Naraz sa strhla zo sna a otvorila oči. Malým okienkom pod stropom prúdilo do miestnosti matné svetlo skorého rána. Nira zamrkala. Chvíľu jej trvalo, než si uvedomila, kde sa to vlastne nachádza. Sen si nepamätala, no ten nepríjemný pocit z neho stále ostával. To všetko jej zmrazilo náladu o pekných pár bodov. Pozrela na budík stojaci na stole vedľa postele. Pol šiestej! Pretrela si unavené oči. Spala necelých päť hodín. Väčšiu časť z toho sa však i tak nepokojne prehadzovala v posteli.

Chvíľu ešte neprítomne hľadela do kamenného stropu a premietala si udalosti včerajšieho večera. Spánok sa už nedostavil, preto napokon vstala, vzala si veci vrátane prútika a vydala sa do kúpeľne. Čím skôr odtiaľto vypadne, tým menej slizolinských študentov stretne. Mala pravdu. Keď pred pol siedmou oblečená a upravená vychádzala z klubovne, väčšina Slizolinčanov sa ešte len prebúdzala.

Chodby Rokfortu boli tak prázdne, ako včera večer, keď po nich blúdila sem a tam. Na svojej ceste do Veľkej siene stretla len jedného ducha, ktorý neprítomne poletoval vedľa sochy dosť škaredo vyzerajúceho kúzelníka. Veľká sieň bola otvorená, no ľudoprázdna. Vyzeralo to, akoby všetci mali ešte prázdniny. Zaváhala. Že by tu bola priskoro? Vedela, že vyučovanie začína až o ôsmej, ale predsa nemôže byť jediná, čo sa takto skoro zobudila. Neisto postávala vo dverách, keď v tom sa v krboch po stranách miestnosti rozhoreli ohne. Pochopila to ako znamenie, že môže vstúpiť.

Bola to skutočne majestátna miestnosť. Včera si to ani neuvedomila. Štyri dlhé fakultné stoly, dva a dva po každej strane, vyplňovali jej väčšiu časť. Behom hostiny sa prehýbali pod množstvom jedál, dnes boli čisté a prázdne. V strede miestnosti ich rozdeľovala priestranná ulička vedúca k vyvýšenej plošine, na ktorej sa nachádzal dlhý profesorský stôl. Nira prechádzala uličkou zahľadená na strop nad sebou. Imitoval oblohu a dalo by sa povedať, že aj jej náladu. Preháňali sa po ňom ťažké dažďové mračná. Keď už bola takmer na konci uličky, zastala. Túžobne pozrela na chrabromilský stôl, následne sa však zamračila a otočila sa k tomu slizolinskému. Len čo dosadla na lavicu, zjavil sa pred ňou tanier s čerstvými lievancami poliatymi javorovým sirupom. Hneď vedľa z ničoho nič vyrástla misa čerstvého ovocia, tanier s praženicou a čerstvo osmaženou slaninou, košík s pečivom a veľký krčah tekvicového džúsu.

I keď to Nirinu náladu moc nezlepšilo, bola už dosť hladná. „Ďakujem!" šepla potichu a pustila sa do jedla.

Práve si natierala druhú hrianku kúskom masla, keď sa dvere za učiteľským stolom otvorili. Do siene vošla postava v čiernom habite, s havraními mastnými vlasmi a orlím nosom. Profesor elixírov sa na chvíľu zarazene zastavil, keď jeho temné oči zbadali Niru. Tá s nožom v ruke naňho tiež ostala nemo hľadieť. Asi by tak na seba ešte hodnú chvíľu civeli, no odrazu sa od hlavného vchodu ozval hluk a niekoľko študentov vošlo dnu.

Profesor sa spamätal prvý. Väčšmi sa zamračil, následne sa usadil na svoje miesto. Tak ako pred Nirou, aj pred ním sa objavili raňajky. Nira pohľad odvrátila, opäť sa venovala svojmu tanieru. Nemusí si ešte kaziť aj chuť k jedlu, i keď mala pocit, že Snape ju neprestáva pozorovať.

Sieň sa pomaly plnila študentami i učiteľmi a intenzita hluku narastala. Okolo Niry sa vytvoril prázdny kruh, nikto zo slizolinskej fakulty nechcel sedieť v jej blízkosti. Nie že by jej to vadilo, aspoň mala viac miesta. Keď bola sieň takmer plná, vleteli dnu sovy a nosili študentom rôzne balíčky, dopisy. Pred Nirou pristála veľká sova pálená a zo zobáka jej do poloprázdneho taniera pustila ranný výtlačok Denného Proroka.

„Pekne ďakujem," zašomrala Nira namrzene, keď sklepávala z výtlačku kúsky praženice. Sova bez okolkov odletela. Odsunula tanier a rozvinula noviny. V tom sa pred ňou z ničoho nič objavil kus zloženého pergamenu. Prekvapene zamrkala. Odložila noviny a siahla po ňom. Bol to rozvrh. Pondelok ju vôbec nepotešil a hneď na prvom mieste... dvojhodinovka elixírov. Vzhliadla k profesorskému stolu. Snapeove miesto však bolo prázdne. Postavila sa. Do začiatku vyučovania už neostávalo moc času a ona rozhodne nechcela prísť neskoro. Snape si ju aj tak podá za ten včerajšok, tak prečo mu dávať ďalšiu zámienku?

Vrátila sa do svojej izby bez toho, aby sa ju niekto snažil prekliať. Povyťahovala z kufra knihy pre dnešný deň, pergamenový blok na poznámky, kalamár s atramentom a dve rezervné brká. Takto vyzbrojená, pobrala sa k dverám. Siahla na kľučku a zatlačila. Tá jej však odrazu ostala v ruke.

„No to si snáď robia srandu!"

Z druhej strany prenikol dverami tlmený dievčenský hlas: „To je za Draca, humusáčka!" Potom chodba stíchla.

„Skvelé!" Nira nahnevane zatlačila do dverí, ale nepomohlo to. „Alohomora!" Nič sa nestalo. „Do trolla s tými deckami!" zanadávala nazúrene. „Hej! Okamžite ma pustite von!" zabúchala, no nikto sa neozval. Ak to rýchlo nevyrieši, príde na Snapeovu hodinu neskoro!

„Aberto!" Zase nič. „Liberare! Portaberto! Annihilare!" Koľko otváracích zaklínadiel ešte vlastne pozná? Pozrela na hodinky, bolo za päť minút osem. „Je tam niekto?"

Všade však bolo ticho.

„Krucitroll!" Má tie dvere zničiť? V tom jej zrak padol na kľučku, čo jej ostala v ruke a najradšej by sa ňou tresla do hlavy. Priložila ju k miestu, kde by mala byť a zavelila: „Reparo!"

Kľučka hneď sadla na svoje miesto. Otvorila dvere, následne ich kúzlom zamkla a rozbehla sa chodbou. Prebehla prázdnou spoločenskou miestnosťou, vybehla von. Vzápätí sa však zastavila a bezradne poobzerala. Ona vlastne nevie, kde je učebňa elixírov.

„Stratila si sa, maličká?" ozvalo sa jej naraz pri uchu. Od ľaku nadskočila, zvrtla sa s prútikom v ruke za hlasom, no vedľa nej bola len chladná kamenná stena.

„Jak sa točí, tak sa točí, vyvaľuje všade oči!" pospevoval posmešný škrekotavý hlas.

Nira sa otáčala za hlasom, ale stále nič nevidela. „Kto je to? Nemám čas sa tu hrať na schovávačku!"

„Čas, čas... nikto nemá čas!" naraz sa pred ňou zo stropu v tureckom sede zniesol malý mužíček. Na hlave mal cylinder, hľadel na ňu šibalskými malými očkami.

Nira sklonila prútik, narovnala sa. „Kto si?" Podozrievavo si mužíčka obzerala.

„Som dobrý duch Rokfortu a pomáham študentom," usmial sa od ucha k uchu, v malých očkách mu šibalsky zaiskrilo. „Stratila si sa?" zopakoval.

„Hmm... nevieš, kde je učebňa elixírov?" spýtala sa po chvíľke váhania, neprestala sa však tváriť podozrievavo.

Mužíček sa ešte viac usmial, akokoľvek nemožné sa to zdalo a prikývol. „Áno, áno, učebňa elixírov. Ukážem ti cestu," ponúkol sa ochotne, vzápätí sa vzduchom pustil chodbou doľava.

Nira ostala stáť na mieste, nejak z toho nemala dobrý pocit.

„Ponáhľaj sa," mával na ňu mužíček netrpezlivo od najbližšieho rohu. „Profesor elixírov neznáša nedochvíľnosť!"

Zaváhala, no napokon sa pohla za ním. Nikto iný, kto by jej poradil, v okolí i tak nebol. Kráčala rýchlym krokom, duch letel pred ňou. Chvíľu cesta viedla rovno, potom zahli doľava, o chvíľu doprava a zase doľava. Zdalo sa, že to nemá konca kraja. A čas ubiehal.

„Si si istý, že je to správna cesta?" spýtala sa Nira, nervózne pozrela na hodinky.

„Neboj, už tam budeme, len tuto ešte doľava a..."

„Zloduch!" zahrmel odrazu neznámy hlas odnikiaľ až Nira nadskočila.

„Zloduch?!" zopakovala vzápätí. O tomto rokfortskom strašidle už počula a rozhodne sa nejednalo o dobrého ducha Rokfortu.

Zloduch tam však už nebol, zmizol v okamihu, ako sa ozval ten hlas.

„Je tu niekto?" Nira sa neisto obzerala okolo seba. Chodba, v ktorej zastala, bola tmavá. Osvetľovala ju len jedna neďaleko horiaca fakľa a bolo v nej nezvyčajne chladno. Nikto sa neozýval, i tak mala neodbytný pocit, že tam nie je sama. Otočila sa, že sa vráti odkiaľ prišla, odrazu sa v chodbe pred ňou zjavila vysoká mohutná postava hrozivo vyzerajúceho ducha. Na sebe mal starobylý kabátec potriesnený kvapkami krvi a okolo tela ovinutú ťažkú kovovú reťaz. Dlhé strieborné vlasy mu padali do tváre.

Nira potlačila triašku pri pohľade do jeho prázdnych zízajúcich očí. Než však niečo stihla povedať, vedľa ducha sa odrazu vynoril ďalší duch. K Nire bol otočený chrbtom, ale jeho oblečenie prezrádzalo, že je o pár storočí mladší, než duch s reťazou.

„Krvavý Barón, vďaka Merlinovi," prehovoril ten druhý, „Zloduch po celom hrade nastražil na študentov rôzne pasce. Niekto sa určite skôr či neskôr zraní. Musíte s tým niečo... a vy tu čo robíte?" zvolal odrazu, keď sa otočil a zbadal Niru.

„Hľadala som učebňu elixírov a nechala som sa zrejme nachytať Zloduchom, ktorý sľúbil, že mi ukáže cestu."

„Učebňa elixírov? Tu?" pokrútil hlavou, ktorá sa vo vysokom golieri podivne zakymácala. „Toto nie sú miesta, kde by sa mali študenti zdržovať sami."

„Môžete mi teda povedať, ako sa tam dostanem? Už teraz hrozne meškám," prosebne naňho pozrela.

„Ja... no dobre, ukážem vám cestu. Prosím, pán Barón, postarajte sa o toho poltergeista!" povedal smerom k druhému duchovi a potom pokynul Nire, aby ho nasledovala.

Nira prešla neisto okolo Krvavého Baróna, ktorý na ňu neprestával bez slova civieť tým prázdnym pohľadom a rozbehla sa za duchom, ktorý už letel niekoľko metrov pred ňou. Vracali sa chodbami naspäť k slizolinskej klubovni, následne zahli doľava a potom doprava, kde duch odrazu zastavil pred mohutnými dubovými dverami.

„Sme tu," oznámil dôležito.

„Moc-moc vám ďa-ďakujem, pa-pane," snažila sa chytiť dych.

„Sir Nicholas de Mimsy-Porpington k vašim službám. Ale už vás nebudem zdržovať, slečna Benettonová."

„Ď-ďakujem, Sir Nicholas," usmiala sa naňho Nira.

„Bolo mi cťou," uklonil sa a zmizol.

Nira pozrela na hodinky, ukazovali štvrť na deväť. Napravila si na pleci popruh svojho batoha, rukou si trochu uhladila rozlietané vlasy a zaklopala na dvere.

„Ďalej!" ozval sa zvnútra tlmený Snapeov hlas.

Zhlboka sa nadýchla, potlačila kľučku a vošla dnu. V učebni panovalo šero. Z kotlíkov rozmiestnených po miestnosti stúpala modrastá para a celému tomu miestu dodávala ešte ponurejší vzhľad. Steny boli vykladané policami, na ktorých sa leskli sklenené nádoby s rôznymi prísadami a kusmi rôznych živočíchov naložených v liehu. Vo dvoch radoch za sebou stálo niekoľko lavíc, pričom obsadených bolo len pár z nich. Snape sedel za katedrou, upieral na ňu zamračený pohľad.

„Slečna Benettonová nás poctila svojou prítomnosťou," povedal profesor chladným hlasom. Nikto sa nesmial.

„Zablúdila som, ospravedlňujem sa," precedila Nira pomedzi zuby, čelila jeho uprenému pohľadu.

Snape sa zamračil, následne pokynul hlavou k prázdnej lavici pred svojím stolom. „Posaďte sa!"

To bolo to posledné miesto, ktoré by si Nira vybrala, no neodvážila sa protestovať. Prešla miestnosťou, veci si hodila k nohe lavice, sadla si a čakala. Keď sa ticho, v ktorom bolo počuť len bublanie kotlíkov, naťahovalo, vzhliadla. Profesor ju neprestával pozorovať. Bolo to dosť nepríjemné. Rozhliadla sa okolo seba. Okrem nej bolo v triede ešte zopár ďalších študentov. Po svojej pravej ruke zahliadla Morena, za ním sedeli ďalší traja slizolinskí študenti. Dvaja chlapci a jedno dievča. Za Nirou sedelo blonďavé dievča v habite Bystrohlavu a za ním zahliadla dve ryšavé hlavy Freda a Georgea, ktorí sa takmer strácali v pare. Všetci študenti pripravovali nejaký elixír, ale tu a tam po nej strelili nenápadným pohľadom.

„Na vašom mieste by som začal. Ostáva vám už len necelá hodina," Snapeov posmešný hlas ju prinútil opäť na profesora pozrieť.

„Necelá hodina na čo?" odsekla Nira, možno trochu jedovatejšie než musela, no hra, ktorú s ňou profesor hral, sa jej vôbec nepáčila.

Snape nakrčil obočie, čím jeho tvár dostala ešte zlovestnejší výraz. Jeho tichý chladný hlas sa však nezmenil. „Na prípravu elixíru, samozrejme. A upozorňujem vás, že táto známka bude hrať dôležitú úlohu v hodnotení pred MLOK-mi."

„A prezradíte mi, čo je to za elixír, pane?"

Snape sa oprel dozadu do operadla svojej stoličky, jeho úzke pery sa skrivili v protivnom škodoradostnom úsmeve. „Keby ste prišli načas, vedeli by ste ho! A teraz začnite!"

Nira zaťala čeľuste. Prepaľovala Snapea nenávistným pohľadom a on jej ho s viditeľným potešením oplácal.

„Ingrediencie?" pretisla pomedzi zuby.

„Od svojich študentov siedmeho ročníka očakávam, že ich budú recitovať spamäti," založil si ruky cez hruď, povýšenecky jej hľadel do tváre.

„Myslela som, kde nájdem ingrediencie?"

V triede bolo maximálne ticho. Všetci ich počúvali.

Snape nadvihol spýtavo jedno obočie. „Prísady sú v skrini naľavo. Ale nemyslite si, že s nimi budete plytvať!"

Nira na to nereagovala. Postavila sa a zamierila ku skrini. Aj keď na sebe stále cítila profesorov uprený pohľad, ignorovala ho. Úkosom sa rozhliadla po laviciach ostatných. Sofoforózna fazuľka, valeriánský koreň a vo vzduchu sa nesúca vôňa asfodelu a paliny. V skrini si nabrala všetko potrebné, vrátila sa na svoje miesto. Bez slova a jediného pohľadu na profesora elixírov sa pustila do prípravy nápoja živých mŕtvych. Vzhľadom k tomu, že Snape to nijak nekomentoval, usúdila, že úlohu odhadla správne. Bol to jeden z tých elixírov, ktoré im počas minulého roka profesor Smith vtĺkal do hlavy. Vtedy ho za to nenávidela, teraz by mu bozkávala ruky.

Rozdrvila koreň asfodelu, zaliala ho výluhom paliny a všetko to nechala chvíľu prebublať v kotlíku, zatiaľ čo krájala valerián. Keď sa jej elixír sfarbil do tmavoríbezľova, Snape vstal. Rozdrvila sofoforóznu fazuľku a začala ju krájať v momente, keď sa Snape postavil tesne za jej chrbát. Z toho nepríjemného pocitu sa jej ježili chĺpky na krku a sústredila sa len z veľkým sebazaprením. Snape sa však po chvíli pohol ďalej medzi lavice a ona sa mohla trochu slobodnejšie nadýchnuť.

„Weasley!" zaznel jeho rázny hlas, až Nira nadskočila. Nenápadne sa obzrela za seba. Snape stál nad Fredom, ruky založené cez hruď a hrozivo sa mračil. „Pokiaľ vás opäť nachytám, ako z mojej učebne vynášate prísady, s elixírmi ste skončili! Obaja!" zamračil sa aj na Georgea. „A teraz mi dajte tie fazuľky!" Nastavil dlaň Fredovi pod nos.

Ten sa tváril ako to najväčšie neviniatko na svete, napokon však siahol do vrecka a Snapeovi na dlaň vyložil tri čierne fazuľky.

„Strhávam Chrabromilu päťdesiat bodov!" vyhlásil Snape. Fazuľky si strčil do vrecka a pobral sa späť ku svojmu stolu. „Čas vypršal!" vyhlásil nekompromisne, keď sa k nim opäť otočil a zlomyseľne sa pri tom na Niru uškrnul. „Naplňte flakón vzorkou svojho elixíru, označte ho menom a doneste mi ho na kontrolu."

Nira bola asi v dvoch tretinách prípravy. Aj keby sa postavila na hlavu, nemala šancu to v tak krátkom čase stihnúť. A Snape to vedel. Začala miešať svoj elixír.

„Povedal som, že čas vypršal, slečna Benettonová!" prebodol ju zamračeným pohľadom.

Nira stiahla nahnevane obočie, prestala miešať. Nabrala vzorku nedokončeného elixíru, označila ho a doniesla mu ju ku stolu spolu s ostatnými. Snape mávol prútikom, jej vzorka sa vzniesla do vzduchu. Nira nechápavo zamrkala a rovnako ako ostatní sledovala jeho plynulú dráhu letu rovno do odpadu.

„Čo...?" otočila sa neveriacky k tomu mastnovlasovi.

„Nedokončený elixír je nanič. Máte H!" vyhlásil Snape, do svojho bloku si k jej menu poznačil veľké H.

Nira ostala strnulo stáť, celkom vyjavene pozerala na profesora. Nielenže uhádla správne zadanie, ale keby mala pár minút na dokončenie, jej elixír by splňoval všetky parametre, tým si bola istá.

„To nie je fér!" ozvalo sa naraz spoza jej chrbta. Stál za ňou George a celkom pobúrene sa na Snapea mračil.

Ten nadvihol obočie. „O tom, čo je a nie je fér tu rozhodujem ja, Weasley!" vyhlásil chladne. „Chrabromil prichádza o ďalších desať bodov! Do budúcej hodiny všetci napíšete dva zvitky pergamenu o príprave, použití a nežiadúcich účinkoch Bezosného spánku, ktorý budete pripravovať na budúcej hodine.

Slečna Benettonová okrem toho napíše stať o účinkoch a používaní elixíru živých mŕtvych, ktorý sme dnes pripravovali. Na tri zvitky!"

Niru polialo horko. Päť zvitkov domácej úlohy a to je za ňou ešte len prvá hodina!

„Pán Weasley vám s tým môže pomôcť," uškrnul sa Snape nepríjemne. „Teraz môžete ísť. Hodina skončila," vyhlásil a sadol si za stôl.

V miestnosti sa rozľahol šum, keď si všetci začali baliť veci. Nira ešte chvíľu bojovala sama zo sebou, aby Snapeovi niečo nepovedala, premohla sa. Mala čakať, že sa všetko bude takto vyvíjať. So Snapeom si od prvej chvíle nepadli do oka a on sa evidentne rozhodol, že ju zničí. Uvidí sa, kto sa však bude smiať ako posledný! S touto myšlienkou si zbalila veci, vyložila batoh na chrbát a pobrala sa k východu.

„Slečna Benettonová, ostaňte tu. Chcem sa s vami porozprávať!" Snapeov hlas ju zastavil medzi dverami.

Zastala, zaťala čeľuste a zavrela oči. Prečo práve ona?! Následne však odstúpila bokom, nechala ostatných študentov prejsť. Dievča z Bystrohlavu po nej strelilo spýtavým pohľadom, keď prechádzalo okolo. George na ňu tiež hľadel. Ona však jeho pohľad neopätovala. Keď ostala so Snapeom sama, pomaly sa otočila. Pohľadom plným odporu a opovrhnutia pozrela na profesora. Jeho pohľad nebol o nič priateľskejší.

„Poďte bližšie," zavelil chladným hlasom a dvere za jej chrbtom sa s hlasným buchnutím zavreli. Nira sa však nehýbala. Pod habitom pevne zovrela prútik, nespúšťala z neho oči.

Snape sa zo svojho miesta nepohol a ak si všimol jej ruku pod habitom, nijak ho to nerozhodilo. „Ste hluchá?! Povedal som, že máte ísť bližšie!"

Nira urobila pár krokov vpred. Doposiaľ nepovedala ani slovo.

„V Dumbledorovej prítomnosti ste boli výrečnejšia," poznamenal sarkasticky.

„V zneužívaní svojho postavenia sa značne vyžívate!" zamrmlala Nira potichu. Snapeovou tvárou prebehol tieň hnevu.

„Vidím, že drzosť vás neopustila!" zasyčal. „Mali by ste si uvedomiť, že teraz už nie sme v riaditeľovej pracovni a ste študentkou mojej fakulty. A ja drzosť a bezočivosť nestrpím!"

Nira mu bez pohnutia hľadela do očí a v jej tvári si profesor mohol jasne prečítať, čo si o ňom myslí.

„Počnúc dnešným dňom do konca týždňa máte trest!"

„Trest?" Nira zamrkala, naprázdno prehltla.

Na Snapeovej tvári sa objavil triumfálny nepríjemný úsmev. „Trest!" zopakoval dôrazne. To slovo si viditeľne vychutnával. „V Amerike vám zrejme prešlo kadečo, ale tu nebudete šikanovať mladších študentov!"

Nire hneď došlo o čom Snape hovorí. „Malfoy ma chcel napadnúť!" ohradila sa.

„Mlčte!"

Zaťala čeľuste, srdce jej od zlosti narážalo do rebier ako splašené. Nie len, že jej Snape naložil kopu domácich úloh, ešte sa postará, aby ich nemala čas urobiť. Naozaj skvelé! Možno to robí preto, aby ju potom mohol za neplnenie povinností vyhodiť. Možno... je za tým Albus. Nie, to by neurobil!

„Očakávam vás dnes večer o siedmej vo svojej pracovni!" pokračoval Snape. „A buďte presná, neznášam nedochvíľnosť!"

Nira sa nadýchla, vydýchla. Mala s tým proste počítať. „Je to všetko, pán profesor?" precedila pomedzi zuby.

„Áno."

Bez ďalšieho slova, či pohľadu sa zvrtla k dverám a vyšla von skôr, než ju Snape mohol opäť zastaviť. Zatresla za sebou dvere a rozbehla sa chodbou smerom ku schodisku.

„Čo po tebe chcel ten netopier?!" George vyšiel spoza rohu, len čo Nira dobehla ku schodom. Boli tam sami.

„George!" prekvapene sa zastavila. „Čo tu robíš?"

„Čakám na teba," povedal vážne. „Chcel som sa s tebou porozprávať, ale zatiaľ nebola príležitosť."

Nira sa objala okolo ramien, akoby očakávala úder. Nechcela sa s Georgeom rozprávať. „O čom sa chceš rozprávať?" spýtala sa zúfalo.

George zaváhal, napokon pokračoval. „Však vieš... to triedenie... Bolo to... nečakané."

Nira mlčala.

„Vedela si, že ťa priradia do Slizolinu?" pokračoval po chvíli.

Nira sa zamračila. „Či som to vedela? George! Obaja moji rodičia boli nečarovia... muklovia! Akoby som niečo také mohla tušiť?!"

„Boli?"

Krucitroll! „Sú! Sú to nečarovia!"

„Myslím, že mi niečo tajíš!" George si prekrížil ruky cez hruď.

Prečo sa, do trolla, správa ako obeť? Pomyslela si, prebehol ňou záchvev hnevu. „Nechcem o tom hovoriť!" pretisla pomedzi zuby.

„Dúfal som, že budeme priatelia. Ale stavať úprimné priateľstvo na klamstve je nemožné. Tak prepáč, že som ťa zdržal," otočil sa jej chrbtom, začal stúpať po schodoch.

„George!" chytila ho za lakeť. Aj ona chcela, aby boli priateľmi a takto ho nemohla nechať odísť.

George sa k nej otočil, spýtavo na ňu pozrel.

Nira si povzdychla, pustila mu lakeť a vytiahla prútik. „Quietus," šepla potichu. Všetky zvuky naokolo utíchli. „Mojich rodičov zavraždili smrťožrúti, keď som mala dva roky," povedala tichým hlasom.

George na ňu chvíľu hľadel v nemom úžase. „Ale... vravela si, že otec šéfuje nejakým tým módnym tónom!"

„To som si vymyslela, aby som sa vyhla nepríjemným otázkam," odvetila Nira netrpezlivo.

„Ale prečo?"

„Myslíš, že je jednoduché každému líčiť veci, ktoré ťa ešte z času na čas desia v nočných morách?" zamračila sa. „Navyše teraz, keď som v Slizoline..." to slovo vypľula, akoby bolo otrávené, „nechcem dávať svojim nepriateľom do rúk zbraň, ktorou ma môžu trápiť!"

George si ju chvíľu potichu premeriaval. „Kto boli tvoji rodičia?" spýtal sa napokon.

„Podľa toho čo viem, boli to úplne obyčajní mierumilovní nečarovia. Ich smrť bola následok neľudského vraždenia Voldemortových poskokov!" precedila nenávistne pomedzi zuby. Georgeove nadskočenie pri Voldemortovom mene prešla bez slova.

George párkrát prekvapene zamrkal, potom sa jej pozorne zahľadel do tváre. „Povedz mi, prečo si prišla do Anglicka? Je to kvôli nemu? Tomu-Čo-Ho-Netreba-Menovať? Chceš sa... pomstiť?"

„Nie som blázon, George! Viem, že by som proti nemu nemala šancu. Ale... áno, chcem sa pomstiť. Chcem sa stať aurorom a potom, keď budem dostatočne silná, pomstím sa!"

George na ňu ostal prekvapene bez slova hľadieť.

Keď sa ticho naťahovalo, Nira si povzdychla. „Nemala som ti to hovoriť! Zatiaľ som o tom nikomu nepovedala... Neviem, prečo som to teraz povedala tebe. Ale aj keď si myslíš, že som divná, nechaj si to, prosím, pre seba."

„Nemyslím si, že si divná..." George pomaly pokrútil hlavou, „len si myslím, že si si toho naložila trochu priveľa. Takže veríš, že sa Veď-Vieš-Kto vrátil?"

Nira Georgeovi oplatila zachmúrený pohľad. „Ty nie?"

Zaváhal, no po chvíľke prikývol. „Naša rodina vždy stála za Dumbledorom. A keď to Dumbledore a Harry tvrdí, tak im veríme. Ja im verím," jeho mladá tvár odrazu pôsobila staršie, ustaranejšie. „Čakajú nás zlé časy," dodal potichu.

Nira opäť mlčala.

„Možno ťa tam klobúk pridelil schválne," nadhodil po chvíli, skúmavo sa jej zahľadel do tváre.

„Ako to myslíš?" Nira naňho nechápavo pozrela.

„No vieš, máš teraz jedinečnú príležitosť spoznať nepriateľa zvnútra, zistiť jeho slabé stránky a keď to bude najmenej čakať, zaútočiť."

„Alebo sa nechať zabiť!" zamračila sa. „Mám pocit, že každou chvíľou tam na mňa môže niekto zaútočiť. Keď budem spať, alebo sa nebudem dívať. Môžu ma zabiť a moje telo spáliť v krbe. Nikto by sa to nemusel dozvedieť!"

George na ňu vytreštil oči, hneď nesúhlasne pokrútil hlavou. „To sa nestane!" nervózne sa pousmial. „Dumbledore by to nedovolil. Určite už Snapeovi povedal, aby si na svoju fakultu dohliadol!"

„Snape?" vyprskla Nira. „Ten bude možno prvý, ktorý sa ma pokúsi zbaviť!"

George na ňu chvíľu neveriacky hľadel, vzápätí sa na jeho tvári objavil malý pobavený úsmev. „Si skoro tak paranoidná, ako Divooký."

„Divooký?" Nira prekvapene zamrkala. „Myslíš Moody? Alastor Moody? Ten auror? Ty ho poznáš?"

„Áno, trochu," prikývol George s úsmevom. „Mali by ste sa zoznámiť."

„To by som rada," prikývla, na jej tvári sa objavil malinký úsmev, no hneď zase zvážnela. „Vážne, George! Ako by si sa cítil ty na mojom mieste?"

Aj George zvážnel, prikývol. „Máš pravdu. Je to blbá situácia. Ale neboj, niečo vymyslíme. Poviem Fredovi..."

„Nie!" Nira rozhodne pokrútila hlavou. „Sľúb mi, že nikomu nepovieš, o čom sme sa rozprávali. Ani Fredovi, ani Leeovi, ani nikomu. Prosím," prosebne sa naňho zahľadela.

George jej chvíľu hľadel do očí. „Fredovi môžeš veriť."

„Prosím," zopakovala Nira potichu.

„Dobre, nechám si to pre seba. Sľubujem."

„Ďakujem."

„Tak," ozval sa opäť po krátkej pauze, „čo po tebe chcel ten netopier?"

Nire zmizol úsmev z tváre, len čo si na to spomenula. „Nechal ma po škole," precedila pomedzi zuby.

„Po škole? Za čo?" George prekvapene nadvihol obočie.

„Včera večer sa ma mladý Malfoy pokúšal napadnúť a ja som mu tú príležitosť nedala," namrzene nakrčila obočie.

„Ten sopliak!" zanadával. „Prekliala si ho?"

„Nie, len som mu naznačila, že by som mohla."

„A on s tým hneď bežal za Snapíkom!" doplnil George.

„On alebo iný Slizolinčan," zamračila sa Nira.

„Vlastne vôbec netuším, prečo tej olejovej hlave Dumbledore tak verí," George pokrútil nechápavo hlavou. „To ma mrzí, Nira. V Slizoline to nebudeš mať jednoduché. Ale neboj, niečo vymyslíme... Nie, Fredovi o našom rozhovore nič nepoviem," dodal hneď, keď zbadal, že sa Nira nadychuje. „A pre Snapíka vymyslíme nejakú pomstu," šibalsky na ňu žmurkol.

Nira sa nemohla ubrániť úsmevu. „Ďakujem, George. Prvý raz od včerajšieho triedenia sa cítim o čosi lepšie."

George jej úsmev opätoval. „Od toho sú predsa priatelia."

„Takže priatelia?" Nira mu podala ruku.

„Priatelia," prikývol George a potriasol jej rukou na znak stvrdenia jeho slov.

Keď si ruky pustili, Nira pozrela na hodinky. „Budem už musieť ísť, za chvíľu mi začína obrana proti čiernej mágii. Nevieš, ako sa tam dostanem?"

„Ach, jasne," prikývol George s úsmevom a keď jej vysvetlil cestu, rozlúčili sa.

Nira sa pobrala na hodinu. Cítila sa lepšie, ale zároveň trochu ľutovala, čo všetko Georgeovi povedala. O jej plánoch do budúcnosti nevedel ani Dumbledore.

Pred učebňou obrany proti čiernej mágii postávalo výrazne viac študentov, než koľko ich bolo na hodine elixírov. Len čo Nira zamyslene vystúpila po schodoch, ocitla sa zoči-voči Angeline. Prekvapene zamrkala. Angelinin výraz bol rovnako prekvapený.

„Nira," oslovila ju a naraz evidentne nevedela, ako pokračovať.

„Ahoj, Angelina," pozdravila ju Nira a neisto jej pozrela do tváre.

Za Angelinou stála Alica, tvárila sa rozpačito. Nira by si tipla, že sa práve rozprávali o nej. Chvíľku trápneho ticha napokon pretrhla Angelina svojím energickým spôsobom. „Tak dobre. Poviem to nahlas a len raz!" začala. „Veľmi nás prekvapilo, že ťa včera klobúk priradil do Slizolinu. No vzhľadom k tomu, ako si sa tvárila, predpokladám, že ty sama si to nečakala. So Slizolinčanmi dobré skúsenosti nemáme, ale ty si nová a celkom sympatická. Takže, dievča, proste sa cez to prenesieme!" vyhlásila rozhodne.

„Aj ja si to myslím," prikývla Alica.

Nire to však skoro vohnalo slzy do očí. Na obidve sa šťastne usmiala. „Ďakujem vám, veľa to pre mňa znamená. Naozaj."

Angelina pokývala hlavou a tiež sa trochu usmiala. „Ale žiaden podraz, ako majú Slizolinčania vo zvyku. Inak si nadobro skončila!"

To sa Nire zdalo priveľmi tvrdé prehlásenie, ale asi to Angeline nemohla zazlievať. Jednala s ňou na rovinu a to bolo fér. „To nemám vo zvyku," prikývla vážne.

Dvere do učebne sa otvorili, z miestnosti zaznel hlas profesorky Umbridgeovej. „Poďte ďalej, žiaci!"

Všetci poslušne zamierili dnu.

Nech Nira akokoľvek dúfala, že aspoň táto hodina bude príjemná, nemala šťastie. Aspoň že tentoraz nesedela úplne vpredu, ale našla si miesto v zadnej časti učebne neďaleko Angeliny a Alice.

Profesorka Umbridgeová bola nízka, územčistá žena s krátkymi kučeravými vlasmi myšacej farby, ozdobenými čiernou zamatovou mašľou. Mala bledú tvár pripomínajúcu ropuchu a výrazne oči s váčikmi. Čo však neuveriteľne bilo do očí, bol chlpatý ružový sveter, ktorý mala oblečený na habite. Nira o nej už počula dosť na to, aby vedela, čo očakávať. Albus nebol veľmi nadšený skutočnosťou, že ju musí prijať. Veď kto by chcel mať neustále za chrbtom špeha? No nemal veľmi na výber.

Profesorka si stúpla pred tabuľu, venovala im jeden falošný presladený úsmev. „Dobrý deň. Vidím, že o tento predmet je celkom veľký záujem," zatrepotala mihalnicami. „Viem, že vás učili rôzni lektori, dokonca bez platného oprávnenia, či s pochybnou minulosťou, takže vaše vedomosti sú veľmi roztrieštené. Ale nebojte sa, do skúšok Mimoriadnej Legálnej Odbornej Kategórie to dáme do poriadku. Ministerstvo by si želalo zreformovať tento zastaraný predmet. Prispôsobiť ho modernej dobe," prútikom trikrát poklopala po tabuli a na nej sa okamžite objavil krátky text:

Ciele štúdia:

1. Pochopenie princípov obrannej mágie.

2. Rozoznávanie situácií, v ktorých možno legálne použiť obrannú mágiu.

3. Miesto obrannej mágie v kontexte praktického použitia.

„Toto si prosím zapíšte a zapamätajte."

Všetci poslušne vytiahli brká, aby bezmyšlienkovite opísali text.

Keď doznel škrabot bŕk, profesorka pokračovala: „Výborne, výborne. A teraz, drahé deti, schovajte si prútiky a otvorte učebnicu na prvej kapitole. Hovoriť nebude treba."

Všetci, ktorí zvládli profesorku vnímať až do konca, si vymenili medzi sebou spýtavé pohľady. Angelina zdvihla ruku.

Profesorkin úsmev trochu pohasol, ale za chvíľu ho vystriedal ďalší, rovnako sladký. „Áno, moja milá?"

„Kedy si budeme kúzla precvičovať?" spýtala sa Angelina nebojácne.

Profesorka nadvihla obočie. „Kúzla nie je potrebné precvičovať, slečna...?"

„Johnsonová," predstavila sa Angelina. „Chcete povedať, že pred MLOK-mi si kúzla ani raz nevyskúšame?" zatvárila sa rozhorčene.

Profesorkin úsmev začal opäť vädnúť. „Keď budete usilovne študovať teóriu, nie je dôvod, prečo by ste všetky potrebné zaklínadlá nedokázali predviesť v starostlivo regulovaných podmienkach."

„Ale..." namietla Angelina a po triede sa rozľahlo nesúhlasné mrmlanie. Profesorka však nekompromisne zdvihla ruku, aby ju i celú triedu umlčala.

„Nebudeme o tom diskutovať!" po úsmeve neostala ani pamiatka. „Študijné osnovy zostavujú oveľa starší a skúsenejší kúzelníci než ste vy. To, čo sa na Rokforte dialo doteraz, je pre mnohých z nich veľmi znepokojivé. So študijnou látkou sa nakladalo veľmi nezodpovedne, každý si tu robil, čo chcel. Niektorí vaši profesori sa vás dokonca snažili zmanipulovať, vydesili vás a potom nabádali, aby ste verili vo veci, ktoré nie sú. Ale nebojte sa, ministerstvo to nenechá len tak. A ako som už povedala, obrana proti čiernej mágii je jeden z tých predmetov, ktoré potrebujú reformu ako soľ! A môžem vám zaručiť, že na nej pracujú len tí najlepší a najskúsenejší čarodejníci v obore. Napríklad profesor Slinkhard, ktorý napísal túto vynikajúcu učebnicu!" zdvihla zo svojho stolu jeden výtlačok Teórie magickej obrany pre pokročilých a demonštratívne ním zamávala. „Nakoniec, slečna Benettonová mala tú česť sa s ním osobne stretnúť, nemám pravdu, drahá?"

Všetky oči sa naraz otočili k Nire, akoby na ňu v okamihu zasvietil reflektor. Krátko sa obzrela okolo seba a potom pohliadla na profesorku. Jej pohľad hovoril jasne: Buď si so mnou, alebo proti mne! Pousmiala sa. „Profesor Slinkhard u nás rok učil," potvrdila.

„A nebol to vynikajúci odborník?" nabádala profesorka.

„No vlastne... učil nás rok a potom ho vyrazili. Vraj trepal nezmysly!"

Takmer celá trieda, okrem pár jedincov v slizolinských habitoch, vybuchla smiechom a tvár profesorky Umbridgeovej v okamihu zmenila farbu z popolavej na sýto ružovú. Ladila jej so svetrom. Prebodla Niru vražedným pohľadom. Hold, kamošky proste nebudú.

„TICHOOO!" vrieskala profesorka v snahe obnoviť opäť poriadok. „Strhávam Slizolinu päťdesiat bodov! A buďte si istá, že o vašej bezočivosti budem informovať vedúceho vašej fakulty!" vyhlásila profesorka jedovato, keď získala kontrolu nad situáciou.

Ten bude mať radosť! Pomyslela si Nira, v duchu sa smiala. Aspoň tým trochu vyrovnala tú chrabromilskú bodovú stratu z dnešnej hodiny elixírov.

Do konca hodiny už nepovedal nikto nič, no Nira si všimla, že občas po nej niekto hodil očkom a tie pohľady, hlavne z chrabromilskej strany, boli o čosi priateľskejšie, než na začiatku hodiny.

„To bolo skvelé!" žiarivo sa na ňu usmievala Angelina, keď vchádzali do Veľkej siene na obed. „Videla si, ako sa tvárila? Pekne si jej to odpálila, rovno do bránky!"

„Asi ma za to nebude mať moc v láske," uškrnula sa Nira šibalsky, „ale ten Slinkhard bol naozaj hrozný blb. Zahľadený do seba, neustále vykrikoval len samé poučky, čo si zrejme vymyslel a v skutočnosti nebol schopný vyčarovať ani spinku na papier. Je to vlastne dosť smutné, ak niekto ako on píše osnovy k vzdelávaniu."

„To je pravda," prikývla Alica, ktorá kráčala vedľa nich. „Hlavne keď sa to týka tak dôležitého predmetu, ako je OPČM."

Angelina i Nira súhlasne prikývli. Nebolo pochýb o čo sa tu ministerstvo snaží. Bálo sa Albusovho vplyvu na túto školu. Nakoniec, zdiskreditovať ho sa snažilo už od začiatku prázdnin. Ale čo bolo najhoršie, hlúpo strkalo hlavu do piesku a zatváralo oči, len aby nemuselo čeliť pravde. A Voldemort? Ten zatiaľ pokojne verbuje a pripravuje sa na vojnu.

Odrazu sa im niekto postavil do cesty, až všetky tri museli prudko zastaviť, aby do tej vysokej svalnatej postavy nenarazili.

„Zbláznil si sa, Moren?!" rozhorčene sa naňho oborila Angelina a aj keď bola skoro o hlavu nižšia než on, nebojácne mu hľadela do tváre. On však svoj pohľad upieral na Niru.

„Benettonová, na slovíčko!" To nebola prosba.

„Čo od nej chceš?" nedala sa Angelina.

„Do toho ti nič nie je, Johnsonová. Chcem sa s ňou porozprávať a ty a Spinnetová by ste sa mali poponáhľať ku svojmu fakultnému stolu," zavrčal Moren na Angelinu, keď k nej stočil zamračený pohľad.

Angelina sa nadychovala do útoku, ale Nira sa dotkla jej ramena. „To je v poriadku, Angelina. Uvidíme sa po obede. Dobrú chuť," usmiala sa na znak, že si s tým poradí. Nechcela, aby sa jej nové kamarátky zaplietli do jej problémov zo Slizolinčanmi.

Angelina na ňu spýtavo pozrela, no pod Niriným prosebným pohľadom napokon ustúpila. „Dobre teda, uvidíme sa," naposledy sa zamračila na Morena a s Alicou sa pobrala ku stolu, kde už Jenny veselo štebotala v hlúčiku niekoľkých Chrabromilčanov.

„Čo chceš?" zamračila sa Nira, len čo boli obe z dosluchu.

Moren sa na ňu väčšmi zamračil, pristúpil k nej o kúsok bližšie, až sa takmer nosom dotýkala jeho brady. Naklonil sa k jej pravému uchu.

„Pozri sa doľava," šepol potichu chladným hlasom. Nira sa ani nepohla, ale očami pohliadla vľavo k slizolinskému stolu. „Vidíš ich?" pokračoval Moren. „Všetci, čo tam sedia zdieľajú rovnakú spoločenskú miestnosť ako ty, pohybujú sa po rovnakých chodbách a sedia pri rovnakom stole. Nie všetci sme hrdí na všetky činy čo vykonali, či konajú naši predchodcovia, no všetci sme z jednej fakulty. Sme jedna rodina, podporujeme sa a ťaháme za rovnaký koniec. Ako som povedal včera, neželám si vo fakulte žiadne bitky, ale ak budeš skúšať moju trpezlivosť, možno svoj postoj prehodnotím a privriem oči."

Nire z jeho dychu behal mráz po krku a od slizolinského stola na ňu zazerali nepriateľské pohľady. Ustúpila o krok vzad, pozrela mu do očí. „Vyhrážaš sa mi?"

„Ak nás budeš zosmiešňovať a kvôli tebe budeme strácať body, veľmi to oľutuješ!" dokončil už normálnym hlasom. Naposledy sa na ňu zamračil a bez ďalšieho slova prešiel okolo von z miestnosti.

Nira ostala stáť na mieste, jej oči sa zrazu stretli so Snapeovými, ktorý ich pozoroval od učiteľského stola. Jeho pohľad bol rovnako tak nepriateľský ako Morenov. Nira stisla čeľuste a otočila sa mu chrbtom. Chuť na jedlo ju úplne prešla. Vykročila von z Veľkej siene, prešla chodbou a než ju mohol niekto zastaviť, vybehla von z hradu.

Školský pozemok kropil hustý dážď a fúkal nepríjemný severný vietor. Bežala ďalej cez školský pozemok, tak rýchlo, čo jej sily stačili, až dokiaľ sa udýchane nezastavila pri brehu jazera. Hrad v tom hustom daždi nebolo takmer vidieť a ona sama bola premáčaná skoro na kosť, ale bolo jej to jedno. Chytila najbližší kameň, celou silou ho vrhla proti rozčerenej hladine. Chytila druhý a poslala ho za tým prvým. Mokrou rukou si zotrela z tváre slzy, čo sa miešali s kvapkami dažďa.

„Prečo, krucitroll, PREČO?!" tretí kameň svoj let zakončil pod hladinou.

Sadla si na vyplavený kmeň stromu a zahľadela sa pred seba. Bola tak naivná, tak hlúpa! Hanbila sa sama za seba, keď si pomyslela, ako veľmi sa do Rokfortu tešila. V Amerike nechala svojich priateľov, ľudí čo ju mali radi kvôli tomuto?! A Dumbledore...? Ako si mohla tak sprosto nahovárať, že takto spolu budú tráviť viac času? Miesto toho to všetko zmanipuloval, aby skončila v tej prekliatej fakulte.

Štvrtý kameň rozčeril hladinu.

„Nevzdávaj to," vravieval jej vždy Peter, „všetko nové vyzerá zo začiatku hrozivo, ale len čo do toho hlbšie prenikneš, zistíš, že sa nie je čoho báť."

On by si s tým všetkým poradil, bol oveľa silnejší než ona. Lenže on tu už nebol. Ostala po ňom len spomienka a prázdnota. Zotrela si ďalších pár sĺz, čo si po jej lícach brázdili cestičku medzi kvapkami dažďa. „Nevzdám to, drahý. Už kvôli tebe budem silná," povedala potichu jazeru pred sebou, ktoré jej odpovedalo jemným šumom dopadajúcich kvapiek.