Zrazu som pocítila na hlave čiesi ruky, to ma Kuwabara celou silou ( a tej teda mal ) tlačil pod stôl. „ Hej?! Čo to stváraš?!" „ Musíme sa odtiaľto vyplížiť popod stoly. Buď ticho a nasleduj ma." „ Ale..." nedopovedala som, lebo som pocítila čudný pocit v žalúdku a odrazu som sa necítila veľmi dobre, akoby mi do krku stúpala akási veľká hrča. Silno som prehltla, chmatla Kuwabaru za nohu a spolu sa nám poradilo z reštaurácie ujsť bez platenia a dokonca aj bez toho, aby nás pri tom chytil ten podozrievavo sa tváriaci čašník s falošnými fúzikmi.
„ Kuwabara, počkaj." „ Čo je? Teraz sa nesmieme zastaviť. Pre istotu čo ak nás sledujú? Zastavíme sa až doma." „ Ale keď ja ... Neviem čo sa to deje. Ja ... Akosi ma tu dolu páli a hýbe sa to. Čo to je?" Takmer som plakala. Kuwabara si ma premeral kritickým pohľadom, odrazu sa chytil za hlavu a zatvoril oči. „ Nehovor mi, že budeš tyčkovať." „ To nie, ale asi budem zvracať." Napokon som rýchlo musela vbehnúť do najbližších kríčkov a keď som vyliezla cítila som sa hrozne slabá, kolená sa mi triasli a pravdepodobne som vyzerala ako mŕtvola, ktorá práve nedopatrením vstala z hrobu, lebo Kuwabara ma dvihol na ruky akoby som bola nemohúca a niesol ma smerom k nemu domov, merajúc cestu dlhokánskymi krokmi. Ja by som musela klusať, aby som mu stačila. Napokon, nechať sa nosiť nebolo až také hrozné, dokonca to bolo aj celkom príjemné a cítila som sa bezpečne. Oči sa mi zatvorili sami od seba a zaspala som, po prvý raz v živote ľudským spánkom. Tým spánkom, ktorý má na rozdiel od sna démonov lámp sny.
Kurokin prvý sen v živote v skrátenej verzií
Sedí nahá v Kuwabarovom obľúbenom podniku, oproti za stolom sedí úlisný fúzkatý čašník, hladká ju po ruke, odrazu sa mení na obrovské paličky hashi s maličkými ústočkami, ktoré posmešne kričia – Smola, smola! Odteraz ťa bude naveky prenasledovať len samá smola!!.
TRESK! Môj úplne prvý ( a hrozný ) sen prerušila hromová rana. Prudko som sa posadila, srdce mi bilo až kdesi v krku a najprv som nevedela kde som, chcela som zovrieť svoj obľúbený tmavočervený vankúšik so strapcami a schúliť sa do klbka, ale nikde som ho nemohla nájsť, ľahla som si naspäť na posteľ, no tá nebola moja. Vyskočila som z nej a moje bosé nohy narazili na tvrdú hranu vytŕčajúcej parkety. Čo to? Kam sa podeli moje koberce? A kde sú zlaté steny, veď ešte včera tu boli. Zvláštne. Odrazu som si spomenula a uľavilo sa mi. Opäť som si sadla na posteľ a pretierala si oči. „ KUROKEE!!!" Botan. Tak to bol ten zvuk. Botan otvárajúca dvere izby, v ktorej som spala. Hodila som pohľad z okna. Bolo už ráno, ale predsa len ešte skoro a mne sa nechcelo vstávať a rozhodne sa mi nechcelo vstávať kvôli hyperaktívnemu dievčaťu. „ Botán, ja spím." Povedala som jej unavene, zívla som ako hroch a padla naspäť do perín. Čistých a voňavých perín. Hmm. Už z tejto postele nikdy nevyleziem. „ Nespíš. Pozri koho som priviedla." „ Mňa to nezaujíma, Botan. Chcem spať. Mala som hlúpy sen. Stál ma veľa energie." Ale ona si ma nevšímala, otvorila dvere dokorán a dnu pokynutím ruky privolala dve ďalšie dievčiny, jednu dlhovlasú hnedovlásku v sukni a tmavomodrej košieľke a druhú drobnú s bledotyrkysovými kučierkami a veľkými červenými očami orámovanými čiernymi hustými mihalnicami. Kým som sa opäť dvíhala do horizontálnej polohy, obe ma potichu zvedavo pozorovali a keď zo mňa skĺzla prikrývka naraz zhíkli.
„ Preboha, ty spíš v oblečení na von!!! To je hrozne nehygienické!" skríkla Botan a hnedovláska prikývla.
„ Presne. To robil aj môj ex. Hlúpy Yuusuke, ten malý špinavec, aby som mu nos utierala a v kuse sa starala, či mu z ponožky netrčí haksňa!"
„ Keiko, upokoj sa my vieme, že to nemyslíš vážne."
„ Nič neviete." zamrmlala Keiko nečujne a zovrela ruky v päsť.
„ Ale ja nemám na výber." Riekla som smutne. „ Tieto šaty sú všetko, čo mám."
Botan radostne spľasla ruky a usmiala sa.
„ Presne preto sme tu. Navyše musíme kúpiť kostýmy na ten ples, nemôžeme tam ísť len tak potom by to nebol žiadny maškarný."
A tak sa stalo, že o pár hodín sme všetky štyri stáli v obrovskom dome, ktorý Keiko nazvala nákupné centrum, Botan obchoďák a Yukina ( to dievča s tyrkysovými vlasmi, mimochodom nemohla som uveriť, že TOTO je tá Kuwabarova Yuki-chan, ktorú chce požiadať o ruku, vôbec sa k sebe nehodia, ale koniec koncov je to ich vec, nie moja ) dom s množstvom pekných vecičiek a hrabali sa v kope rôznych kostýmov, masiek, umelých uší, nepravých zobákov, plášťov s dierami, vavrínových vencov a bohvie čoho ešte. Nebudem predstierať, že som sa nebavila, pretože v to dopoludnie som sa nasmiala viac než kedykoľvek v živote, hoci slzy šťastia mi nevyhŕkli ani raz. Ešte som sa to nenaučila. Možno raz. Nádej predsa umiera posledná a ja verím, že raz pocítim kvapôčku stekajúcu po tvári, ktorá ľahko opíše oblé tvary líca a roztrblietaná skĺzne z brady, ak ju predtým niekto nezotrie.
„ Toto by si mal obliecť Hiei!" skríkla Botan a mávala pri tom obrovskými umelými krídlami. Pch, keď som bola džinka mala som krajšie, fialové, trocha priesvitné a odrážalo sa od nich svetlo ako od kusa krištáľu. No tieto? Vypelíchané, kedysi hádam biele, pokrkvané a navyše špinavé akoby po nich dupalo stádo slonov.
„ Komu chceš tak veľmi ublížiť, Botan?" spýtala som sa a vytiahla som z drevenej krabice dlhý čierny meč. Samozrejme, nie skutočný, ale vyzeral pekne nebezpečne.
„ Myslíš, že z Hieiho by bol dobrý anjel? Veď ani nevieš, či na tú nebeskú parádu vôbec pôjde." Riekla Kieko a primerala si k sebe dlhé zlaté rúcho, ktoré jej bolo troška pridlhé, preto ho s povzdychom vrátila do škatule.
„ Ako ho poznám, tak nie." Poznamenala Yukina svojím tichým hláskom, ale Botan zlostne potriasla hlavou.
„ Musí ísť, aj keď .... „ zmĺkla.
„ Čo aj keď?" nevydržala som. Zas tá moja zvedavosť.
„ Ale nič, to by si aj tak nepochopila. Pozrite, toto je úžasné." Natiahla sa a takmer z úplného dna krabice vytiahla neuveriteľne dokrčený kus čiernobielej látky. Ona je strašná, nemám rada, keď niekto maskuje svoje starosti výbuchmi falošného nadšenia, radšej mám čistú úprimnosť. Aj keď väčšinou bolí, ako v jednom príbehu, na ktorý nie a nie zabudnúť. Už som spomínala, že mojím posledným pánom bol majiteľ divadla na Broadwayi, však? Bol to mladý a úspešný biznismen, jeden z toho mála, ktoré ani bohatstvo ani postavenie nezmenia. Volal sa Jasper Tatcher, veľmi dobre si pamätám na to meno. Kúpil ma v dvadsiatych rokoch v jednom arabskom starinárstve, kde na moju lampu snáď storočie sadal newyorský prach a nikto o ňu ani len pohľadom nezavadil. Ktovie, možno by som tam bola dodnes, keby si ma Jasper nekúpil. Bol skromný. Mal len jedno želanie. Jedno za celý život. Prial si, aby ho milovala krásna herečka Melody Greeneyová, primadona divadla, ktorého bol vlastníkom, žena s úžasným hlasom, ešte úžasnejšou tvárou a hriešne nádhernou postavou. Tak veľmi som chcela vidieť jej tvár, že som porušila pravidlá démonov lampy a bez toho, aby ma vyvolali som vystrčila hlavu z hrdla, aby som si ju mohla prezrieť. Nikdy nezabudnem na elegantnú dámu v čiernych kokteilových šatách na tenkých ramienkach, ktoré jej obopínali chudé ramená, s krátkymi vlnitými vlasmi ozdobenými veľkou krvavočervenou ružou a dlhými nohami v drobných črievičkách. A nikdy nezabudnem ani na toho mladého muža s gaštanovými vlasmi, ktorý pred ňou kľačal a prosil ju, aby ho milovala. Snažil sa. Dlho ju prosil. Dostávala tie najlepšie role, zahŕňal ju peniazmi, no ona ostávala chladná. Bola som to ja, kto Jaspera utešoval, bola som to ja, kto napokon splnil jeho jediné želanie. Ľúbila ho celých desať rokov. Falošná láska, ktorej som bola strojcom nemala dlhé trvanie.
Na divadlo doľahla kríza tridsiatych rokov, začalo krachovať, ľudí nezaujímalo umenie, keď nemali kde pracovať, čo jesť a nikto nemal peňazí nazvyš. Jasper začal piť. Z krásneho mladíka sa stala odporná páchnuca troska. Melodinina láska nevydržala. Nemohla. Jedného upršaného večera mu oznámila, že je koniec a on len sklonil hlavu, fľaška s rumom ťukla o barový stolík. Súhlasil, mal len jedinú otázku. „ Milovala si ma niekedy? Skutočne? Tak, že sa ti srdce zastavilo, vždy keď som bol preč a pri pohľade na mňa ako sa vraciam znova začalo biť? Tak, že by si sa radšej vzdala svojho dychu ako jediného dňa bezo mňa? Odpovedz mi. Úprimne."
A Melody Greeneyová odpovedala, možno prvý raz v živote skutočne úprimne, bez váhania a priamo. „ Nie, manžel môj. Nikdy." A odišla. Viac sa nevrátila. Jasper potom vstal, pohladil lampu, ale ja som sa nezjavila. Bála som sa. Napokon odišiel aj Jasper Tatcher. Definitívne. Zatresol za sebou dvere kedysi luxusného apartmánu a vrátil sa o pár dní v drevenej rakve bez ozdôb, takej akú robia pre chudákov a ja vlastne doteraz neviem, čo sa mu stalo, ako zomrel. Ako zahynul môj posledný ľudský pán.
„ Baby ja som vždy chcela ísť za mníšku!" povedala Botan a na sveter si navliekla to o čom tvrdila, že je bezchybne ušitá mníšska kutňa. Keiko sa potajomky smiala tvár zaborená v ďalšom kuse látky, zato Yukina tvrdila, že ako mníška vyzerá Botan jednoducho skvelo. Ja som si svoj názor nechala pre istotu pre seba. Napokon sme z obchoďáku vyšli s desiatimi taškami, z čoho bolo osem kostýmových a v dvoch boli šaty pre mňa. Popravde nebolo mi príjemné, že na mňa míňajú peniaze, ale Botan mi povedala, že to všetko pôjde na účet Koenmovej kancelárie, tak som sa upokojila. Ten nech pre mňa za mňa aj skrachuje.