Posledné slnečné lúče presvitali pomedzi stromy Zakázaného lesa, leto sa pomaly chýlilo ku koncu. Dni boli ešte teplé, no noci už prezrádzali, že onedlho chladná jeseň prevezme vládu nad počasím.

Severus Snape bol ten deň mimoriadne unavený. Do konca prázdnin ostával ešte týždeň. V Rokfortskom hrade zatiaľ nebolo študentov, no učitelia sa pomaly vracali do svojich izieb a kabinetov. Všetci okrem učiteľa obrany proti čiernej mágii. Severus sa už ani nepokúšal žiadať riaditeľa o toto miesto. Zakaždým ho odmietol. Jedného dňa mu ho sám ponúkne a on si potom dobre rozmyslí, či tú ponuku prijme.

Už to bol týždeň, čo sa s Dumbledorom naposledy rozprávali. Celý ten čas strávil striedavo medzi Fénixovým rádom a Temným pánom. Úloha dvojitého agenta ho vyčerpávala a desila viac, než bol ochotný sám sebe pripustiť. Neustále strážiť svoje myšlienky, neustále žiť v napätí a strachu z odhalenia. Temný pán sa stal po svojom návrate ešte krutejším a nevypočítateľnejším. Nikto si nemohol byť ničím istý. Isté bolo len to, že zradca neumrie rýchlo a bezbolestne.

Oklepal sa, pevnejšie zovrel rúčku svojho kufra. Strach robí myseľ slabú a zraniteľnú a jemu okrem života neostalo nič, o čo by musel mať strach. Života, ktorý napokon za veľa i tak nestál. Začiatok školy a vyučovania ho aspoň pripúta dlhšiu dobu na jedno miesto. Aj keď predstava márnej snahy naliať do tých tupých hláv čo i len trochu rozumu ho obzvlášť netešila. Unavene si potichu vzdychol a prešiel bránou.

„Severus! To je dobre, že si už tu!" Minerva McGonagallová, zástupkyňa riaditeľa, sa mu postavila do cesty, len čo prešiel veľkými dubovými dverami. „Albus chce s tebou hovoriť!"

Už za jeho študentských čias bola vedúca Chrabromilu priveľmi upätá a prísna. S tým svojím škótskym akcentom a tuhým drdolom stiahnutým na temene hlavy. Ani po tých rokoch sa Minerva nezmenila. Rovnako chladná, zásadová a neodbytná, rovnako oddaná Dumbledorovi. Jej prístup k Severusovi sa nezmenil, ani keď sa z neho stal jej kolega a vedúci Slizolinu. Fakulty, ktorá bola chrabromilskej odvekým rivalom.

„Teraz?" Severus sa ani nenamáhal zakryť otrávený tón. Všetko potrebné mu už Dumbledore oznámil po Félixovi a to ostatné snáď môže chvíľu počkať.

„Povedal mi, že len čo dorazíš, máš k nemu prísť! Je vo svojej pracovni," profesorka transfigurácie si založila ruky cez prsia a netrpezlivo nakrčila nos.

„To si ani nemôžem odložiť kufor?" oboril sa na ňu jedovato. Dnes toho mal naozaj dosť.

Zástupkyňa riaditeľa však bola neoblomná, preto sa s nahnevaným odfrknutím pobral ku schodisku. Minervin zničujúci pohľad uprený na jeho chrbát okázalo ignoroval.

Zastavil sa na druhom poschodí pred kamennou príšerou. Povedal heslo, a keď príšera odskočila, odkrylo sa kamenné schodisko špirálovito stúpajúce nahor. Nastúpil naň a o chvíľu sa ocitol pred mohutnými drevenými dverami so strieborným klopadlom v tvare griffona.

Zdvihol ruku, že zaklope, v tom sa zarazil. Cez dvere prenikal zvuk Dumbledorovho hlasu a pomedzi to aj neznámy ženský hlas. Rozprávali sa nahlas, aj keď nikto z nich nekričal, s najväčšou pravdepodobnosťou však šlo o hádku.

„Nevyčítaj mi to, Albus! Moc dobre vieš, prečo som prišla!"

„Práve preto som nechcel, aby si sem chodila."

„Mohol si mi v tom zabrániť, no neurobil si to. Prečo sa o tom teda bavíme? Obaja veľmi dobre vieme, že na to nemáš právo. Nič na tom nemení ani fakt, že si mi zachránil život!"

Snape nevedel, čo si má o tom myslieť, počúvať za dverami Dumbledorovej pracovne sa mu však zdalo nedôstojné, obzvlášť keď s ním potreboval tak súrne hovoriť. Zaklopal krátko a silno, v tej chvíli hlasy stíchli. Chvíľu sa nič nedialo, naraz sa z pracovne ozval riaditeľov hlas: „Kto je to?"

„Ja," zavolal profesor elixírov. Nepočkal na odpoveď, stlačil kľučku a otvoril dvere.

Dumbledorova pracovňa bola zaliata červeným svetlom zapadajúceho slnka. Snapeovi chvíľu trvalo, kým si na tú nepríjemnú žiaru zvykol. Keď sa jeho oči prispôsobili, rozoznal Dumbledora sediaceho za stolom. Dlhá biela brada mu zakrývala veľkú časť fialového habitu. Ponad polmesiačikové okuliare hľadel naňho s nepreniknuteľným výrazom. Vedľa jeho stola stála akási postava. Svetlo dopadajúce z okna však Severusa oslepovalo, takže nemohol rozoznať žiadne detaily. Postava sa po chvíli presunula trochu na bok a on si ju mohol prezrieť. Prekvapene zamrkal.

Stálo pred ním mladé dievča, mohlo mať tak šestnásť rokov. Napriek oblečeniu typickému pre muklovskú mládež šlo zrejme o čarodejnicu. Ako si ju Severus premeriaval, jeho prekvapením nadvihnuté obočie sa viac a viac sťahovalo. Štíhla postava, dlhé hnedé vlasy, modré oči a pekná tvár. Nemal rád mladé dievčatá tohto typu. Zvyčajne boli namyslené a hlúpe. O živote nemali poňatia, beztak si mysleli, že sa z nich celý svet posadí na zadok. Mal takých plný šiesty a siedmy ročník. Jej povýšenecký pohľad, akým si ho merala, toho bol len jasným dôkazom.

„Severus," ozval sa Dumbledore až neprirodzene veselým tónom, „som rád, že si už späť."

„Nápodobne," Snape odtrhol zamračený pohľad od dievčaťa a pozrel na riaditeľa, ktorý sa napriek úsmevu zatváril akosi rozpačito.

„Ehm... áno," potichu si odkašľal. „Severus, rád by som ti predstavil Niru Benettonovú," ukázal na dievča, „tvoju novú študentku." Potom sa obrátil k dievčaťu. „Nira, toto je profesor elixírov, Severus Snape."

Severus zachytil jej výraz. Povýšenecký vystriedal znechutený. To ho celkom naštvalo. „Prosím?!" zamračene pozrel na Dumbledora.

„Nira Benettonová," zopakoval riaditeľ pokojne, „tvoja nová študentka."

Severus otrávene pretočil oči. „Ušetrite ma toho, Dumbledore!"

„Ani mňa to neteší, tým si buďte istý!" ozvalo sa odrazu dievča pevným hlasom a prebodlo ho nevraživým pohľadom.

Jej reakcia ho zaskočila, na študentku bola na jeho vkus až moc drzá. Než sa stihol ohradiť proti jej útočnému tónu, Dumbledore zasiahol. „Nira, prosím!" zvolal zúfalo. „Ona to tak nemyslí, Severus," pokračoval riaditeľ, uprený pohľad však nespúšťal z dievčaťa. „Naopak, k učiteľom sa bude správať úctivo!"

„Iste, Albus," reagovalo dievča, naoko nevinne sa usmialo, „ak si to zaslúžia."

Severus pomaly, ale isto strácal trpezlivosť. Tón, akým si trúfala s nimi hovoriť, bol neakceptovateľný a fakt, že to riaditeľ toleruje, ho rozhodne netešil. Očividne sa nejednalo len o akú-takú študentku.

„Minerva povedala, že so mnou potrebujete súrne hovoriť, Dumbledore, ale zjavne teraz nie je vhodná chvíľa," prehlásil, pričom dievčaťu venoval jeden zo svojich obzvlášť desivých pohľadov. „Prídem neskôr!" chystal sa k odchodu. Dumbledore ho však zastavil skôr, než by urobil krok smerom von.

„Nie, Severus, je dobré, že si prišiel. Minerva mala pravdu, je to súrne. S Nirou sme už skončili," prehlásil pevným hlasom a svoj prenikavý pohľad uprel na jej tvár.

Severus ten pohľad poznal. Bol to Dumbledorov spôsob, ako ukončiť nepríjemný rozhovor. Zdalo sa, že dievča to tiež pochopilo. Zamračený pohľad mu opätovalo, akoby za tým prebehla ďalšia tichá hádka. Natiahlo sa po čiernej koženej bunde položenej na kraji riaditeľovho stola, prehodilo si ju cez ramená a bez ďalšieho slova opustilo riaditeľňu.

„Sadni si, Severus, prosím," Dumbledore prerušil ticho, ukázal na kreslo pred svojím pracovným stolom.

Severus si až teraz uvedomil, že neveriacky hľadí na dvere, ktoré sa za ňou pred chvíľou zavreli. Spamätal sa a pozrel na riaditeľa. „Čo to malo znamenať? Kto je to?!" ignoroval ponúkané kreslo, takže postával pred stolom a až teraz si uvedomil, že v ruke stále zviera kufor. Položil ho na zem.

„Severus, posaď sa, prosím," zopakoval Dumbledore, ponad spojené končeky prstov ho zaujato pozoroval. „Po ceste si určite unavený."

Profesor elixírov už chcel mať túto nepríjemnosť za sebou. Posadil sa.

„Pamätáš si na ten list na mojom stole? Asi pred mesiacom som ti sľúbil, že ti to vysvetlím," začal. Svoj pohľad presunul zo Snapea na dvere a chvíľu na ne zamyslene hľadel. Snape mlčal. „Bol od nej. Chce si tu dokončiť školu."

„Chcete povedať, že ste ma dnes zavolali kvôli nej?" spýtal sa profesor elixírov, podráždenosť v hlase sa ani nesnažil zamaskovať.

„Je to tak," potvrdil riaditeľ a spoza polmesiačikových okuliarov z neho nespúšťal ten svoj röntgenový pohľad. „Viem, že na teba neurobila najlepší dojem."

„To je slabé slovo, Dumbledore," precedil Severus pomedzi zuby.

Riaditeľ sa smutne pousmial. „Niekedy sa nespráva celkom... rozumne. To je aj dôvod, prečo som ťa zavolal."

Severusove obočie pri tom vyhlásení vyletelo nahor. „Chcete, aby som jej dal lekciu úctivého správania?"

V Dumbledorových očiach preblesklo pobavenie, keď však prehovoril, tváril sa vážne. „Nie, Severus, chcem ťa požiadať, aby si na ňu dohliadol. Mám istú obavu, že by sa behom roku mohla dostať do problémov."

Severusov dobre strážený kotlík hnevu začínal vybublávať na povrch. „To nemyslíte vážne!"

Riaditeľov výraz sa nezmenil, keď opäť prehovoril: „Viem, že som na tvoje plecia toho už naložil viac než dosť, napriek tomu ťa o to prosím."

„Poviete mi konečne, kto to je, že si zaslúži tak špeciálne zaobchádzanie?" precedil jedovato cez zuby.

Dumbledore si povzdychol a zahľadel sa na svoje zvráskavené ruky. „Bola ešte malé dieťa, keď jej rodičia zomreli. Zaviazal som sa, postarať sa o ňu. Našiel som jej náhradnú rodinu v Amerike a veľmi dúfal, že tam ostane. Žiaľmerlin sa tak nestalo a ona silou-mocou trvala na dokončení štúdia v Rokforte."

Severusa tá informácia celkom prekvapila. „Nikdy ste o nej nehovorili," poznamenal.

„Samozrejme," prikývol Dumbledore, akoby to malo byť úplne jasné. „Pochopiteľne by som na ňu nerád upozornil Voldemorta. Nepochybujem, že by našiel spôsob, ako to zneužiť. A o jeho návrate som bol od začiatku presvedčený."

„Stále nechápem, prečo by som jej mal robiť pestúnku ja, Dumbledore!" krútil hlavou Snape.

Riaditeľ sa pousmial. „Moc dobre vieš, že nikomu nedôverujem tak ako tebe, Severus, navyše, mám určité podozrenie, že skončí práve v tvojej fakulte."

Profesor elixírov prekvapene nadvihol obočie. „Kto boli jej rodičia?"

Dumbledore pokrútil hlavou. „Odpusť mi, ale túto informáciu si budem musieť nechať pre seba."