Klop, klop! Hádajte kto je za dverami? No predsa tento príbeh. Po sto rokoch v prachu a zabudnutí sa vracia na výslnie literatúry :D Ktovie ako to dopadne, možno som vypadla z role a cviku za tie roky...

No teda..aj tak...

Enjoy!

Domov ku Kuwabarovcom som sa vrátila celkom zmorená, zadychčaná a obťažkaná nákupmi ako ťažná mulica. Položila som tú kopu „zbytočných nevyhnutností" ako ich nazvala Keiko na zem a zalovila vo vrecku po kľúče. Na moje nekonečné prekvapenie a hrôzu tam neboli. Rýchlo som prehľadala ostatné vrecká, no po kľúčoch ani stopy. Čelo sa mi orosilo potom. Iste, mohla som si želať, aby sa mi vrátili, ale čo ak ich niekto stihol medzitým nájsť a ony sa mu vyparia z ničoho nič z rúk? A ja nechcem na seba a svoje schopnosti upozorňovať. Pre mladých detektívov a ich rodiny a priateľov som len malá ohnivá démonka, prípadne stratené dievča, ktoré na vlastnú päsť pátra po nezvestných rodičoch. Nikto nepotrebuje vedieť, čo dokážem naozaj a že v hierarchií moci ohnivých démonov mi ako džinke patrí druhá priečka hneď po bohoch ohňa. A nie je to len prázdny titul, verte mi.

Vzdychla som si. Aký nepríjemný koniec dňa a to bol doteraz takmer dokonalý. Hovorím takmer, lebo hoci som s nadšením pozorovala každú novú ľudskú vec, predmet, zážitok, či pocit, moje nové priateľky rovnaké nadšenie nezdieľali. Možno s výnimkou Botan. Ale aj tá vyzerala, že ju niečo ťaží a jej smiech znel silene. Na druhú stranu zvyšné dve dievčiny boli mrzuté a zamĺknuté, hnedovlasá Yuusukeho družka ešte o čosi viac ako drobná Yukina s očami farby šarlátového plameňa. Duševné ohne oboch dievčat halil dym smútku, plachej odovzdanosti a nepomenovateľnej straty. A keď sme sa lúčili, zamávala mi len Botan. „Byť človekom, alebo démonom, ktorý sníva o človečenstve nie je veru ľahké." Pomyslela som si a bezradne sa poobzerala okolo seba. „Ale čo tie kľúče? Mám ich ísť hľadať? Možno mi niekde vypadli cestou."

Odrazu v záhone begónií pri dome K čosi zašramotilo. Čosi naozaj veľké. Zdúpnela som s rukou na kľučke a pomaly otočila hlavu tým smerom a takmer som vyskočila z kože, keď spod rozvetvených krov vyliezli dva tučné na prvý pohľad bohatou potravou kŕmené potkany. Fuj, pre všetky hviezdy nad púšťou, Kuwabara má doma potkany! Asi naozaj mala Botan pravdu, keď spomínala, že bez jeho sestry Kuwabarovi myši obžierajú prsty na nohách. „Má tendenciu byť prasa." Podotkla modrovláska na účet môjho nedbalého hostiteľa. A mýlila sa len v jednej veci. Nešlo o myši, ale o bruchatých potkanov.

„Hešš! Choďte preč!" Zahnala som sa na nich s odporom. No ony sa ani nepohli. Namiesto toho otvorili nechutné papuľky lemované neposlušnými fúzikmi a z úst im vyšlo piskľavé: „My sme tu doma. Ty si len návšteva. Sama choď preč. Marš!" Podskočila som akoby ma do päty bodol škorpión. „Tá ryba." Spomenula som si náhle. „Schopnosť rozumieť reči zvierat." Musela byť ale limitovaná, lebo vtákov v povetrí som nepočula vyspevovať v slovách, ale v bežnom trilkovaní. Predsa len mi tá ryba poznania koreňov neprezradila všetko.

„No, čo tak oči pučíš, dvojnožec?" Zhurta sa na mňa osopil jeden z potkanov.

„Ja tu bývam. A...a nemôžem dnu lebo som stratila kľúče."

„To sú výhovorky, to poznáme! Najstaršie výhovorky! Do špajze nám chceš vliezť a požrať všetky mňamky!" Rozrečnil sa oduševnene druhý potkan, podľa vysokého tónu hlasu asi samička.

„Kuroke? Nie sú toto kľúče, ktoré ti Kuwabara požičal? Ležali tu neďaleko na chodníku. S cudzími vecami buď opatrná." Hlas mäkký ako najjemnejšia perina prerušil môj potkaní rozhovor, ktorý aj tak nikam neviedol. Ten hlas som spoznala, ale to, čo prinášal na krídlach priateľských slov mnou otriaslo.

Obliala ma horúčava a musela som si objať ramená aby som sa nerozsypala ako porcelánová bábika zhodená z veľkej výšky na tvrdú, nemilosrdnú zem. Čo to znamená? Nikdy som nič také necítila. Dva plamene v jednom srdci! To predsa nie je možne! Ustúpila som od zdroja hlasu a položila si dlaň na srdce v obave, že sa mi pod náporom toľkého ohňa roztopí.

„Dva plamene? Ako..., Kurama? Prečo? Predtým bol iba jeden. Predsa...Ach, odstúp, neznesiem to!" Posledné slová som takmer zakričala. Ale Kurama sa ani nepohol z miesta kde stál, napoly skrytý v padajúcom závoji súmraku, mlčal a napriek rastúcej temnote som cítila na sebe jeho skúmavý pohľad. Predsa ma napokon počúvol. Svojím spôsobom. Jeden z ohňov vyhasol takmer do stratena. Ak som sa nesústredila, necítila som jeho prítomnosť v Kuramovej duši.

„Lepšie?" spýtal sa a vychádzkovým krokom, absolútne nekomentujúc udalosť, ktorá sa práve medzi nami odohrala, otvoril dvere Kuwabarovie domu. Vošiel dnu. So sklonenou hlavou som ho mlčky nasledovala. Hanbila som sa to akokoľvek rozoberať. Aj záhada dvoch ohňov musela počkať. Predtým ako som prekročila prah som hodila očkom po záhone begónií. Vypasené potkany boli preč a s nimi aj moja chabá nádej, že ostanem neodhalená.

„Kuwabara? Kuwabara? Kde si?" Zakričal Kurama do prázdneho domu, ale odpoveďou mu bolo len hluché ticho. Iba kdesi v hĺbke jednej z izieb tikali hodinky a z kuchyne sa k nám niesol hukot veľkej bielej vec, ktorú tu volajú chladnička.

„Možno spí, keď nás nepočul vojsť." Navrhla som.

„Je päť hodín podvečer. O takomto čase väčšinou hrá hry." Oponoval Kurama. Ani raz počas nášho rozhovoru sa mi nepozrel do očí.

„Je v kúpeľni." Povedal a rozbehol sa hore schodmi na druhé poschodie. Funela som za ním. „Ale čo ak...veď vieš...vykonáva...potrebu."

„Nie. Niečo sa s ním deje. Cítim to."

„Aké romantické." Zahundrala som potichu tak, aby ma nepočul a dupotala som v jeho stopách hore po schodoch a ďalej po úzkej chodbe. Nikde sa nesvietilo. Nikde okrem..tam! Spod dverí kúpeľne presvital prúžok žltého svetla. Kurama neváhal a silno vrazil ramenom do dverí. Tie sa s rachotom vylomených pántov a nárekom mučeného dreva zrútili na podlahu.

„Nerob to! Samovražda nie je riešenie!"

Kuwabara stál pri záchodovej mise (už som sa ju naučila počas svojho pobytu tu ovládať, ale prvý raz to bolo šokujúce a komplikované...a trochu zahanbujúce, tak radšej sa zdržím dlhších opisov môjho prvotného boja s touto novinkou) a so sklonenou hlavou zízal na drobný lesklý predmet, čo držal v rozložitej dlani.

„Ale ja sa nehodlám zabiť, Kurama..." povedal pomalým, monotónnym tónom, ktorý sa k nemu vôbec nehodil. Dotkla som sa jeho ohňa a takmer ihneď mi do očí vhŕkli slzy. Toľko smútku. Zlomené srdce.

„Len som konečne niečo pochopil. Yukina nie je pre mňa."

„Ako to..."

„Dnes mi to povedala. Požiadal som ju o ruku a ona ma odmietla. Vraj sme len priatelia, tak načo to kaziť."

A nato tú drobnú trblietavú vec pustil do záchoda, chvíľu na ňu hľadel ako zhypnotizovaný hadím zaklínačom a potom bez ďalšieho slova spláchol. Kuwabarov snubný prsteň odniesol prudký prúd vody do zabudnutia.

Znenazdajky sa celý dom doslova otriasol v základoch. Všetci traja sme nadskočili, keď sa chodbami a izbami Kuwabarovho temného domu rozľahol rev.

„Kuwabara!? Žijeeeeš? Viem, čo sa stalo! Odpovedz!"

„Yuusuke." Hlesol Kurama, zodvihol dvere zo zeme a oprel ich o stenu. Potom odstúpil a nechal do miestnosti vbehnúť čiernovlasého detektíva celého zmáčaného potom. Yuu sa oprel rukami o kolená a sťažka dýchal.

„Viem...stretol som... Keiko a Yukinu cestou domov. Dokonca som tej fuchtle kvety kúpil za moje posledné prachy...a ona...mi ich otrieskala o hlavu...Kuknite, stále mám škrabance po tŕňoch!" A pomedzi tú záplavu slov si ukázal na tvár a ramená, ktoré boli samý krvavý šrám.

„A potom mi povedali o tebe. Nemilosrdné ženy! Nemajú srdce."

„Srdce..." zadumane hlesol Kurama a medzi obočím sa mu urobila vráska od premýšľania.

„Prišiel som sa Kuwabaru spýtať, či so mnou nepôjde za Koenmom, lebo veľa vecí tu nesedí. Niečo sa deje a súvisí to práve so srdcom, s pocitmi, s láskou, ak chcete. City ochladli. A nielen tie romantické. Dnes mi matka vykričala, že mám skoro dvadsať rokov, že kedy si nájdem priateľku, že ma má stále na krku, vraj či som nesvojprávny, že nikdy nebude mať takýmto spôsobom vnúča a potom po mne hodila volské oko od raňajok. Nebolo to vôbec vtipné. Myslela to vážne. Koenma vie určite viac. Vždy vie."

„Zas nás poslal na lov sliepky vo vreci. Jeho tajomstvá majú tajomstvá." Zahundral Yuusuke, prišiel ku kabinetu nad umývadlom, vybral z neho akúsi fľaštičku a obsahom si začal natierať rany po ružiach.

Keď bol konečne spokojný, premeral si nás pohľadom.

„Zvolávam poradu krízového štábu. Ja kontaktujem najvyššieho Reikai trotla, Kurama ty nájdi Hieiho, ty ho vieš vždy nájsť."

„Keď chce byť nájdený." Mykol Kurama plecom, ale poslúchol a vyšiel z dverí. Ani pri odchode mi nevenoval jediný pohľad. Vtedy som pochopila. On vie, kto som. Alebo aspoň tuší.