Bola sobota. Nira celé dopoludnie sedela v knižnici a prehrabávala sa tým množstvom úloh, ktorými ich učitelia neustále zásobovali. Odrazu si k nej niekto prisadol. Zdvihla pohľad od učebnice transfigurácie pre pokročilých a prekvapene pozrela na Victora Morena.
„Viem, že sme nezačali najlepšie," povedal bez úvodu tichým hlasom. „Rád by som to skúsil znovu. Volám sa Victor Moren a vítam ťa v našej fakulte."
Nira naňho nechápavo vytreštila oči. Čo to má znamenať? Nenápadne sa obzrela, či sa na ňu niekto z jeho skupinky nechystá zaútočiť, dokým ju on rozptyľuje. Bol tam však zjavne sám.
„Chcem ti poďakovať, že si sa zastala Charlotty," pokračoval, keď od Niry nedostal žiadnu odpoveď.
Konečne jej to docvaklo. „Hmm... urobila by som to znovu."
„Viem," prikývol vážne, potom dodal o čosi zachmúrenejšie, „ja som sa mal zastať teba, keď ťa šikanovali. Som hlavný prefekt, zlyhal som."
Nira si odpustila poznámku o neustálej šikane Slizolinčanov voči študentom ostatných fakúlt. Pokrčila ramená. „Ja sa šikanovať len tak nenechám," povedala ľahostajne.
„Myslel som to vážne, aby si si k nám prisadla. Vzájomne si môžeme vypomôcť, aj čo sa úloh týka."
„Tvoji priatelia sa na to moc netvárili!"
„Moji priatelia proti tomu námietky nemajú, tých čo ich majú, zrejme nemôžem považovať za priateľov."
„Pochádzaš z aristokratickej rodiny?" spýtala sa Nira odrazu, čím ho zjavne zaskočila.
„Čo to s tým má spoločné?" zamračil sa.
„Nič," pokrútila Nira hlavou, „to len to tvoje vyjadrovanie..." dodala.
„Čo je s ním?" neprestával sa mračiť.
„Nič... zabudni na to."
„Každopádne," ozval sa po chvíli, keď si ju prestal zamračene premeriavať, „môj návrh platí. Porozmýšľaj nad ním," zdvihol sa a bez ďalšieho slova odišiel. Nira za ním ešte hodnú chvíľu zamyslene hľadela.
Behom nasledujúcich dvoch týždňov sa Dumbledorova armáda stretla ďalšie tri razy. Pokračovali v precvičovaní zaklínadla Expelliarmus a začali nacvičovať miznúce zaklínadlo. Nedalo sa povedať, že by sa Nira nudila, no veľmi rýchlo zistila, že v obranných kúzlach je väčšina ostatných členov značne pozadu. Preto to skôr brala ako opakovanie, a keď bolo treba, pomáhala svojim priateľom v opravovaní chýb a zdokonaľovaní zaklínadiel. Problémom bolo, keďže sa blížil metlobalový zápas Slizolin verzus Chrabromil, že sa len ťažko dohovárali na termínoch ďalších stretnutí. Na poslednej schôdzke prišla Hermiona s veľmi elegantným riešením. Všetkým im rozdala falošné galeónové mince, ktoré predtým očarovala meniacim zaklínadlom, aby čísla na okraji mince ukazovali dátum ďalšej schôdzky a menili sa podľa galeónu, ktorý vlastnil Harry. Vzhľadom k tomu, že meniace zaklínadlo bolo kúzlo siedmeho ročníka a niektorí spolužiaci s ním mali stále ešte problém, vyslúžila si za to u Niry tichý obdiv.
Október ubiehal a počasie vonku bolo čím ďalej, tým nehostinnejšie. Za oknami skučal studený vietor, školský pozemok neustále bičoval dážď, ktorý sa na okolitých vrcholkoch hôr menil na sneh a každé ráno klesala teplota pod bod mrazu. Na chodbách bolo tak zima, že niektorí študenti behom prestávok nosili na rukách rukavice z dračej kože.
V knižnici horeli na každej strane dva veľké krby plne naložené drevom, i tak neboli schopné celú tú rozľahlú miestnosť dostatočne vyhriať. Preto jeden večer Nira zaklapla učebnice skôr než obvykle. Pošúchala si skrehnuté prsty a rozhodla sa ďalšiu úlohu dokončiť v slizolinskej klubovni.
Klubovňa, hoc nehostinná miestnosť, bola krásne vyhriata a ani tie syčiace hady v svietnikoch už na Niru nepôsobili tak odporne. Behom tých dvoch týždňov viackrát premýšľala nad Morenovým návrhom, aby sa učila s nimi. O Victorovom prehlásení, že jeho priatelia s tým nemajú problém, presvedčená nebola, no zdalo sa, že okrem dievčaťa menom Zina ich skupinu nikto neopustil. Aj Aaron sedel opäť s nimi. Musela tiež uznať, že sa skutočne moc nesnažila zapadnúť a preto, keď vošla do miestnosti a zbadala Morenovu skupinu pri ich obľúbenom stole, vydala sa ich smerom.
„Ahoj," pozdravila ostražito, zastala vedľa nich.
Všetci nadvihli hlavu a pozreli na ňu. Niektorí sa tvárili zvedavo, iní si ju zamračene prezerali. Aaron znechutene potiahol nosom.
„Ahoj," odvetil Moren, zdalo sa, že sa aj trochu pousmial.
„Môžem si prisadnúť?" spýtala sa Nira opatrne.
„Určite," prikývol Victor bez toho, aby sa kohokoľvek pýtal na názor.
Nira zaváhala, no keďže nikto otvorene nenamietal, odsunula si voľnú stoličku medzi Victorom a dievčaťom, ktoré poznala z elixírov a posadila sa.
„Ahoj," povedalo dievča vedľa nej. Malo husté lesklé blond vlasy a veľmi peknú tvár. „Volám sa Daphne Greengrassová," predstavila sa, nepatrne sa na ňu usmiala. Na hrudi sa jej leskol prefektský odznak.
„Ja som Trevor Ollivander," pokračoval chlapec vedľa Daphne s kamenným výrazom v tvári.
„Garrick Carter," zamumlal tmavovlasý chlapec.
„Sylvia Baldocková," neprestávalo si ju zamračene premeriavať dievča sediace naproti.
„A toto je Aaron Spencer," predstavil ho Victor, lebo Aaron odmietol na Niru čo i len pozrieť.
„Ja som Nira Benettonová," predstavila sa Nira zdvorilo.
„My vieme," odsekla Sylvia, za čo si vyslúžila jeden nepríjemný Victorov pohľad.
„Práve sme diskutovali o poslednej hodine transfigurácie," oznámil jej Victor po chvíli, keď sa na Sylviu prestal mračiť.
„Hmm..." reagovala Nira neurčito, „myslím, že čiastočné premieňanie sa v praktickom živote moc použiť nedá," dodala, keď jej reakcia zjavne nebola dostatočná.
„Mýliš sa," Daphne protestne pokrútila hlavou. „Minulý rok na Trojčarodejníckom turnaji Victor Krum transfiguroval časť svojho tela na žraloka a to mu pomohlo pod vodou vydržať celú hodinu."
„Vieš ako je to s transfiguráciou ľudí na zvieratá, Daph!" zapojil sa Garrick. „Pokiaľ nie si animágus, spolu s telom sa transfiguruje aj tvoj mozog. Je vlastne zázrak, že vtedy Grangerovú nezožral. Ale možno to v jeho prípade nebola až taká zmena," dodal s úškrnom.
„Hovoríš to len preto, lebo si naňho žiarlil!" ohradila sa Daphne jedovato.
„Krum nemá nič, na čo by som mal žiarliť!" zamračil sa Garrick.
„Ak si spomínate, chceli sme sa pustiť do písania tej úlohy pre McGonagallovú!" otrávene prevrátila oči Sylvia.
„Trevor, tebe nevadí, že Daph je zamilovaná do Kruma?!" Garrick sa zlomyseľne uškrnul na chlapca vedľa Daphne.
„Nie som!" ohradila sa Daphne.
„Ale si. Videl som, ako nad ním slintáš!" pokračoval Garrick, následne nevinne zamrkal mihalnicami a pokračoval neprirodzene vysokým hlasom: „Victor, sadni si vedľa mňa, držím ti miesto! Podpíšeš sa mi do denníka?"
„Conjunctivus!" Daphne v okamihu zamierila prútikom na Garricka a sila kliatby ho prevrhla aj so stoličkou.
„AU! Do trolla, Daph!" nadával Garrick, keď sa zviechal zo zeme. Jednou rukou si zakrýval oči a druhou sa po slepiačky snažil nahmatať stôl pred sebou, na ktorom mal položený prútik.
„Daph!" napomenul ju Moren karhavo. Mávol svojím prútikom a Garrikovi sa opäť vrátil zrak.
„Začal si!" ohradila sa Daphne, namrzene si prekrížila ruky cez hruď.
„Beztak je to pravda!" trval na svojom Garrick, ktorý nevyzeral naštvane, že ho Daphne prekliala, skôr sa tváril veľmi pobavene nad jej rozčúlením.
„Správate sa ako malé deti!" napomenula ich Sylvia.
„Našla som v knižnici jednu knihu, ktorá by sa na tú úlohu dala použiť," ozvala sa Nira potichu, z tašky vylovila stredne veľkú knihu v hrubej hnedej koži s nápisom Moderná transfigurácia a jej úskalia. „Je tam celkom obsiahla kapitola o čiastočných premenách," pokračovala, keď jej všetci venovali pozornosť.
„To sa nám bude hodiť," prikývol Victor s drobným úsmevom.
„Hej," zastavila ju Daphne pri ceste do dievčenských spální, keď sa po dvoch hodinách učenia rozišli. „Asi to vyzeralo hrozne, ale my sa s Garrickom len tak špičkujeme. Bežne ľudí nepreklínam," povedala, keď sa k nej Nira otočila.
„Jasne," usmiala sa, „ja som si nič zlého nemyslela."
„Viem, že sme ťa v Slizoline moc dobre neprivítali," pokračovala Daphne. „Draco o tebe rozhlásil, že si z muklovskej rodiny, takže to bolo dosť nečakané, keď ťa k nám klobúk zaradil. Vlastne ani neviem, či je to pravda," dodala vzápätí, spýtavo na ňu pozrela.
„Je to pravda," prikývla Nira.
„Hmm," Daphne si ju zamyslene premeriavala. „Nehovorím, že je to nemožné, ale historicky sa to stalo len párkrát. Naozaj nemáš v rodine nejakých čarodejníkov?" vyzvedala a Nira len ťažko ovládla výraz tváre, aby Daphne nepoznala, ako veľmi je jej tá otázka nepríjemná.
Pokrútila hlavou: „Neviem o tom." Bola to pravda. V Amerike nemala moc možností pátrať po svojich rodičoch a Albus jej nechcel nič konkrétne prezradiť. Musela sa teda uspokojiť len so svojimi neúplnými a rozmazanými spomienkami na tú noc, keď ich dom napadli smrťožrúti.
„Je ti niečo?" vrátila ju Daphne do reality.
„Nie, nič," pokrútila Nira hlavou, keď sa spamätala. „Nemám čarodejnícky pôvod," zopakovala, teraz už pevnejším hlasom.
„Nechcela som ťa uraziť," bránila sa Daphne okamžite. „Len ma to zaujíma. Robím taký malý neoficiálny výskum, na základe čoho klobúk priradzuje jednotlivé fakulty."
„Neurazila som sa," pokrútila Nira hlavou, trochu sa usmiala. „Možno by si sa mala spýtať klobúka," navrhla následne.
Daphne sa pobavene zasmiala. „Dumbledore by to nedovolil. Navyše pochybujem, že by mi to klobúk prezradil. Tak ja ťa už nebudem otravovať. Ahoj zajtra," kývla hlavou a pobrala sa chodbou opačným smerom.
„Daphne," zavolala za ňou Nira, než sa stratila vo dverách do izby.
„Áno?" Daphne sa k nej otočila.
„Ďakujem, že som si k vám mohla prisadnúť," povedala úprimne.
Daphne sa žiarivo usmiala, čím jej pekná tvár dostala takmer anjelský vzhľad. „Za to nemusíš ďakovať. Dobrú noc," vošla do izby.
Nasledujúce poobedia už Nira netrávila sama v chladnej knižnici, ale s Morenovou skupinkou v klubovni. Daphne sa správala priateľsky, zbytok s ňou komunikoval len v rámci úloh, na ktorých pracovali. Aaron však vytrvalo predstieral, že neexistuje a Victor... ten ju neustále nenápadne pozoroval. Občas sa na ňu usmial, občas niečo prehodil, ale skoro vždy sa tváril mimoriadne dôležito. Asi mu to nemohla zazlievať, zdalo sa, že Victorove vedomosti sú naozaj rozsiahle. Aspoň čo sa čarodejníckeho sveta týkalo. Pokiaľ šlo o ten nečarovský, nerozumel mu ani za mak. Rovnako ako jeho priatelia.
Od tej doby, čo Zina odišla z klubovne sa u Morenovej skupinky ani raz nezastavila, neprehovorila, len Niru pri každej príležitosti pražila nenávistným pohľadom. Victor bol k jej správaniu ľahostajný a zdalo sa, že jeho priateľom sa po jej odchode uľavilo. Len Aaron občas hľadel jej smerom.
Keď sa Nira v piatok zobudila, prvé na čo jej padol zrak, bol neveľký balíček zabalený v hnedom papieri, tróniaci na jej stole. Vedľa neho ležala biela obálka a rúročka pergamenu. Pretrela si oči, posadila sa a všetko si to k sebe vzala do postele. Odpečatila rúročku, v ktorej bol krátky text napísaný Albusovým štíhlym písmom:
Margaret a John ma požiadali, aby som ti to odovzdal. Do konca víkendu budem mimo Rokfort, ale v nedeľu večer by som sa s tebou rád stretol. Príď po ôsmej do mojej pracovne.
Všetko najlepšie. A.
Usmiala sa. Nech sa dialo čokoľvek, Albus na jej narodeniny nikdy nezabudol. Otvorila obálku a hneď spoznala Margaretino malé, trochu kostrbaté písmo. Usmiala sa.
Drahá Nira, zlatíčko,
spomínam si, akoby to bolo včera, keď sme sa prvý raz stretli. Bola si malé, nesmelé dievčatko, čo sedelo v otcovom kresle a na všetko hľadelo tými svojimi veľkými modrými očkami. A dnes je z teba aj v našom svete dospelá žena.
Dúfam, že sa ti v Anglicku páči a je to presne také, ako si si vysnívala. Albus mi toho veľa nechcel povedať, však vieš, aký vždy bol tajnostkár, takže od teba očakávam pekne dlhý list o všetkom! Nepredstieram, že ho netrpezlivo nevyzerám každý deň, ale chápem, že v poslednom ročníku máš veľa povinností, navyše hľadať si nových priateľov tiež zaberie veľa času. Ale však ma poznáš, som zvedavá. Už si si tam našla nejakého chlapca? John mi tu pozerá cez rameno a vraví, že ti nemám písať hlúposti...
Bol u nás ten jeho japonský kamarát Takahiro. Neustále nás prehovára, aby sme sa šli pozrieť do Japonska. Priznám sa, že nad tým začíname vážne uvažovať.
Moc na teba myslím, opatruj sa a napíš nám.
Margaret
List vrátila naspäť do obálky a chvíľku jej trvalo, kým ovládla pálčivosť, čo jej začala zvierať hrdlo. Margaret sa k nej vždy správala ako k vlastnej dcére, ktorú nemohla mať a pravdou bolo, že za celú dobu na Rokforte im nenapísala ani riadok. Ale čo im mala napísať? Aké sklamanie na ňu v Anglicku čakalo a ako osamelá sa vlastne cíti?
Roztrhla papier na balíku a na kolená jej vypadla malá kartička s Johnovým takmer nečitateľným rukopisom.
Všetko najlepšie, dcérenka. Je to novinka od Takahira. Návod máš priložený. A ozvi sa, mama je celá netrpezlivá!
John
Nira rozbalila krabičku, na ktorej stálo MINIDISC a vylovila z nej niečo ako walkman, slúchadlá na uši, krabičku tužkových bateriek a rozsiahly návod v japončine s priloženým anglickým prekladom. Musela sa pousmiať. John bol úplný blázon do všakovakých technických vymožeností a jeho dobrý kamarát Takahiro ho nimi ochotne zásoboval. K Minidiscu boli priložené aj tri malé CD zatavené v plaste. Všetko to opäť zabalila a schovala do skrine s tým, že si to pozrie večer. Beztak bol už čas na raňajky.
Celý deň ubehol v predznamenaní nadchádzajúceho metlobalového zápasu Slizolinu proti Chrabromilu. Zdalo sa, že nikoho v Rokforte táto téma nenecháva chladným. Keď ráno vchádzala do spoločenskej miestnosti, narazila tam na pomerne veľkú skupinku tlačiacu sa okolo Malfoya a jeho kumpánov. Na niečom sa dobre zabávali.
„Hej, humusáčka! To by sa ti mohlo páčiť!" zavolal na ňu Malfoy, hodil po nej jeden z odznakov v tvare korunky, ktorý rozdával. Stálo na ňom:
Weasley je náš kráľ!
Nira len pokrútila hlavou, pobrala sa preč. Keď vychádzala priechodom, zachytila útržok piesne, ktorú začali pospevovať. „Narodil sa na smetisku, púšťa loptu na ihrisku..."
Ani profesori neboli nestranní. Na Alicu niekto zaútočil v knižnici. Kliatba spôsobila, že jej obočie rástlo enormným tempom. Padalo jej do očí a následne aj do úst. Skončila preto v nemocničnom krídle. Snape však odmietal akceptovať svedecké výpovede viac než tuctu študentov, ktorí útočníka videli. Zaryto tvrdil, že sa Alica prekliala sama.
Žiaľ, kvôli častým metlobalovým tréningom museli DA odložiť a s Georgeom sa tiež tieto dni vídala len na hodinách.
Victor Moren sa zjavne snažil neprejavovať priveľa nadšenia z nadchádzajúceho zápasu, ale tu a tam tiež prižmúril oko nad posmeškami a občasnými drobnými kliatbami proti Chrabromilčanom.
Nira sa toho všetkého odmietla zúčastňovať. Klobúk ju zaradil do slizolinskej fakulty, no väčšina jej priateľov bola z Chrabromilu, navyše priamo z chrabromilského metlobalového tímu. Pretože sa snažila vychádzať dobre s Morenovou skupinkou, ktorá tieto dni metlobalom priam žila, rozhodla sa piatkový večer stráviť sama v knižnici. Skutočne tam ten deň bola takmer sama. Pred ôsmou však okolo nej začala pani Pinceová netrpezlivo chodiť a nenápadne naznačovať, že by už rada knižnicu zavrela.
Keď sa po tretíkrát za Niriným chrbtom pustila do triedenia a upravovania kníh v policiach, Nira to nevydržala. Zaklapla učebnicu Tisíc zázračných bylín a húb a pobrala sa preč.
Na chodbách v tom čase bolo už veľmi málo študentov a čím viac sa blížila k žalárom, tým ich bolo menej. Navyše všade panovala dosť nepríjemná zima, takže väčšina sa zdržovala vo svojich fakultných spoločenských miestnostiach.
Ako sa blížila k slizolinskej klubovni, chodbou sa odrazu rozľahol výkrik. Zastala a načúvala. Prichádzalo to spoza rohu chodby, ktorá viedla Merlinviekam. Výkrik sa ozval opäť a tentoraz oveľa naliehavejšie.
Nira zaváhala, spomenula si na Charlottu. Vôbec nebolo vylúčené, že sa nejaký študent stal obeťou šikany. Obzvlášť teraz, keď boli vzťahy medzi Slizolinom a Chrabromilom napnuté k prasknutiu. Vytiahla prútik, obozretne sa pohla vpred. Kráčala pomaly, neustále sa okolo seba obzerala. Rokfortské žaláre boli jednou z najzáhadnejších častí hradu plné slepých uličiek a nekonečných chodieb.
Výkrik zaznel znovu a tentoraz o čosi hlasnejšie. Nira pridala do kroku. Svetlo okolo nej sa rýchlo vytrácalo, lebo medzery medzi fakľami sa predlžovali a niektoré nesvietili vôbec. „Lumos!" šepla, koniec jej prútika sa rozžiaril bielym svetlom.
Nemám z toho dobrý pocit. Poznamenal jej vnútorný hlások, keď sa dostala už dosť ďaleko od bežne používaných chodieb.
Ani ja. Súhlasila Nira. Zastala a načúvala okolo seba.
Odrazu sa kúsok od nej ozval tichý smiech. „Nebolo múdre prísť sem, humusáčka. Ale ty rada do všetkého strkáš nos!" prehovoril následne chladný dievčenský hlas.
„Kto si?!" Nira sa zvrtla za hlasom, prútik pripravený pred sebou. Vedela, že sa jej v tvári odráža strach, ale nedokázala s tým nič urobiť.
Hlas sa opäť zasmial, následne zavelil: „Quietus!"
Naokolo sa vytvorila zvuková bariéra. V druhom okamihu sa rozhorela neďaleká fakľa. No Nira stále nikoho nevidela.
„Kto je to?! Ukáž sa!" zvolala. Točila sa dookola, pripravená brániť sa útoku.
Za svojím chrbtom začula tichý šramot, v okamihu sa zvrtla a ostala hľadieť na dievča s tmavými vlasmi, špicatým nosom a vychudnutou tvárou, ktorému z očí sršala nenávisť, pery vykrivené v zlomyseľnom úškrne. „Len sa na mňa pozri, humusáčka," povedala Zina zlovestným šeptom. „Dobre si obzri moju tvár, bude to totiž to posledné, čo uvidíš!"
Než Nira stihla čokoľvek povedať, či akokoľvek zareagovať, zo Zininho prútika vystrelil červený lúč svetla a zrazil ju na kolená. Lapavo sa nadýchla, to k nej už letel ďalší lúč svetla. Zaštítila sa, ale Zinino zaklínadlo bolo veľmi silné, v momente roztrieštilo jej ochranu.
„To je to najlepšie, čo dokážeš, humusáčka?!" zasmiala sa Zina vysokým strašidelným hlasom.
„Stupefy!" vykríkla Nira, len čo chytila dych. Zina však jej zaklínadlo odklonila s pobaveným výrazom na tvári.
„Ale no tak. To si určite nemyslela vážne!"
Ďalšie, tentokrát modré svetlo, letelo k Nire. Podarilo sa jej uhnúť, pregúlila sa cez bok a vyšvihla sa na nohy. „Everte statim!" vykríkla.
Zina jej kliatbu znovu odrazila a hneď k nej vyslala ďalšie zaklínadlo.
Niru zasiahlo priamo do nosa. Do očí jej bolesťou vyhŕkli slzy a z nosu sa v okamihu spustila krv. Zinu to ale nezastavilo, s úsmevom na tvári útočila ďalej. Nira jej ďalšiu kliatbu odklonila. Zasiahla kamennú stenu, v ktorej nechala celkom slušný kráter.
„Už dosť!" skríkla, no než sa znovu stihla zaštítiť, ďalšia kliatba jej narazila do hrude a zrazila ju k zemi. Dopadla na chrbát, kde ostala ležať. Cítila ako jej v hrudníku niečo prasklo. Nasledovala ostrá bolesť, ktorá sa každým pohybom zväčšovala.
Zina k nej podišla. „Nemala si sa mi pliesť pod nohy!" zasyčala zlovestne.
„O čom to hovoríš?!" zasýpala Nira, ako sa snažila ovládnuť bolesť.
„Natvrdnutá, neschopná a bezmocná humusáčka," usmiala sa Zina zlomyseľným úsmevom.
„Nechaj ma ísť!" šepla Nira. Kliatba, ktorou ju Zina zasiahla, jej odčerpávala energiu, cítila, že ak čoskoro nenájde pomoc, neskončí to s ňou dobre.
„Iste," usmiala sa Zina sladko. Ten úsmev však bol hrôzostrašnejší, než akákoľvek zlovestná grimasa. „Crucio!"
Celé Nirine telo odrazu preťala ukrutná bolesť. Nemohla myslieť, nemohla sa brániť, jediné na čo sa zmohla bol krik z plného hrdla. Bolo to, akoby vám každučký nerv v tele navíjali na vidličku a opekali nad ohňom.
Zina prútik na chvíľu sklopila a bolesť ustala. „Posledné želanie?" spýtala sa sladko.
Nira si s hrôzou uvedomila, že to šialené dievča to myslí naozaj vážne, že ak niečo neurobí, tak ju naozaj zabije. Než Zina opäť pozdvihla prútik, Nira v ruke zovrela ten svoj. Krátko ním švihla a kliatba podrazila jej súperke nohy. Vyleteli jej do vzduchu, chrbtom skončila na zemi.
Nira nečakala, kým sa postaví. Z posledných síl sa vyškriabala na nohy a dala sa na zúfalý útek. Než sa jej však podarilo prebehnúť zvukotesnou bariérou, niečo tuhé sa jej omotalo okolo členkov, stiahlo ich k sebe a zatiahlo dozadu. Nemala čas, ani silu zareagovať. Padla dopredu. Pred priamymi nárazom čela do kamennej dlážky sa čiastočne ochránila rukami, no i tak jej v hlave zahučalo a na chvíľu jej zorné pole vyplnila tma.
Chodba sa rozžiarila modrým svetlom.
To je koniec! Pomyslela si a stratila vedomie.
