Ťažko som si vzdychla, ale môj hrdelný povzdych našťastie zanikol v Kuwabarovom výbuchu ( doteraz asi potlačovaných ) emócií.

" Áno, Kurama som si istý! Istejší než kedykoľvek v živote! Milujem Yukinu, moju malú sladkú Yuki-chan a chcem pri nej stáť a chrániť ju až do smrti! To sú moje slová za nimi si stojím! No budem potrebovať pomoc! Neprosím o ňu, Kuwabara, nikdy neprosí, ale hrdo žiadam! Botan, pomôže Yuki vybrať tie najkrajšie šaty, moja ségra vybaví make up a vlasy, Yuusuke, si môj družba a svedok, Keiko bude super družička, Kurama má na starosti výzdobu a keď hovorím výzdobu myslím tým hlavne kvetiny, nech je to veselé a pekné a nech preboha nehryzú! Hiei ... ten ...ehm ...nie je na zozname pozvaných, nechceme predsa vydesiť svadobčanov. A táto nová."

Trochu pomätene ukázal na mňa. „ Povedz, v čom si dobrá?"

Pohľady celej kuchyne sa upreli na moju nešťastnú osobu ( v tejto chvíli všetci traja vyzerali ako nemé kapry otvárajúce ústa a púliace oči, čo ma pravdupovediac desilo viac než čokoľvek, čo odo mňa mohol požadovať Kuwabara ). V čom som dobrá? Bohovia, stoj pri mne a proroci najhlbšej púšte poraďte! Čo mu mám preboha povedať? Že dokážem plniť priania? A vďaka tomu, že som si pochutnala na surovej rybe v akváriu Reikai rozumiem zvieracej reči? To s tou rečou znie ešte nevinne a uveriteľne, no ja potrebujem nejakú ľudskú schopnosť. Dačo užitočné. Zovrela som päste, zatvorila oči a snažila si spomenúť na niečo, čo dokážem a vedia to aj ľudia. Odrazu ma osvietilo svetlo poznania až sa mi viditeľne uľavilo. Samozrejme. Prečo som na to neprišla skôr?

„ Ja ... Viem hrať na barbate."

„ Na čom?" nerozumel Kuwabara a ja som bezradne rozhodila ruky. Kurama sa oprel lakťom o stôl, podložil si dlaňou bradu a trocha samoľúbo ( alebo sa mi to len zdalo? ) povedal.

„ Barbat je v starom iránskom jazyku inak známom ako perzština výraz pre ud alebo oud, strunový nástroj pochádzajúci z arabského sveta, ktorý vďaka rozšíreniu umajjovského kalifátu v Andalúzii prenikol do Európy, kde sa pretansformoval do dnešnej podoby lutny. Inými slovami ti chce povedať, že vie hrať na lutne." Napriek tomuto vyčerpávajúcemu výkladu to nevyzeralo, že by Kuwabara pochopil, o čo tu ide, preto Kurama dodal. „ Lutna, Kuwabara, to je hudobný nástroj."

„ Dobre, takže, nová zahrá svadobný pochod." V malej kuchyni nastal menší zmätok, ktorý napokon skončil dohovorom, že Kuwabarova svadba sa bude riešiť až potom, čo sa nájde Afrodita, ale bude sa riešiť veľmi dôkladne.

Ku koncu Yuusuke ukázal palcom na mňa a riekol. „ Čo s ňou? Chcel by som jej pomôcť nájsť rodičov. Nie je dobré, keď sa mi po rajóne preháňajú neznámi démoni."

„ Áno, áno, môžu byť z toho problémy." Prikyvovala Botan oduševnene. „ No u mňa ostať nemôže, aj tak je tu málo miesta. A do Reikai sa jej veľmi nechce. Kurama.?"

„ Prepáč, Yuusuke, ale u nás je teraz plno. Býva u nás Maya zatiaľ čo sú jej rodičia na dovolenke a navyše si dnes môj brat priviedol na prenocovanie svoju prvú priateľku. Je to jeho prvá láska a navyše ehm trochu bucľatá ak to mám povedať zaobalene." „ Tým myslí, že má v skutočnosti rozmery obývaku. On sa vždy vyjadruje zaobalene." Prehodil Yuusuke smerom ku mne. Kurama pokračoval, akoby jeho poznámku prepočul, no určite ju zaregistroval, lebo jemne zvraštil obočie ( všimla som si, že to urobí vždy keď ho niečo nazlostí, alebo skôr vovedie do nechcených rozpakov ). „ Takže ak nechceš, aby spala v kutici na hnojivá ... „

„ Okej, okej, to jej naozaj nemôžem urobiť. Tvoj kumbál je ekologická časovaná bomba." Zas to obočie.

„ Yuusuke! Všetky moje substráty a hnojivá sú absolútne ekologického, prírodného charakteru a dokonale neškodné."

„ Dobre, každému, čo jeho jest. To však nerieši náš problém."

„ Mohla by bývať u nás." Navrhol odrazu Kuwabara, ktorý sa trocha prebral zo svojho svadobného ošiaľu. „ Shizuru je na sústredení študentiek – kozmetičiek a bude týždeň mimo dom."

„ Dohodnuté. A teraz všetci von, musím dokončiť úlohu, lebo inak som stratený."

Neskorý večer sa nakláňal k noci, keď sme s Kuwabarom kráčali k jeho domovu a ja som mala prvý raz príležitosť poriadne si poprezerať miesto, na ktorom som sa ocitla a kde ako dúfam prežijem zvyšok života. Teda života ... ak sa mi to podarí, ak uspejem a spravím zo seba ľudskú bytosť rada ostanem v tomto obrovskom meste, plnom rôznofarebných svetiel, ktoré sa v pichľavých odleskoch odrážajú od sklených budov, aké som nikdy predtým nemala možnosť vidieť, trúbenie vecí, o ktorých mi Kuwabara povedal, že sú to automobily miešajúce sa so zmesou hlasov mnohohlavého davu. Toto mesto je také živé, až sa mi z toho chcelo plakať a krútila sa mi hlava. Kuwabara, ktorý vedľa mňa robil tak obrovitánske kroky, že som mu ledva stačila odrazu zastal a veľkou labou si pomasíroval brucho.

„ Hm, som hladný." Pozrel sa na mňa. „ Nevadilo by ti, keby sme sa zastavili v mojom obľúbenom podniku?"

„ A...ale iste, že nie." Odvetila som a v žalúdku mi zaškvŕkalo. Bože, taký trapas. Vrazila som si päsť do úst a obrátila som sa mu chrbtom, aby nevidel ako sa hlúpo červenám. Chmatol ma za ruku ( ach nie, zase, pusti ma, prosím, ak ma nemôžeš držať ako svoju kamarátku navždy radšej ma pusť ) svojou troška spotenou pravicou a doslova ma vtiahol do neveľkej budovy s obrovskou žiarivou tabuľou nad vchodom THE WORLD OF RAMEN.

„ Ramen, čo je to ramen?" „ Skvelá mňamka. Uvidíš, to si pomaškrtíme" Vyhlásil tónom, proti ktorému som nemohla nič namietať a usadil ma za stôl oproti sebe.

„ Aký chceš?" spýtal sa akoby očakával, že viem, čo odo mňa chce. Pokrútila som hlavou a riekla, že je mi to jedno, hlavne nech sa to tento krát so mnou nerozpráva. „ No, ja mám najradšej Tokyo style ramen, chápeš, to je moja srdcovka, teda okrem mojej malej Yuki-chan. Hehe. Ale tebe, keďže si to ešte nejedla objednáme jednoduché miso ramen, okej?" Súhlasila som. Čo mi ostávalo? Bola som hladná ako hyena a navyše som túžila ochutnať tunajšiu kuchyňu, no keď mi zamračený čašník s riedkymi fúzikmi položil pod nos malú misku s akousi pariacou sa polievkou, v ktorej plávali zvinuté biele nudle, zatvárila som sa pochybovačne.

Zato Kuwabara sa do svojej porcie ( mimochodom vyzerala oveľa bohatšie a chutnejšie ako moja, ale ja nie som závistlivá ) pustil s neuveriteľným apetítom až sa zdalo, že sa udusí. Vzdychla som, odlepila som od seba dve paličky, ktoré tu používajú miesto oveľa jednoduchších prstov a pokúsila som sa medzi ne nabrať trochu na prúžky nakrájanej mrkvy. Samozrejme neúspešne. Vykĺzli a čľupli naspäť do polievky. „ Ja sa snáď nenajem." Pomyslela som si nešťastne a zabodla som paličky do nudlí. Kuwabarovi zabehlo a plesol ma po ruke. „ To nešmieš!" vyhŕkol s plnými ústami nudlí a vajíčok. „ Nežapichávaj paličky do jedla! Prináša to šmolu!" Prehltol. „ Ak tým nevieš jesť, vypi to, ale aspoň nehanob náš národný typ príboru, jasné?" Nakoniec sa mi podarilo polievku vychlípať až do dna, medzitým si Kuwabara objednal ešte dvakrát to isté, ale keď došlo na platenie zbledol a zatváril sa hlúpo. „ Ehm, neočakávam, že máš peniaze, Kuroke, čo?" „ Nie, ale mohla by som..." zahryzla som si do jazyka. Iste, mohla by som si želať peniaze, mohla by som sa jediným slovom stať väčšou boháčkou než si ktokoľvek vie predstaviť, ale to nesmiem. Ak sa chcem stať človekom musím sa svojej schopnosti vzdať. Odteraz si nebudem nič želať. Pod stolom som zovrela päste. Nebudem! Už nikdy! Ani keby som mala umrieť! Ani keby mal umrieť hocikto iný, pretože môj sen je dôležitejší než čokoľvek iné. Možno som sebecká, ale po tých storočiach plnenia prianí úplných cudzincov, ktorí si to často krát ani nezaslúžili na to mám právo, nie?