Skončil, papier opäť poskladal do pôvodného stavu a zasunul ho hlboko do zadného vrecka.
Botan zaborila tvár do dlaní a pomedzi prsty zafňukala. „ Kuwabara, kedy sa konečne
prestaneš strápňovať? A neohováraj Hieiho! Je to ... „ „ Čo, čo je to? Dopovedz to." Naliehal na ňu, ale ona mu odmietla odpovedať a ja, aby som
zmenila tému rozhovoru prehodila som. „ Yuu, tu nie je, odišiel." „ Ako? Nevideli sme ho
prejsť okolo." Čudoval sa Kuwabara a otvoril dvere skrinky akoby dúfal, že tam Yuusukeho
nájde. " To je blbé. Poslala ma sem Keiko, aby som dohliadol, že dokončí svoju úlohu." „
Ešte stále sa s ním nebaví?" Spýtala sa Botan zvedavo. Kuwabara mávol rukou. „ Ach,
samozrejme, povedala mu, že ak tento rok nezmaturuje končí s ním, lebo ona nebude chodiť
s nevzdelancom, ktorý nedokáže uživiť rodinu."
Odrazu ma čosi zrazilo na zem, Botan pochodila rovnako a spadla priamo na mňa čím mi
vyrazila dych, sklo v rámoch okien sa zatriaslo a jediný kvetináč na podokenici sa zrútil
s treskotom na podlahu.
„ Tak ja som nevzdelanec?! Ja že neviem uživiť rodinu?! Ja že neviem, že dva a dva sú tri!
Či dopekla, štyri?! Choď jej povedať, že ja nechcem vidieť ju!" Yuusuke bol tak
rozčúlený, že mu od úst lietali sliny, triasol sa a vyšklbával si z hlavy celé chuchvalce vlasov.
„ Kroť svoj divoký temperament, Yuusuke."
„ Kurama! Ešte teba tu bolo treba nech celý svet vie, o tom aký som debil." Kým som zo seba
odstrkovala Botan celú brunátnu v tvári a červenú ako repa zišlo mi na um, že Yuusuke musí
byť naozaj obľúbený, keď má dom v kuse plný ľudí. Mať tak veľa priateľov, nie len pánov
v drahokamami zdobených turbanoch túžiacich po prianiach, ktoré mám v moci splniť, nie
pár letmých hlasov prenikajúcich spoza tepaných zlatých stien, toho mám dosť. Ja chcem
normálnych priateľov, ľudí či démonov, škriatkov, elfov, bohov, je mi to jedno, hlavne nech
sa mám komu vyspovedať zo svojej samoty a dlhých rokov života, ktoré ma ťažia. Musím sa
stať človekom, lebo ak sa mi to nepodarí ...
Nahlas som nepovedala nič, len som pozorovala nového príchodzieho ako prehadzuje cez kuchynskú stoličku čierny šál a rozprestiera akúsi zvláštne tvarovanú vec podobnú plachte vystuženej kostičkami a kladie ju do rohu miestnosti.
„ Prší." Povedal krátko a sadol si na stoličku oproti Yuusukemu, ktorý držal pod krkom
Kuwabaru a zhlboka dýchal v snahe upokojiť sa. „ A to je dôvod prečo si sa vybral cez polku
mesta a vlámal sa mi do bytu, aby si mi to láskavo oznámil?" „ Ale nie." Odpovedal Kurama
a nedbalým pohybom si vytiahol spod goliera dlhé červené vlasy. Ich farba mi pripomenula
rubíny, alebo hlávky makovíc či čosi medzi tým. „ Ja len ... či aj vy ste dostali od Koenmu tie
pozvánky a informácie ohľadom nezvestnej pani Afrodity. A okrem toho, ja som sa sem nevlámal, dvere boli otvorené dokorán." „ Pozvánky?" Nechápal Yuusuke,
no aspoňže sa už čiastočne upokojil a pustil Kuwabaru, ktorý začínal meniť farbu z normálnej
cez tmavomodrú až po veľmi zaujímavý odtieň fialovej. Botan sa už zjavne spamätala
z následkov nášho pádu, lebo rozčúlene vybrechla „ Urameshi Yuusuke, aj ty si také dostal!
V tých papieroch, čo vybuchli, pretože si ich okamžite neotvoril. Kde sú?" „ Pod mojou
posteľou." Botan sa okamžite vychytila, vybehla z kuchyne a zamierila do Yuusukeho izby pričom si zlostne mrmlala čosi čo znelo ako „ Toľká neúcta. Hanba. A toto tu mám každučký deň. Nepodarený Yuusuke." Za okamžik bola späť. „ Na." Povedala a strčila chlapcovi do ruky dobre známy štôs papierov, sadla si na stoličku vedľa Kuramu a prehodila si nohu cez nohu, čo však vôbec nebolo jednoduché prihliadnuc na to, v čom bola oblečená. Yuusuke sa začal s podozrievavo stiahnutým obočím mrviť medzi listami smotanovobieleho papiera, behal po ňom očami a mračil sa čím ďalej tým viac. Už som to napätie nemohla vydržať, odlepila som sa od diery v dlhom rade bielych skriniek, do ktorej v pravidelných intervaloch zo zahnutej rúrky kvapkala voda a postavila som sa rovno zaňho. Mrkla som mu ponad plece a odrazu sa mi chcelo smiať. Yuusuke v nemom úžase zízal na dva pestrofarebné papieriky s nemožnými obrázkami zápasiacich mačiat, ktorým okolo hláv vybuchovali hviezdičky ( asi ohňostroj ) nesúce obrovský vyumelkovaný nápis.
MILÝ PÁN, URAMESHI YUUSUKE. STE SRDEČNE POZVANÝ NA KAŽDOROČNÝ MAŠKARNÝ PLES NA OLYMPE, KTORÝ SA ODOHRÁ TÚTO SOBOTU OD SIEDMEJ A POTRVÁ AŽ KÝM NEODÍDE POSLEDNÝ HOSŤ ( NEZÁLEŽÍ NA TOM ČI PO VLASTNÝCH ). ZÁROVEŇ PRIKLADÁME POZVÁNKU PRE VÁŠHO KOLEGU KUWABARU KAZUMU A TEŠÍME SA NA VAŠU NÁVŠTEVU. KAŽDÝ PÁN SI SMIE PRIVIESŤ LEN JEDNU PARTNERKU ( TOTO PRAVIDLO NEPLATÍ AK MÁ VAŠA PARTNERKA VIAC AKO JEDNU HLAV, PLESU SA PRIRODZENE ZÚČASTŇUJÚ VŠETKY, KTORÉ MAJÚ ASPOŇ MINIMÁLNY KONTAKT S TELOM). PRINESTE SI SO SEBOU DOBRÚ NÁLADU A RODIČOV NECHAJTE DOMA.
TEŠÍME SA NA VÁS.
S POZDRAVOM
APOLÓN, BOH HUDBY, UMENIA, SLNKA (Z)VODCA MÚZ A BOH ZÁBAVY, KTORÁ NIKDY NEKONČÍ
„ Toto je zlý vtip, ale naozaj zlý. No, nebudem sa rozčuľovať. Jednoducho to odignorujem." Povedal Yuusuke tak ticho, že ho takmer nebolo počuť. Botan i Kurama svorne odmietavo pokrútili hlavami, modrovláska varovne dvihla ukazováčik, a ja som si až teraz všimla, že má nechty namaľované na žlto a belaso. Nejaká zvláštna móda. Ale páči sa mi to. Moja márnivá stránka normálne kričala, že aj ona by chcela mať také pekné nechty namiesto tých otrasných bledoružových pazúrov bez náznaku farebnosti. Smutne som si ich prezrela a radšej som ich skryla za chrbát. „ Musíš tam ísť." „ Musíme len umrieť." Zafilozofoval Yuusuke a znalecky pokýval hlavou. „ Je to skvelá príležitosť ako vyspovedať olympských. Kto, kedy, kde, však to poznáš. Lebo ak do dvoch týždňom Afroditu nenájdete romantika má po chlebe. Valentín zrušia a čo chudery zamilované dievčatá a chlapci?" Mlela rýchlo Botan. „ Aspoň raz bude pokoj. Z toho sviatku je mi každý rok na grcanie. Okej, dostanem síce čokoládu, ale obvykle je nechutná." Kuwabara sa nepokojne zahniezdil na stole. „ Ale Urameshi to nemôžeš myslieť vážne." Povedal s trochu zúfalým úsmevom. „ Viete ehm nechcel som to takto hovoriť. Malo to byť prekvapko, chápete. Noo. Ehm. Mno...Kch ... Kch." „ Pane na nebi, Kuwabara už to vyklop!" okríkol ho Yuusuke a Botan sa pridala, len Kurama si ich nevšímal a spod privretých očí na mňa vrhal podozrievavé pohľady. Zjavne som sa mu nepáčila a pravdepodobne premýšľa nad tým, kto som, čo chcem a ako som sa tu vzala. Čo mám povedať? Padla som z neba? Otrávene som odvrátila zrak. „ Je to pre mňa ťažké. Ani neviem, čo to do mňa vošlo, no som rozhodnutý. Pevne. Ja ... „ Kuwabara sa nadýchol, akoby sa chystal skočiť do hlbokej vody a viac sa radšej nevynoriť.
„ NVatínažadmYukiuouku." „ Kuwabara, to bolo po kamčatsky?" Spýtal sa Yuusuke a spýtavo si premeral svojho priateľa, ktorý sa teraz tváril, akoby mu v krku uviazla dyňa, Botanina tvár vyzerala asi tak nechápavo ako moja, len Kurama udivene vypliešťal oči a otváral ústa ako ryba na suchu. Yuusuke k nemu podišiel a kopol ho do píšťaly. „ Yuusuke, to nebolo treba." Zaprotestoval Kurama a pošúchal si nohu. „ Myslel som, že si prišiel o hlas." Zaškeril sa Yuusuke škodoradostne. „ Ja by som vám to za chvíľu povedal. Len ten moment prekvapenia ... „ obrátil sa na Kuwabaru, s tragickým výrazom mu položil pravú ruku na plece a spýtal sa ho tak strašne melodramaticky ako som nikoho ešte nepočula hovoriť ( okrem obdobia, keď som patrila vlastníkovi divadla na Brodwayi, ale to je iný príbeh ). „ Si si tým istý? Je to veľký životný krok. Predstav si koľko sa toho zmení." Kuwabara mlčky prikývol. „ Skutočne? Naozaj chceš požiadať Yukinu na Valentína o ruku?! Ozaj? Si si tým skutočne, stopercentne istý? Zvážil si všetky možnosti, všetky pre aj proti, všetky problémy aké môžu nastať?" Kuwabara striasol Kuramovu ruku a zlostne vyskočil. Až teraz som si všimla aký je vysoký, popravde, bola som si toho vedomá aj predtým, ale ako tam tak stál s hlavou dotýkajúcou sa stropu pôsobila jeho postava obrovito v porovnaní napríklad s mojou. Medzi nami, v miestnosti som bola najnižšia práve ja. Botan ma o niečo prevyšuje, Yuusuke je určite najmenej o 10 centimetrov vyšší odo mňa a ostatní ... Strašné! Prečo som si nepridala trochu výšky, keď som vyslovovala svoje prianie? Kebyže sa teraz zmením bolo by to podozrivé.
Poznámky
Dej sa odohráva nejaký polrok až rok po oficiálnych udalostiach
Mužské mená končiace sa na –a skloňujem podľa svojho svedomia a panej slovenčinárky podľa vzoru hrdina ( hrdina, s hrdinom, bez hrdinu, o hrdinovi ... kto chodil do školy pozná )