju nedarilo obmäkčiť, nedarilo sa mu prehovoriť ju, aby sa mu oddala, hoci sa ju snažil podplatiť drahými a prekrásnymi vecami. Raz jej daroval zlatý náhrdelník posádzaný smaragdami a rubínmi, ktorý na slnku žiaril ako keď nad zelenou pláňou zapadá ohnivočervené slnko. Priznávam, že som žiarlila. Chcela som byť takou nedobytnou krásavicou, obsýpanou darmi a kvetmi. Ako bohyňa. Ako ona. No v skutočnosti nebolo Esmat čo závidieť. Trpela, nešťastnica, nielen za seba, ale aj za svoju rodinu. Necitlivý Afšár dal jej rodičov, sestry i bratov vyhnať z mesta a vyhrážal sa, že ak sa mu konečne nepodvolí, nechá ich zahynúť v púšti. Esmat nemala na výber. Súhlasila a Afšár bol od radosti a vzrušenia celý bez seba. Dal pripraviť všetko na svoju Veľkú Noc s pôvabnou mladučkou ( zdá sa mi, že nemala viac ako 14 rokov ) Esmat. Pamätám sa na to. Dobre, bola som zvedavá, ucho som mala nalepené na stene lampy a zadržiavala som dych. V kútiku duše som dúfala, že Afšár si to rozmyslí, alebo ho zradí srdce, nechcela som, aby malej Esmat ublížil. Bola som však bezmocná a neostávalo mi nič iné len načúvať a v márnej zlosti zatínať päste. Esmat prosila. Esmat plakala. Esmat volala k bohom, aby ju zachránili pred pošpinením, modlila sa, nech ju vezmú k sebe na nebesá do svojej vznešenej spoločnosti. Odstúpila som od steny lampy, už som to viac nemohla vydržať a odrazu mi ostalo z ľudí a ich zvieracej odpornosti na zvracanie. Zrazu som začula výkrik, no nebola to Esmat. Bol to Afšár. „ Ti malá kurva! Ty si ma bodla!" Zastavil sa mi dych. „ Esmat, čo si to urobila? Veď práve si nad sebou podpísala trest smrti." Pomyslela som si a keby som mohla plakať, určite by som to práve v tej chvíli urobila.

Afšár vrieskal akoby ho z kože drali, na zem som počula dopadať kvapôčky krvi a posteľ škrípala pod trhavými pohybmi umierajúceho tela. „ Nič iné si nezaslúžiš, pane. Ublížil si mojej rodine, otca i matku si zbavil majetku, bratov postavenia a mňa ... mňa o česť nepripravíš..." „ Stráže! Umieram! Dopekla, ja skutočne zomieram! Stráže, zabite tú šľapku! A nech to vidím! Nech mi skape pred očami!" Bezvládne som klesla na jednu z tmavočervených pohoviek stojacich oproti posteli a schúlila som sa do klbka. Do Afšárovej komnaty vbehlo asi 5 párov nôh. Zaznel tupý náraz meča o mäso a čosi dopadlo na podlahu. Po podlahe sa kotúľala Esmetina nádherná hlava a do toho všetkého cengot drahokamov z rozťatého náhrdelníka, ktorý znel tak krásne ako symfónia hviezd rozsýpajúcich sa po zemi. Zo spomienok ma vytrhol Yuusukeho nahnevaný hlas.

„ No máš sa za čo ospravedlňovať. Prečo si ma nevarovala, že tá obálka exploduje? Botan, si nemožná, neschopná, detinská, nerozmýšľaš... "

Výpočet Botaniných zlých vlastností prerušilo vŕzganie dverí a hrubý škrekľavý hlas, ktorý bolo len ťažko rozoznať od samotných zvukov otvárajúcich sa pántov.

„ Urameshi? Kde sa zašívaš? Zas tu máš Keiko? Si nenapraviteľný, však je desať hodín doobeda! Čo si morča? Chlape, mám vypadnúť?! Hej ozvi sa, leziem ti do chladničky, celú cestu som bežal a teraz by som zjedol aj trola! Vylez predsa!"

Yuusuke si priložil prst k ústam, zjavne sa nám snažil naznačiť, aby sme mlčali, ale nepochodil. Botan sa vychytila a vybehla z miestnosti s nadšeným výkrikom.

„ Kuwabara! Tu sme! Dávno som ťa nevidela, ako žiješ?"

Pousmiala som sa pri pohľade na Yuusukeho kamennú tvár škrípajúcu od hnevu zubami, no keď som sa naňho pozrela a on si všimol, že sa naňho pozerám, okamžite s tým prestal a namiesto toho si ma sprisahanecky privolal prstom k sebe. Poslúchla som. Nahol sa ku mne a zašepkal mi do ucha. "Nepovedz Kuwabarovi, že tu som. Zatĺkaj ako sa dá." ( Čo mám preboha zatĺkať? Vyjadrujte sa normálne ). Trochu som ucukla, keď sa ešte viac priblížil, lebo jeho horúci dych ma pošteklil v uchu a len ťažko som sa ovládla, aby som neodskočila na druhú stranu izby, prípadne ho od seba prudko neodstrčila. Ako mu mám vysvetliť, že mi blízkosť ostatných bytostí nerobí dobre a ak sa ku mne hocikto priblíži, či dokonca sa ma dotkne kdesi v mojom vnútri sa spustí poplach, ktorý vraví Uteč? A čo je horšie, v rovnakom momente ako sa spustí tento signál zaznie aj druhý rovnako hlasný Neodchádzaj, ostaň pri mne? „ Ja sa schovám pod posteľ, nie že ma bonzneš, jasnačka?" Pokračoval, pričom si kopal pod posteľ akési hrubé zápisníky, papiere, ktoré vypadli z obálky od Botan a dolámané triesky, zo zničenej diorámy ( nech je to čo chce ). „ Kuwabara nesmie zistiť, že som tu."

„ Ale prečo?" nechápala som. „ To je súkromné." Vyhlásil rezolútne a ani som sa nenazdala a už pchal svoje asi 170 cm vysoké telo pod posteľ. „ Yuu, trčí ti polka hlavy." Podpichla som ho. „ Zamaskuj ju dačím." Zaznela tlmená odpoveď. Zobzerala po miestnosti hľadajúc niečo, čo by zakrylo čiernu šticu vyliezajúcu spod postele a už-už sa mi zdalo, že nič nenájdem, keď mi zrak skĺzol na akúsi hromadu dokrkvaných šiat. „ Akoby ich ťava žula." Pomyslela som si znechutene, no napriek odporu som batôžtek nie veľmi voňavého prádla zodvihla a bez okolkov ho hodila Yuusukemu na hlavu.

„ Výborne, to sa ti podarilo."

„ Čo zas? Chcel si zakryť hlavu nie? Prisahám, že už ťa nie je vôbec vidieť. „ Riekla som a položila som si dlaň na hruď v znamení prísahy, hoci to nemohol vidieť. V skutočnosti nemohol urobiť nič, dokonca sa ani obrátiť na chrbát, pretože pod nízkou posteľou bolo veľmi málo priestoru.

„ Šmarila si mi na lebku špinavé prádlo, ty drevo! Okamžite to daj dolu! Ten puch ma zabije!"

„ Nepreháňaj, prosím ťa. Je to predsa tvoje oblečenie, nie?"

„ To áno, ale nemohla si nájsť niečo, čo neležalo mesiac v skrinke v telocvični spolu s ostatnými smrdutými trenírkami?"

Neodpovedala som, lebo som si začala zvykať na to jeho ustavičné hundranie a namiesto toho som vyšla z izby a vydala som sa smerom k úzkej chodbe, ktorá ústila do ešte užšej kuchynky, kde sa Botan rozprávala s akýmsi vysokánskym mladíkom so šticou ryšavých vlasov. Chlapec držal medzi prstami pár drevených paličiek a bez prestávky ich vnáral a zas vynáral z misky plnej jedla, mľaskal, sŕkal a vôbec ho netrápilo, že polovicu mäsa s nudlami má na nohaviciach a zvyšok popadaný na dlážke. Sedel bokom na stole a Botan postávala vedľa neho nervózne poskakujúc raz na jednej, raz na druhej nohe. „ To dievča raz príde o nervy." Zišlo mi na um zatiaľ čo som vchádzala do miestnosti pripravená splniť svoj sľub Yuusukemu, že ho nezradím stoj čo stoj. Kebyže poruším slovo, čakal by ma hrozný trest. Pri pomyslení naň ma striaslo a žalúdok mi padol až kdesi k vyšúchanému kobercu. Moji páni a panie mi povedali všetko o tom, čo čaká džinov, čo nedodržia sľub daný človeku, príbehy o ohni, láve a dusiacom večnom piesku. Nechcem si na to spomínať a predovšetkým to nechcem zažiť, netúžim si overiť pravdivosť ich slov, preto som si odkašľala a vyšla spoza rohu. „ Do ... Dobrý deň." Pozdravila som nesmelo. Botan sa usmiala a riekla. „ Myslela som, že si odišla! Kuwabara, toto je Kuroke, Yuusukeho známa." Mľask, chrum. „ Čože?! Urameshiho známosť?! Keiko exploduje!" „ Kuwabara, keby si nejedol ako prasa snáď by si aj počul." Botan si založila ruky a zatvárila sa oduto, no mladík, ktorého meno bolo Kuwabara na ňu veľmi nedbal, položil misku, odložil paličky, zoskočil zo stola až sa zatriasla zem a pribehol ku mne. Uprene sa mi zadíval do očí, dvakrát ma obišiel akoby som bola akýsi nový druh zvieraťa, ktorý sa mu práve podarilo uloviť a napokon vyhlásil. „ Urameshiho nová frajerka je démon, to sa Keiko páčiť nebude." „ Ja nie som nikoho známosť!" Oborila som sa na neho, no rýchlo som sklonila hlavu. „ Ale démonka som, to priznávam." „ Fajn, fajn, počkaj..." Povedal vážne a rýchlo sa začal premŕvať vo svojich sivých nohaviciach s mnohými vreckami a masívnym koženým opaskom s prackou čosi hľadajúc. Napokon našiel čo hľadal. Dvakrát preložený kus papiera. Rozložil ho a pustil sa do čítania hlbokým drsným hlasom.

„ Pravidlá styku s démonmi od kvalifikovaného reikai tantei Kuwabaru Kazumu, muža, ktorého meč už spretrhal nite života mnohých nepriateľov a ohrozovateľov ľudského rodu, všetko pre česť a slávu svojej ženy Yukiny, rodiny a krajiny ..." Zakašľal.

„ Pravidlo číslo 1. nikdy never démonovi, ktorý sa len tak zjaví v tvojej izbe. Prever si ho. Predovšetkým never démonovi, ktorý sa tvári ako sexi kosť, obvykle sa tým maskuje ošklivý psycho.

Pravidlo číslo 2. s démonom môžeš vychádzať spravidla až po dvoch vzájomných súbojoch, z ktorých dva prehráš ( výhra je výnimka potvrdzujúca ale pravidlo )

Pravidlo číslo 3. aj keď je démon tvoj priateľ radšej sa mu nikdy neobracaj chrbtom a predovšetkým vtedy nie ak sa jeho meno začína písmenom H a končí písmenom I. „