„Čo to tu tak smrdí?" Jenny nakrčila nos, obzrela sa okolo seba. Bol nový deň, dvojhodinovka čarovania a Nira sedela v lavici spolu s Angelinou, Alicou a Jenny. Fred s Georgeom a Leem sedeli hneď za nimi. George sa tváril rozpačito, Fred sa dusil potlačovaným smiechom.

„Nira, ide to z tvojej strany!" vyhlásila Jenny po chvíli, keď okolo seba prestala poťahovať nosom ako pátrací pes.

„Áno, som to ja!" priznala Nira rezignovane.

„Čo sa stalo?" Angelina si Niru starostlivo premerala.

„Musela som včera umývať záchod upchatý hnojovými bombami," zamrmlala neochotne. Prútikom zamierila na jeden z červených gombíkov ležiacich na lavici a zmenila jeho farbu na žltú. Druhý gombík mal zmeniť farbu podľa neho, ostal však červený. Meniace zaklínadlo, ktoré sa dnes učili, nebolo vôbec jednoduché.

„Čo?" Angelina nechápavo otvorila ústa. „Pre Merlina, prečo?"

„Snapeov trest," povedala Nira a sústredila sa na gombík. „Nepýtaj sa!" dodala vzápätí, lebo Angelina sa opäť nadychovala.

„Vravel som ti, že si máš dať sprchu," podpichol ju Fred s úškrnom.

„Fred!" George ho karhavo štuchol medzi rebrá.

„Au!" ohradilo sa jeho dvojča.

„Žiaci, žiaci! Sústreďte sa, prosím!" napomenul ich profesor Flitwick z opačnej strany miestnosti.

„Vy ste boli u toho?" zašeptala Angelina, spýtavo pozrela na Freda.

„Len chvíľu a úplnou náhodou," bránil sa Fred.

„Zrejme vieš rovnako ako ja," Nira sa naňho otočila a prebodla ho nahnevaným pohľadom, „že hnojové bomby sú rezistentné voči akýmkoľvek anti-pachovým kúzlam či prípravkom. Preto boli vymyslené a prestanú pôsobiť, až prestanú pôsobiť."

„Máš pravdu," súhlasil Fred. „Aký to veľkolepý vynález!"

Nira naňho zagánila, radšej sa opäť vrátila k dnešnej úlohe.

„Tak čo sa stalo?" nedala sa Angelina odbiť. „Prečo ste jej nepomohli?"

„Nira to nechcela," ohradil sa Fred. „Nira, povedz jej, že si nechcela pomoc."

„Nie, nechcela," zamrmlala Nira namrzene. Znovu sa pokúsila zmeniť farbu druhého gombíka skrz ten prvý. Na okrajoch síce trochu ožltol, ale to bolo všetko.

„Nira, to je strašné. Ako si mohla dostať trest hneď prvý deň školy?" Angelina nechápavo krútila hlavou.

„Už ti povedala, nepýtaj sa," ozval sa George, za čo si vyslúžil jeden škaredý Angelinin pohľad.

„V klubovni z toho musel byť poprask," poznamenala Jenny.

„Ani neviem, keď som sa včera vrátila z kúpeľne, všetci už spali. A keď som ráno odchádzala opäť do kúpeľne, všetci ešte spali," odvetila Nira sarkasticky.

„Hlavu hore, Nira. Už to ani zďaleka nesmrdí tak, ako včera," ukľudňoval ju Fred, „a na zbytok dňa môžeš použiť tento neutralizér pachov, čo sme s Georgeom vymysleli!" Spod habitu vytiahol malú fľaštičku s rozprašovačom.

George naňho neveriacky pozrel. „Povedal si, že si ho stratil!" oboril sa na brata.

„Tak som ho zase našiel, kľud!" chlácholil ho Fred. Natiahol ruku s rozprašovačom a párkrát stlačil vrch. Na Niru dopadol jemný aerosól, vzápätí bol zápach preč. „Ak ho budeš potrebovať viac, predáme ti ho za dva galeóny. Je to unikátny výrobok," zazubil sa, keď sa naňho prekvapene otočila.

„Fred!" napomenul ho George.

„No čo je? Už si zabudol, braček, na náš obchodný plán? Peniaze nám z neba samé nespadnú. Nezáleží na tom, či sa ti zákazník páči," uškrnul sa Fred.

„Mne sa ne-!"

„Už mám toho dosť! Ak sa neprestanete baviť, rozsadím vás!" Všetci nadskočili. Nikto si nevšimol, že drobunký profesor sa medzi časom presunul k ich lavici. Ďalej sa už nikto neodvažoval nič povedať. Len Georgeove uši ešte hodnú chvíľu svietili sýto červenou farbou.

Po čarovaní mali všetci jej chrabromilskí priatelia dvojhodinovku herbológie, ona zas zamierila na hodinu starobylých rún. Dnes im profesorka Babblingová zadala rozlúštiť starý germánsky text z tretieho storočia. Starogermánske runy boli iné než tie, čo sa bežne používali v Anglicku. Navyše text vôbec nedával zmysel. Do konca hodiny sa jej podarilo preložiť len jeden odstavec, z ktorého významu moc múdra nebola. Jeho dokončenie si všetci odniesli za domácu úlohu. Nira z toho mala skutočne veľkú radosť.

Voľnú hodinu pred obedom opäť strávila v knižnici, kde dokončovala úlohu pre profesorku McGonagallovú, Snapeove zadanie o Bezosnom spánkua v závere na chvíľu znovu otvorila slovník starogermánskych rún.

„Čo to tu tak smrdí?!" ozvalo sa pri slizolinskom stole počas obeda, neďaleko od miesta, kde si Nira zrovna nakladala porciu hubovej polievky.

„Teda chlapci, nehnevajte sa, ale tá kolínska čo ste použili, musel byť nejaký podvod!" Dievča s tvárou mopslíka si rukou zakrylo nos a odtiahlo sa od trojice piatakov. Z ich stredu vykukovala blonďavá hlava mladého Malfoya, jeho tvár mala farbu zrelej rajčiny.

Nira sa sama pre seba škodoradostne uškrnula a pustila sa do polievky.

„Môžete mi vysvetliť," privítal ju Snapeov chladný hlas, len čo o dve minúty sedem po krátkom zaklopaní vošla do jeho pracovne, „ako je možné, že mladý pán Malfoy smrdí po hnojových bombách?" Profesor sa na ňu od svojho stola hrozivo mračil.

„Nemám tušenie," Nira pokrčila ramená, zatvárila sa nechápavo.

„Nehrajte sa so mnou, Benettonová!" Snape ju spaľoval podozrievavým pohľadom, ale legilimenciu už na ňu neskúšal. „Máte s tým niečo spoločné?"

„Nie," vyhlásila Nira rozhodne, pohľad mu bez mihnutia oka oplácala.

Snape väčšmi stiahol obočie, následne sa postavil. „Vezmite si veci a poďte za mnou," povedal odmerane. Prešiel okolo nej ku dverám a vyšiel na chodbu. Nira ho bez slova nasledovala.

Mlčky kráčali po chodbe, niekoľkokrát zahli doprava, potom doľava. Zdalo sa, že dnešný trest bude prebiehať v žalároch. Zrovna, keď Nira uvažovala, či sa profesor nechal školníkom inšpirovať a vedie ju do mučiarne, prudko zastavil. Nira doňho len-len že nevrazila. V poslednej chvíli sa zastavila.

„Skutočne dúfam, že s tým nemáte nič spoločné," Snape sa k nej obrátil s nepreniknuteľným výrazom na tvári. „Za urážku rodu Malfoyov by ste platili veľmi drahú daň."

Nira čelila jeho pohľadu pokojne. Nemusí ju strašiť duchárskymi historkami o veľkom hneve Luciusa Malfoya, či iného smrťožrúta. O tom, čo dokážu, už mala svoju predstavu.

Keď neodpovedala, otočil sa jej chrbtom a dotkol sa veľkého obrazu s misou ovocia, pred ktorým stáli. Odrazu sa obraz odklopil. Snape vošiel dnu, Nira ho užasnuto nasledovala. Ocitli sa v obrovskej miestnosti s vysokým stropom rozľahlej ako Veľká sieň nad nimi. Pozdĺž kamenných stien sa na policiach ligotali hromady mosadzných hrncov a panvíc. Naproti vchodu sa týčila veľká tehlová pec. Čo však Niru ohúrilo najviac, bol chaotický, rýchly pohyb snáď stovky domácich škriatkov. Behali hore-dole po miestnosti a znášali veľké misy jedla na štyri dlhé drevené stoly, navlas rovnaké ako tie, čo stáli vo Veľkej sieni. Len čo sa podnosy dotkli tmavého dreva, zmizli. A škriatkovia neprestávali nosiť na prázdne stoly. Večera bola v plnom prúde.

„Hej, škriatok!" Snapeov hlas Niru vrátil do reality.

Škriatok, na ktorého Snape zavolal, okamžite pribehol k nim. Uklonil sa, pričom si Niru zvedavo premeral.

„Čo si želať, pán profesor?" zakričal piskľavým hlasom, aby ho cez ten hrmot a buchot počuli.

„Ktorý z vás tu tomu velí?" opýtal sa Snape povýšene.

Škriatok vystrel útlu rúčku a prstom ukázal kamsi na druhý koniec miestnosti.

„Zavolaj ho sem!" prikázal profesor elixírov.

„Vidím, že sa v rozkazovaní naozaj vyžívate," neodpustila si Nira uštipačnú poznámku, keď od nich škriatok odbehol.

„Drzosť vás zjavne stále neopustila," zavrčal Snape.

„Pravda nie je drzosť," poznamenala Nira pokojne.

Profesor zaťal ruky do pästí.

„Čo si pán želať?" dobehol k nim ďalší škriatok a úctivo sa Snapeovi uklonil.

Nira si škriatka zvedavo premerala. Bol menší, než ten škriatok pred chvíľou a dalo by sa povedať, že trochu zavalitejší. Na hlave mal zopár chumáčov šedých vlasov. Oči hnedé, veľké ako tenisové loptičky. Jeho nos, ktorým chvíľkami trhavo nasával vzduch, pripomínal veľkú paradajku. Na sebe mal, tak ako ostatní, utierku na riad s erbom Rokfortu uviazanú ako tógu, no na rozdiel od iných škriatkov mu hruď zdobila krížom previazaná tmavomodrá stuha.

„Doviedol som vám pomocnú silu!" precedil Snape cez stisnuté zuby snažiac sa ovládnuť hnev.

„Pomocnú silu, pane?" zapišťal škriatok prekvapene, nezvyčajne tenkým hlasom. Bojazlivo si Niru premeral.

„Áno! Slečna Benettonová si dnes u vás odpyká svoj trest!"

„A-ale pane, to predsa..."

„Je to môj rozkaz!" vyštekol Snape ostro, na čo sa škriatok nepatrne prikrčil.

„A-ako si želať, pán profesor," koktal škriatok ospravedlňujúco.

„Chcem, aby si ju zapriahol do roboty, akoby bola jednou z vás. A nedovoľ jej pofľakovať sa! Rozumieš?!"

„A-áno."

„Vrátim sa, keď uznám za vhodné, aby jej trest skončil. Dovtedy bude pracovať. Osobne mi za to zodpovedáš, škriatok!" otočil sa k Nire, tvár bez výrazu. „Váš prútik!" nastavil ruku.

„Ako inak," zamračila sa Nira. Vytiahla svoj prútik a podala ho profesorovi. Ten ho v momente schmatol, otočil sa a ako namosúrený netopier odplachtil preč. Veľký obraz sa za ním s hlasným tresnutím uzavrel.

V miestnosti sa na okamih rozľahlo hrobové ticho. Všetky veľké škriatkovské oči sa na ňu upierali, akoby stála pod veľkým žiarivým reflektorom.

Bola nevýslovne vďačná hlavnému škriatkovi, keď v okamihu zatlieskal a tichom sa ozval jeho, teraz už vôbec nie tak tenký hlas: „Čo je, čo je?! Pracovať, neflákať!"

Všetko sa opäť dalo do pohybu.

Potom sa obrátil k Nire s trochu bezradným výrazom na tvári. „Ja nerád, slečna, ale musieť poslúchnuť rozkaz," trochu si odkašľal. „Vedieť vy... ehm... pracovať bez prútika?" opýtal sa ospravedlňujúcim tónom.

Nira cítila, ako sa jej zmocňujú rozpaky. I keď si škriatkovia opäť plnili svoje povinnosti, všimla si, že natŕčajú svoje veľké uši k nim. Variť moc nevedela, či už s prútikom alebo bez neho. „Pracovať viem, ale k vareniu ma radšej nepúšťajte," odvetila popravde. Mala pocit, že odkiaľsi začula slabý chichot. To dnes ešte bude zábava!

Nakoniec to však nebolo také zlé, i keď by nikdy nepovedala, že je práca v kuchyni tak vyčerpávajúca. Po hodine a pol neustáleho behania, nosenia a umývania ju začalo poriadne bolieť celé telo. Nedokázala pochopiť, ako sa škriatkovia pri tom ešte stihnú zabávať. Akoby boli niekde na ihrisku a veľmi príjemným a neúnavným tempom hrali nejakú zaujímavú hru. Pritom toho stíhali trikrát viac než ona. Plné misy postupne mizli, ako ich kládli na stôl, pričom prázdne sa každú chvíľu objavovali. Tie bolo treba pozbierať, umyť, osušiť a zase naplniť.

Nira niesla plnú náruč hrncov k jednému z veľkých drezov. Už aj ľutovala, že si ich naložila takú hromadu, že poriadne cez ňu nevidela pred seba. Odrazu len cítila, ako sa jej niečo malé priplietlo pod nohy. Zachytila zúfalý výkrik, čo jej zapišťal pri nohách a už padala k zemi. Celú miestnosť naplnil cinkot a buchot kovových predmetov, ktoré narazili do kamennej dlážky.

S námahou sa postavila a podávala ruku škriatkovi, čo dopadol vedľa nej. „Prepáč, nechcela som," ospravedlňovala sa rýchlo. „Hrozne ma to mrzí."

Škriatok však bez pomoci okamžite vyskočil. Ani trochu sa nehneval, naopak, usmieval sa. „To nič, slečna. To sa občas stať," povedal veselo, vzápätí sa spustil na kolená, zbieral vidličky a nože, čo sa rozsypali po zemi. Nira si okamžite kľakla vedľa neho, aby mu pomohla. Radšej ani nepozrela smerom k hlavnému škriatkovi, ktorý sa už určite chytal za hlavu.

„Nerobiť si starosti slečna, ja to upratať," usmial sa škriatok, jednou rukou si napravil na hlave pokrývku na čajník, ktorá mu slúžila miesto klobúka.

Nira si ho udivene prezrela. Na rozdiel od ostatných škriatkov mal na sebe oblečenie. Skutočné oblečenie, no veľmi čudesne skombinované. Okrem toho zvláštneho klobúka, na ktorom viseli na dlhých nitkách všakovaké odznaky, oblečený mal fľaškovozelený sveter. Zjavne nebol robený naňho, lebo mu bol priveľký. Rukávy si musel ovinúť takmer až ku švíkom, aby mohol používať ruky. Cez sveter mu visela oranžová viazanka s veľkými červenými bodkami. Spod svetra, ktorý mu visel až ku kolenám, vykúkali svetlé trenírky a na nohách mal ponožky, každú inej farby.

„Nie je ti v tom svetri teplo?" opýtala sa Nira čo najzdvorilejšie, pričom mu podala za hrsť vidličiek, ktoré sa jej podarilo pozbierať.

Škriatok sa k nej otočil a široko sa usmial. „Nie, nie! Ja cítiť dobre, veľmi dobre. Ten sveter milovať. Ďakujem," dodal. Zobral si vidličky a hodil ich do plechovej nádoby.

Nira začala zbierať svoje hrnce, pričom jej zas pomáhal on. „Ďakujem za pomoc, v kuchyni som hrozne nešikovná."

„Nie, vy šikovná, veľmi šikovná," ubezpečoval ju škriatok, podával jej hrnce. Nira sa nemohla ubrániť úsmevu. Ten škriatok sa jej veľmi páčil.

„Môžem sa na niečo spýtať?" povedala, pričom opatrne dvíhala kopu riadov. „Ako to, že nemáš na sebe oblečené to, čo ostatní?"

Škriatkove ústa sa väčšmi roztiahli. „Ja byť slobodný škriatok. Ja tu byť zamestnaný. Ja vám pomôcť," vyhlásil a bez toho, aby Nire dal čas zareagovať, zobral jej hrnce z trasúcich rúk.

„To predsa nemusíš. Ja to odnesiem."

„Vy zobrať vidličky a nože, ak vám to nevadiť. Toto pre vás moc ťažké."

„A pre teba to nie je ťažké?" opýtala sa Nira pochybovačne, následne ohromene sledovala, s akou ľahkosťou nesie jej ťažký náklad k drezu. Zohla sa po nádobu s príbormi a ponáhľala sa za ním.

„Ako to robíte? Myslím, ako zvládnete toto všetko, len tak?" spýtala sa ohromene, keď do drezu vedľa hrncov vysypala aj škriatkovu nádobu.

Škriatok na ňu len šibalsky žmurkol, potom sa spiklenecky poobzeral a pokynul Nire, aby sa naklonila bližšie. Keď tak spravila, takmer nečujne jej zašepkal do ucha: „My používať mágiu, slečna." Opäť na ňu žmurkol a začal umývať riady.

Nira prekvapene zažmurkala. Samozrejme, že používajú mágiu. Predsa dobre vedela, že domáci škriatkovia majú tiež určitý druh magickej moci. No musela sa zasmiať nad tým škriatkovým spikleneckým výrazom. Zobrala si veľký hrniec a začala ho drhnúť drôtenkou. „Nebude ti vadiť, keď sa ešte na niečo spýtam?" ozvala sa po chvíli.

„Vy sa môcť pýtať."

„Myslela som, že domáci škriatkovia nebývajú zamestnaní. Teda, myslela som, že pre určitú rodinu pracujú zadarmo až do svojej smrti, alebo kým ich tá rodina neprepustí."

Škriatkov úsmev trochu pohasol.

Nira sa hneď začala ospravedlňovať: „Prepáč, nechcela som ťa uraziť. Ja som len..."

„Slečna mať pravdu! Škriatok nedostávať plácu! To byť pre škriatkov hanba, že jeden z nás to porušovať!" ozval sa odrazu hlas hlavného škriatka za ich chrbtami až obaja nadskočili. „Slečna viac robiť, menej rozprávať. Ja na vás musieť dozerať!" potom zas odkráčal preč.

Nira sa obzrela ponad plece a keď si bola istá, že ich už nemôže počuť, naklonila sa ku škriatkovi a zašepkala: „Prepáč, naozaj som to tak nemyslela. Naopak si myslím, že je to správne. Ak tí, čo chcú byť za svoju prácu odmenení, by odmenení byť mali."

„Slečna si to naozaj myslieť?" opýtal sa škriatok s nádejou v hlase.

„Áno," prikývla Nira vážne, „naozaj si to myslím. A kľudne ma môžeš volať menom. Som Nira."

Škriatkovi sa na tvári objavil široký úsmev. „Ja sa volať Dobby, slečna... Nira," zašepkal potichu.

„Veľmi ma teší, Dobby," Nira sa tiež neubránila úsmevu.

Potom jej už čas ubiehal rýchlo. Odvtedy pracovali spoločne. Tak dobre sa už dávno nezabavila. Dobby jej rozprával o rokfortských duchoch, o vtipných príhodách z kuchyne počas veľkých slávností a (čo sa Nire obzvlášť páčilo) o svojich príhodách so školníkovou mačkou, pani Norrisovou. Kuchyňa sa pomaly vyprázdňovala a keď si to Nira uvedomila, tri štvrtiny škriatkov tam už neboli.

„Kam všetci zmizli?" spýtala sa prekvapene. „To už je čas spať?"

„Niektorým sa skončiť dnešná služba. Tí ráno skoro vstávať," Dobby si zobral do rúk metlu. „A niektorí upratovať hrad," dodal, pustil sa do zametania neporiadku, čo sa za celý večer nakopil na zemi.

„Nechceš s tým pomôcť?" opýtala sa Nira, nedobrovoľne zívla.

„Vy si oddýchnuť, slečna Nira. Vy dnes tvrdo pracovať," pokrútil Dobby hlavou.

„Koľko je vlastne hodín?" len s námahou potlačila ďalšie zívnutie.

„Ja myslieť, že niečo po pol jednej."

„Pol jednej?!" zhrozila sa. „Už som tu päť hodín? Snape na mňa musel zabudnúť!"

Nie, nie! Ozval sa jej vnútorný hlások. Toto je jeho pomsta!

Vedela, že je to tak. Až teraz si uvedomila, aká je hrozne unavená. Minulú noc sa veľmi nevyspala a teraz tu celý večer pracovala. Divila sa, že ešte stojí na nohách. Oprela sa o múr a ticho sledovala, ako Dobby zametá. Ten zvuk konárikov pravidelne šuštiacich po dlážke jej pripadal ako uspávanka. Viečka jej pomaly klesali. Párkrát ich s námahou nadvihla. Niekde nad pecou zasyčala v kotle zovretá voda. Tiché kroky škriatkov, ktorí prechádzali okolo, takmer vôbec nepočula.

Metla zašušťala na kamennej dlážke. Po drevených schodoch stúpali kroky. Počula ich tak zreteľne, akoby sám dotyčný chcel na seba upozorniť. Všade bola tma. Okrem krokov nepočula ani svoj vlastný, zrýchlený dych. Vedela, že si idú po ňu. Schovávala sa pod posteľou a čakala, neschopná pohybu. Uvedomila si, že nemá prútik. Dala ho Snapeovi, ako mu ho mohla tak hlúpo dať?!

„Malá lekcia vám len prospeje, Benettonová!" začula v mysli Snapeov škodoradostný hlas.

Otvorili sa dvere. Zazrela dve čierne ošúchané topánky vytŕčajúce spod dlhého čierneho plášťa. Odrazu jej uši naplnil zúfalý, takmer šialený krik plný bolesti.

Strhla sa zo spánku. Zaspala postojačky opretá o stenu. Niekto jej necitlivo triasol ramenom. Otvorila oči a ocitla sa zoči-voči krivonosému profesorovi elixírov. Vydesene cúvla o krok, až stratila rovnováhu, bolestivo dopadla na tvrdú zem.

„Mal som tušiť, že vás nemám nechávať bez dozoru. Miesto trestu ste si tu kľudne pospávali!"

Nira len z diaľky vnímala čo jej hovorí. V hlave sa jej ešte miešal sen s realitou, srdce jej splašene tĺklo a nie a nie sa ukľudniť.

„Počúvate, čo vám hovorím, Benettonová?!" zasyčal Snape nenávistne.

Nira sa s námahou postavila, šúchala si boľavé predlaktie, na ktoré dopadla. Ostražitý pohľad však nespúšťala z jeho tváre. Cítila, že ešte teraz sa chveje na celom tele. „Vráťte mi prútik," zašeptala, keď si bola istá, že ako tak ovláda svoj hlas.

Snape si ju podozrievavo premeral. „Čo sa stalo?"

„Proste mi ho vráťte!" zavrčala potichu. Hrôza zo snu pomaly doznievala a do jej vnútra sa vkrádal hnev.

Profesor sa vystrel do celej svojej výšky, nesúhlasne nakrčil nos. „Vy mi nebudete hovoriť, čo mám robiť, Benettonová!"

Nira sa zamračila. Natiahla ruku pred seba a než sa Snape stihol spamätať, jej prútik mu vyletel spod habitu a vletel jej do dlane. Jeho hrot zamierila proti jeho prekvapenej tvári. „Už nikdy mi neberte prútik!"

Snape sa ani nepohol. Prekvapený výraz pomaly striedal hnev.

Nira začala cúvať k východu nespúšťajúc z neho oči. Keďže sa ju nepokúsil zastaviť, zvrtla sa a vytratila sa z kuchyne.

Len čo sa ocitla vo svojej izbe, zabezpečila ju najrôznejšími zaklínadlami. Hodila sa na posteľ, tvár zaborila do vankúša. Prehnala to! Bol to zas len ten hlúpy sen. Tentoraz do toho jej mozog zakomponoval Snapea. A ona sa mu vyhrážala, dokonca naňho namierila prútik a pred svedkami. Teraz už nebude mať najmenšie zábrany vyhodiť ju.