Otvorila oči. Stále ležala v mäkkej posteli s tmavozeleným baldachýnom, no cítila sa podstatne lepšie. Skúsila sa posadiť. Drobné pichnutie v boku bol len nepatrný pozostatok toho, čo zažívala predtým.
Započúvala sa do okolitých zvukov, všade bolo ticho. Oheň v krbe už dávno vyhasol, miestnosť osvetľovala len sviečka na stolíku pri jej hlave, ktorá stratila značnú časť zo svojej dĺžky.
Potichu si odkašľala, znovu sa započúvala. Nič. Žeby ju tam Snape nechal samú? Zvesila nohy z postele, postavila sa. Tentoraz sa jej už hlava nezamotala a zdalo sa, že bude schopná aj normálne chodiť. Z nosu opatrne odstránila obväz, ktorý jej čiastočne zakrýval zorné pole. Vzala si prútik položený na stolíku, pomaly, obozretne sa vydala ku dverám, ktorými predtým Snape vošiel.
„Accendunt lucernam," zašeptala, keď nimi prešla.
Sviečky v svietnikoch pozdĺž stien sa rozsvietili. Ocitla sa v miestnosti o čosi väčšej než bola tá s posteľou. Prostriedku dominoval kožený, značne ošúchaný, ale pomerne pohodlne vyzerajúci gauč s dvomi koženými kreslami. Na gauči bol vankúš a zhrnutá deka. Zdalo sa, že práve na ňom profesor strávil dnešnú noc. Pred gaučom po Nirinej pravej ruke stál veľký kamenný krb, v ktorom ešte tlelo zopár uhlíkov. To, čo ju však najväčšmi upútalo, boli regály od zeme až po strop naplnené knihami, zaberali väčšiu časť steny z ľavej strany gauča. I z miesta, na ktorom Nira stála, bolo jasné, že Snape má skutočne rozsiahlu zbierku všakovakej literatúry. Na jej skúmanie však nebol čas.
Vykročila popri stene obloženej skrinkami z tmavého dreva, aby sa dostala k dverám vedúcim z miestnosti. Vedľa nich viseli neveľké jednoduché hodiny. Práve ukazovali o päť minút jedenásť. Pokiaľ sa Snape zrovna neprechádzal nočným Rokfortom, dalo sa predpokladať, že je doobedie a ten nešťastný metlobalový zápas.
Podišla k dverám, siahla na kľučku. „Zamknuté!" zašomrala sklamane. Snape ju tam proste zamkol a odišiel.
Ešte raz sa poobzerala okolo seba, následne prútik zodvihla k svojim vlasom. Splývajúce zaklínadlo ju obalilo a ona si konečne trochu vydýchla. Takto ju aspoň nikto len tak neuvidí. Nepochybovala, že Snape ju tam zamkol preto, aby jej neskôr mohol vymazať spomienky na tú udalosť. Ona by to tak na jeho mieste urobila. Tých spomienok sa však nemienila vzdať, bola odhodlaná dostať sa odtiaľ stoj čo stoj.
Po krátkom sústredení zo vzduchu vyčarovala zámočnícku planžetu a napínač. Prútik si strčila za ucho, zasunula nástroje do zámku a po chvíľke štelovania zámok potichu cvakol. Odhalilo sa drevené schodisko vedúce nadol, ktoré končilo ďalšími dverami. Pomaly opatrne zostúpila k nim a započúvala sa. Nikde sa nič neozývalo. Stlačila kľučku. Aj tieto dvere boli zamknuté, no i ony po chvíľke povolili.
Ocitla sa v jej tak známej profesorovej pracovni. Prekvapene zamrkala. To teda boli tie zamknuté dvere vedľa skladu surovín. Mávla prútikom, oboje dvere za jej chrbtom sa s tichým klapnutím zavreli. Než sa však dostala na chodbu, musela premôcť aj tretí zámok. Opatrne vykukla von. Všade bolo prázdno.
Obozretne vykročila chodbou osvetlenou fakľami a bosé nohy ju na studenej dlážke oziabali. Pri ceste do slizolinskej klubovne nestretla živú (ani mŕtvu) dušu. Klubovňa tiež bola ľudoprázdna. Len čo sa ocitla v dievčenskej kúpeľni oproti svojej izbe, zavrela dvere a zrušila splývajúce zaklínadlo. Ostala neveriacky hľadieť na svoj odraz v zrkadle. Tmavé vlnité vlasy mala rozcuchané a odstávali jej na všetky strany, pod očami svietili tmavé kruhy a jej nos, stále trochu napuchnutý, hral všetkými farbami od modrej, cez zelenú až po žltú.
„Krucitroll!" vydýchla vydesene.
Pomaly, opatrne odmotala hrubý obväz, ktorý sťahoval jej hrudník. Na značnej časti jej ľavého boku svietila veľká modrina, už čiastočne vyblednutá.
„Pre toto si budem musieť vymyslieť veľmi vierohodnú historku," precedila potichu medzi zuby.
„Dobby? Dobby, to som ja. Mám na sebe splývajúce zaklínadlo."
„Slečna Nira?" domáci škriatok postával na chodbe pred obrazom veľkej misy ovocia a zmätene sa obzeral okolo seba.
Nira zrušila splývajúce zaklínadlo, no napriek tomu, že bola učesaná, oblečená a na nose mala značnú vrstvu make-upu, Dobby na ňu ostal vydesene zízať.
„Čo sa vám stať?"
Nira len ledabolo pokrútila hlavou. „Menšia nehoda," vysvetlila ľahostajne. „Nevieš, kde by som zohnala niečo na ten opuch?"
„Slečna ísť do nemocničného krídla?" navrhol Dobby, na čo Nira odmietavo pokrútila hlavou.
„Rada by som sa toho zbavila, čo možno najviac nenápadne. Madam Pomfreyová by mala moc otázok. Myslela som... no vieš, keď upratujete celý hrad, nevieš, kde napríklad ukrýva elixíry Snape?"
Dobby na ňu vyvalil svoje oči veľkosti tenisových loptičiek. „Slečna by nemala provokovať profesora Snapea, on veľmi zlý... prečo vy neskúsiť Núdzovú miestnosť? Tam určite niečo byť," navrhol Dobby po chvíľke zamyslenia.
„Núdzová miestnosť?" zopakovala Nira prekvapene. „Myslela som, že slúži len na..." zarazila sa a vetu nedokončila.
Dobby sa usmial. „Nemusieť sa báť, slečna Nira. Dobby vedieť. To Dobby o miestnosti povedať Harrymu Potterovi."
„Vážne?" Nira si ho prekvapene premerala.
Dobby pokýval hlavou, až sa niekoľko pletených oválov, čo mu tentoraz slúžili miesto klobúka, nebezpečne zakymácalo. „Ona sa meniť. Stačí ak trikrát prejsť okolo gobelínu a myslieť na to, čo potrebovať. Miestnosť sa objaviť presne tak, jak vy si želať," dodal následne.
„Dobby, to je skvelé," rozžiarila sa Nira, „ďakujem."
„Nemať zač, slečna Nira," usmial sa Dobby a zľahka sa uklonil.
Nira urobila ako jej Dobby poradil. Malá miestnosť, tak odlišná od tej, ktorú používali na tréningy DA, v sebe naozaj ukrývala všetko potrebné. Nira len s tichým úžasom hľadela okolo seba. Na stolíku pri stene bolo položené značné množstvo pestrofarebných elixírov s popismi, na čo ktorý elixír slúži. Na policiach po obvode miestnosti boli vyskladané knihy s názvami ako: Čarovná náprava zlomenín, Avicena a liečiteľstvo v priebehu vekov, Domáci liečiteľ... V rohu miestnosti dokonca stála celkom pohodlne vyzerajúca posteľ s bielymi obliečkami.
Na stole medzi Kostro-rastom a esenciou z Murtlapa objavila kelímok s masťou na podliatiny a opuch. Smrdela presne tak ako to, čo jej na zranenia namazal Snape.
Chcelo by to zrkadlo. Pomyslela si a na stene vedľa stola sa hneď jedno objavilo.
„To je fakt úžasné," vydýchla uchvátene. „Ďakujem," dodala, i keď vlastne nevedela komu.
Vyzliekla si habit, tričko a odhalila hrudník s podliatinou. Opatrne naniesla hrubú vrstvu masti a tak ako predtým Snape, omotala ho hrubou vrstvou obväzu. To isté potom spravila so svojou tvárou a všetko to podporila elixírom na hojenie vnútorných zranení, ktorý na stole tiež objavila. Pozrela na svoj odraz do zrkadla. Vyzerala skoro ako múmia. Bolo jasné, že takto nikam nemôže, preto si ľahla do postele a až do večera striedavo driemala a listovala v knihe Kliatby a protikliatby v duelových súbojoch, ktorú si požičala z núdzovej miestnosti pri poslednom tréningu DA.
Keď večer vchádzala do Veľkej siene na večeru, opuch na nose sa úplne vytratil a zopár žltnúcich modrín skryla pod make-upom oveľa úspešnejšie, než pred tým. I tak si ale na večeru vybrala čas, keď už tam väčšina študentov nebola. Našťastie tam nebol ani Snape. Stretnutia s ním sa asi desila zo všetkého najviac. Zrejme mu bude musieť vysvetliť svoj útek z jeho bytu. Navyše stále hrozilo nebezpečenstvo, že jej profesor bude chcieť vymazať spomienky.
Po večeri sa vrátila do Núdzovej miestnosti, kde sa okrem malej izbičky s posteľou objavila aj malá kúpeľňa. Celkom vážne uvažovala nad tým, či sa do nej nadobro nepresťahuje. Napokon to však zavrhla. Miestnosť slúžila všetkým, nebola len jej. Kde inde by sa stretávala DA? Bolo tiež isté, že si skôr či neskôr niekto všimne jej neprítomnosť a minimálne Daphne, možno aj Victor, by ju začali hľadať.
Dala sa do poriadku, zopakovala procedúru s masťou a ľahla si do postele. Skoro okamžite zaspala.
„Gratulujem k výhre," usmiala sa na Georgea, Angelinu a Alicu, keď si v nedeľu ráno pri raňajkách sadla k ich stolu. O výhre Chrabromilu nad Slizolinom počula, preto ju veľmi prekvapil zachmúrený výraz na ich tvárach. „Čo sa stalo?" spýtala sa Georgea tentoraz už bez úsmevu.
„Ty si ten zápas nevidela?" zamračila sa na ňu Angelina.
Nira sa ošila. „No, nie. Prepáč," ospravedlňujúco na ňu pozrela. „Tak čo sa stalo?"
„Harry, George a Fred dostali doživotný zákaz hrať metlobal," povedala Angelina pohrebným hlasom. Jej unavená tvár prezrádzala, že toho túto noc moc nenaspala.
„Čože?!" Nira na ňu prekvapene vyvalila oči. „Prečo?" preskakovala pohľadom z jedného na druhého.
„Umbridgeová," precedil George medzi zuby.
„Umbridgeová?" zopakovala Nira nechápavo.
„Po tom ako sme vyhrali, Malfoy začal provokovať Freda, Georgea a Harryho. No a zatiaľ, čo sme držali Freda, George a Harry sa doňho pustili," vysvetlila Alica smutne.
„Takže Umbridgeová preventívne vylúčila aj Freda," dokončila Angelina, zúrivý pohľad hodila k učiteľskému stolu, kde sa vrchná inkvizítorka napchávala ovsenou kašou.
„To ma mrzí," Nira na nich smutno pozrela. Pohľadom sa zastavila na Georgeovi a jemne sa dotkla jeho ruky. Prekvapene pozrel na jej ruku položenú na jeho a následne jej pozrel do očí.
„Nechcete ísť po raňajkách von? Napadla kopa snehu," usmiala sa na Georgea a pozrela aj na ostatných. „Jazero bude asi tiež zamrznuté, prišli by ste na iné myšlienky."
Alica pokrčila ramená, Angelina sa neprestávala mračiť a George jemne stisol jej prsty medzi svojimi, usmial sa. „Môžeme."
Po raňajkách sa stretli vonku. Pridal sa k nim aj Fred a Lee. Najskôr len tak chvíľu blbli na zamrznutom jazere. Guľovačku vyhral Fred predovšetkým pre to, že si pomáhal zvlášť dômyselným vrhacím zaklínadlom. Angelina a Alica ich však pozorovali z dostatočnej vzdialenosti. Keď Nire už druhá guľa narazila do hlavy, pridala sa k nim.
Chalani napokon začarovali gule tak, aby lietali do vzduchu a narážali do okien hradu. V jednej chvíli sa z okna vystrčila rozhorčená ryšavá hlava ich mladšieho brata Rona a jedna snehová guľa ho zasiahla priamo do tváre. Fredovi a Georgeovi to značne zdvihlo náladu. Priskočili k nim a snažili sa ich vyváľať v snehu. Fred schytil Angelinu, ktorá sa už konečne prestala mračiť, Lee Alicu a George priskočil k Nire. Chvíľu spolu zápasili, než nakoniec obaja smejúc sa skončili v snehovom záveji.
Nira bola naozaj rada, že všetky tie masti a elixíry jej zranenia prakticky zahojili. Pobavene sa smiala až do chvíle, než jej pohľad nepadol na nadzemný priechod medzi dvomi východnými časťami hradu. Stál tam Snape. Čierny dlhý plášť mu vial vo vetre a zamračený pohľad upieral ich smerom. Nira zamrzla v pohybe, úsmev z tváre jej v okamihu vymizol.
„Stalo sa niečo?" George pozrel rovnakým smerom a keď zbadal Snapea, aj on sa prestal smiať. Odrazu ho trafila Fredova snehová guľa zboku do hlavy.
„Čo tam stojíte jak dvaja snehuliaci?" zakričal na nich Fred.
„Snape," povedal George, no keď všetci opäť pozreli tým smerom, priechod bol prázdny.
Ten deň už Nira Snapea nevidela, za to ju čakala návšteva v Albusovej pracovni. Už od začiatku bola rozhodnutá Albusovi o incidente so Zinou nepovedať. Nahovárala si, že mu nechce pridávať ďalšie starosti, no v skutočnosti jej v tom bránila pýcha. Nebude sa schovávať za jeho plášť ako malé decko, aby on riešil jej problémy.
Albus sa tentoraz zjavne vyhýbal akejkoľvek téme, ktorá by medzi nimi mohla opäť vyvolať hádku. Zdalo sa, že ich posledný nevydarený rozhovor ho mrzí rovnako ako ju. Zablahoželal jej k narodeninám, spolu vypili šálku čaju a dali si kúsok torty, ktorá sa tam odrazu objavila. Napokon jej dal darček. Niru ním naozaj prekvapil. Každoročnú knihu vystriedal podlhovastý balíček, v ktorom objavila nátepníky z tmavej kože. Prekvapene na Albusa pozrela.
„Je to dračia koža ošetrená odrážacím kúzlom proti väčšine bežných zaklínadiel," vysvetlil a oči za polmesiačikovými okuliarmi mu zaiskrili. „Možno sa ti budú hodiť," pokrčil ramená.
Že by o niečom vedel? Prebehlo Nire mysľou.