Na chvíľu sa prebrala. Bola živá, zatiaľ. Ležala na zemi bruchom nadol, pravým lícom sa opierala o studenú kamennú zem. Bolesť na hrudníku jej drvila pľúca a znemožňovala sa poriadne nadýchnuť. Uvedomila si, že sa nad ňou niekto skláňa, v druhom okamihu bolesť trochu povolila. Plným dúškom nabrala vzduch do pľúc až ucítila v krku pachuť krvi, rozkašľala sa, to ale prinieslo ďalší nával bolesti.

„Vy ste sa dočista zbláznili!" zaznel kúsok nad ňou mrazivý tichý hlas. Nebola to však Zina, ten hlas bol mužský.

V ušiach jej hučalo a opäť všetko pohltila tma...

„...najskôr Victor a teraz aj vy?!" začula Zinu, keď sa jej na chvíľu vrátilo vedomie. Jej hlas už vôbec neznel tak sebaisto a chladne. Chvíľami akoby preskakoval od potláčaných vzlykov.

„Prestaňte trepať nezmysly, Hamiltonová! Čo myslíte, že spraví Dumbledore, keď sa o tom dozvie?! Aké myslíte, že z toho pre mňa vyvodí dôsledky?" mužský hlas znel skoro ako syčanie.

...opäť tma...

Nejaká ruka jej zľahka nadvihla tvár. Pocítila, ako sa dotkla jej zlomeného nosa. Sykla od bolesti.

„Toto bolo naposledy, čo ste na ňu zaútočili... čo ste na kohokoľvek zaútočili! Dokiaľ ste na tejto škole..."

...tma...

Letela, minimálne si uvedomovala, že sa vznáša vo vzduchu. Bolesť v hrudníku bola znesiteľná, dokým sa nesnažila akokoľvek pohnúť. Hlava sa jej krútila a vedela, že precitla len na chvíľu, rýchle kroky vedľa seba vnímala z veľkej diaľky...

Po drevených schodoch stúpali kroky. Počula ich tak zreteľne, akoby sám dotyčný chcel na seba upozorniť, ponáhľali sa a všade bola tma. Okrem krokov nepočula ani svoj vlastný zrýchlený dych. Vedela, že si idú po ňu. Ostrá bolesť jej prebehla hrudníkom a ona sa proti tej bolesti snažila ochrániť rukou, ale niekto ju za ňu chytil. Niečo studené sa jej rozlialo po nose, tieklo jej to do očí, do úst. Chcela sa tomu brániť, ale nemala dosť síl. Niečia ruka jej podoprela krk a prinútila ju otvoriť ústa.

„Vypite to!" povedal mužský hlas. Jej protesty boli úplne zbytočné. Krkom jej stiekla sladkastá tekutina, všetko sa nadobro prepadlo do tmy.

Precitla. Ležala na niečom mäkkom, cez seba mala prehodenú teplú prikrývku. Skôr než otvorila oči, započúvala sa do okolitých zvukov. Okrem praskania ohňa však nepočula nič iné. Pomaly, opatrne oči otvorila. Zorné pole jej čiastočne zakrýval hrubý obväz, ktorým mala previazaný nos tak, aby mohla dýchať. Zľahka naň siahla, trochu to zabolelo. Rozhliadla sa.

Nachádzala sa v neveľkej tmavej miestnosti, ktorú okrem plameňov v neďalekom kamennom krbe osvetľovala sviečka na nočnom stolíku pri jej hlave. Značnú časť miestnosti vyplňovala veľká posteľ, na ktorej ležala. Drevené vyrezávané stĺpiky v každom jej rohu podopierali baldachýn z tmavozeleného hodvábu. V najvzdialenejšom rohu miestnosti stála veľká skriňa z tmavého nelešteného dreva a vedľa nej nízka komoda. Na kamennej dlážke bolo len tak pohádzaných niekoľko ošúchaných vyblednutých kobercov. Z miestnosti viedli dvoje dvere. Jedny boli po pravej strane vedľa krbu a druhé, trochu pootvorené, hneď naproti posteli.

Nech už sa Nira nachádzala kdekoľvek, nemocničné krídlo to rozhodne nebolo. Skúsila sa posadiť. Okamžite ju však bolestivo pichlo v ľavom boku. Klesla do mäkkého vankúša, uvoľnila svaly a po chvíľke sa bolesť pozvoľna vytratila.

Čo sa to dnes vlastne stalo? Bolo to vôbec dnes, či spala niekoľko dní? Pamätala si na Zinu, na výraz jej tváre, keď sa jej pýtala na posledné želanie. Na ten strach, čo pocítila, keď si uvedomila, čo jej hrozí. Na ostrú bolesť v hrudníku a úder do hlavy. Všetko potom sa halilo do tmy. Niekto jej však pomohol, niekto to pomätené dievča zastavil... Pamätala si na mužský hlas a neurčité útržky viet, ktoré jej nedávali zmysel. Nachádza sa vôbec ešte v Rokforte? A kde má prútik?

Natiahla ruku pred seba, zavrela oči, v ďalšom okamihu jej do nej prútik vletel. V prstoch zovrela jeho hladké drevo a hneď sa cítila o čosi lepšie. Pravdou však bolo, že hoc aj s prútikom, proti Zininej mágii nemala šancu.

Opäť sa pokúsila posadiť. Napriek opätovnej bolesti bola tentoraz úspešnejšia. Prikrývka sa jej zviezla do lona. Celý hrudník mala previazaný rovnakým hrubým obväzom, aký pokrýval jej nos.

Bosé nohy zošuchla z postele, zaprela sa nimi o drevenú podlahu a postavila sa. Na chvíľu sa jej zamotala hlava, zachytila sa dreveného stĺpika. Ak si teraz sadne, už sa nepostaví. Zavrela oči, počítala do desať, nevoľnosť sa pomaly vytratila.

Spravila prvý neistý krok, po ňom hneď druhý. V boku ju nepríjemne bodalo, akoby jej tam niekto krútil nožom. Musí to prekonať! Nakročila k tretiemu kroku a v tej chvíli ostrá bolesť preletela celou ľavou polovicou jej tela. Podlomili sa jej nohy a ona sa zrútila vedľa postele.

Spoza pootvorených dverí odrazu zazneli rýchle kroky. Než sa stihla čo i len posadiť, niekto ich prudko roztvoril. Nire sa na chvíľu zatmelo pred očami, keď si uvedomila, kto tam stojí.

Profesor elixírov bol bledší než obvykle. „Kam si, do kotla, myslíte, že idete?!" oboril sa na ňu.

Chcela niečo povedať, no hlas sa jej zasekol v hrdle. Snape na jej odpoveď zjavne nečakal, švihol prútikom a kúzlo ju vynieslo do vzduchu. Než sa stihla spamätať, ležala opäť v posteli. Prikrývka sa cez ňu sama prehrnula. Profesor k nej podišiel, prútik jej vzal z ruky a položil ho na stolík vedľa postele.

„Č-čo tu... robíte?" jachtala zmätene.

Spražil ju zamračeným pohľadom. „Ja tu bývam, slečna Benettonová."

„Čože?" Nira naňho vydesene vytrieštila oči.

„Naozaj vám musím všetko opakovať?" precedil otrávene medzi zuby. Keď sa však výraz zdesenia na jej tvári nezmenil, dodal o čosi miernejšie. „Teraz vám už nič nehrozí. Ostaňte ležať, nech môžu všetky tie masti a elixíry pôsobiť."

V Nirinej hlave sa miešala panika s totálnym zdesením. Naozaj sa to delo? Naozaj práve ležala v posteli profesora elixírov? Došlo jej, že to on jej musel obviazať hrudník, takže ju videl polonahú. Cítila, ako jej pri tej myšlienke stúpa horkosť do tváre. Keby mohla, v momente by utiekla.

Ťažko povedať, či Snape uhádol jej myšlienky, každopádne sa komentára zdržal. Zamračene stál vedľa postele a evidentne čakal na nejakú jej reakciu.

Zhlboka sa nadýchla, párkrát naprázdno prehltla, než si bola istá, že zo seba dokáže dostať súvislú vetu. „Koľko je hodín?" spýtala sa napokon.

„Niečo po pol jednej v noci."

„Takže som bola mimo niekoľko hodín?" uisťovala sa.

„Áno."

„Čo sa stalo so Zinou? To vy ste ju zastavili?"

„Slečna Hamiltonová bude potrestaná, ostatné už nie je vaša vec!"

„Nie je moja vec?!" vyhŕkla pobúrene, až ju to samú prekvapilo. „Takmer ma zabila!"

Výraz na Snapeovej tvári sa nezmenil. „Ja som vás varoval, Benettonová, aby ste neprovokovali..."

„Takže si za to môžem sama?!" zavrčala nahnevane. Rozpaky z celej tej situácie boli ta-tam.

Profesor zaťal čeľuste, mlčal.

„Ako sa ich môžete neustále zastávať?!" pokračovala potichu, lebo hlas ju začal zradzovať, v krku pocítila nepríjemnú hrču.

„Prosím?"

„Malfoy, Hamiltonová? Neustále ste na ich strane. Prečo?" ignorovala jeho nahnevaný pohľad.

„Mýlite sa," precedil pomedzi zuby.

„Iste," vyprskla Nira takmer hystericky.

Snapeove obočie sa ešte o čosi stiahlo. „Ste sebecká!" vyhlásil.

„Prosím?!"

„Keby ste sa nesnažili neustále vyvolávať problémy, nevšímali by si vás a ja by som vám nemusel robiť pestúnku!"

Myslela, že zle počuje. Skoro zomrela a Snapeova jediná starosť je, že kvôli nej musel pohnúť tým svojím netopierím zadkom. „Už som vám povedala, že o vašu pomoc nestojím!" zavrčala nevraživo.

„Keby som tam nebol, zrejme by sme spolu teraz neviedli tento otravný rozhovor!"

„Ak je to pre vás tak otravné, divým sa, že ste Zinu nenechali, aby ma zabila!" teraz už naňho skoro kričala.

Snape sa na chvíľu odmlčal, len na ňu hľadel. Nevydržala ten pohľad, odvrátila sa vo chvíli, keď sa jej z očí pustil prúd sĺz. Nechcela, aby to videl, no i keď sa snažila slzy zotierať, neustále sa tvorili nové.

„Bez ohľadu na to, čo si o mne myslíte, nikdy som si neželal vašu smrť," ozval sa odrazu tichým hlasom.

To vyhlásenie Niru prinútilo opäť naňho pozrieť. Pohľad jej opätoval, zdalo sa, že to myslí naozaj vážne. „Bála som sa, že ma zabije," šepla odrazu. „Myslela som, že sa smrti nebojím."

„Len hlupáci sa neboja smrti," vyhlásil zamračene. „Uisťujem vás," dodal po krátkej odmlke, „že to, čo slečna Hamiltonová urobila, neostane bez následkov, no vy by ste si mali pospať. Spánok je na hojenie rán najúčinnejší."

„Pochybujem, že budem schopná zaspať," pokrútila hlavou.

„Niečo vám prinesiem. Zostaňte ležať, hneď sa vrátim." Otočil sa a vyšiel z miestnosti.

Tá chvíľa samoty Nire umožnila trochu sa dať dohromady. Už neplakala, i keď mala oči určite červené a celkovo musela vyzerať hrozne. Posledné Snapeove vety ju prekvapili. Maska arogancie na chvíľu spadla, akoby odhalila iného človeka. Než by sa však nad tým stihla viac zamyslieť, profesor bol späť a jeho kamenný, zamračený výraz tiež. V ruke niesol flakón s temne fialovou tekutinou. Pristúpil k nočnému stolíku, z ktorého vzal pohár a celý flakón doňho vyprázdnil. Následne jej ho podával.

„Elixír na bezosný spánok. Vypite to."

Vzala si pohár. „Prečo ste ma vzali sem a nie do nemocničného krídla?" spýtala sa potichu.

Nepatrne zaťal čeľuste, no hlas mal pokojný, keď vyhlásil: „Som si istý, že odpoveď uhádnete, slečna Benettonová."

„Keby som skončila v nemocničnom krídle, Albus by zistil, čo sa stalo," nespúšťala oči z jeho tváre.

Pohľad jej opätoval, nijak však jej domnienku nepotvrdil. Kývol hlavou k poháru v jej ruke. „Vypite to," zopakoval.

Nira sa zahľadela do pohára, no stále ho k perám nepriložila. „Netuším, čo tak strašného som Zine urobila, že ma toľko nenávidí," šepla priškrtene.

Tiché zafuňanie jej prezradilo, že profesor začína strácať trpezlivosť, keď naňho však pozrela, tváril sa akosi zvláštne.

„Už vám neublíži," povedal potichu, „aspoň dokiaľ ste študentkou v mojej fakulte."

„Čo nebude moc dlho," zamračila sa Nira a na jeden dúšok elixír vypila.

Účinok sa dostavil takmer okamžite. Snape sa natiahol po pohári, než jej vypadol z ochabnutej ruky. Zaborila sa hlbšie do vankúša a v okamihu zaspala.

Zafúkal vietor, lístie zašumelo a hladina neďalekého potoka sa zľahka sčerila. Bol jasný májový deň, jeden z tých dní, ktoré sú predzvesťou horúceho leta. Spoznávala to miesto. Neďaleko Ilvermornského zámku rástol strom opradený množstvom legiend. Verilo sa, že práve na tomto mieste pred stovkami rokov zakopala Isolta prútik Salazara Slizolina. Väčšina spolužiakov sa mu vyhýbala, preto to bolo ich obľúbené miesto. Pod týmto stromom sa prvý raz milovali. Podišla k starobylej zvrásnenej kôre a dotkla sa malého srdiečka s písmenami P+N, ktoré tam spoločne vyryli. Do duše sa jej vkradol smútok a vzápätí si uvedomila, že Peter tam už nie je. Malá slza sa jej skotúľala po líci , následne dopadla k hrubým koreňom.

Za svojím chrbtom začula pohyb, vydesene sa otočila a následne vytreštila oči. Stál tam, tak ako si ho pamätala. Dlhé čierne vlasy spletené do hrubého vrkoča, pleť farby škorice a láskavé hnedé oči plné slnka. Usmial sa.

„Peter?" šepla priškrtene, lebo slová jej uviazli v krku.

Natiahol k nej ruku. Ona po krátkom zaváhaní natiahla svoju, ktorá sa trochu triasla. No len čo tak urobila miesto Petra sa pred ňou odrazu týčil obrovský had. Vydesene ruku stiahla, had sa však nehýbal, len na ňu upieral svoje smaragdovozelené oči a chvíľkami vyplazil svoj dlhý čierny rozoklaný jazyk. Uprostred jeho čela, medzi dvomi čiernymi šupinatými rohami, svietil drahokam vo farbe jeho očí. Hrubé svalnaté telo mal napoly ponorené v potoku a lúče slnka sa lámali na jeho krištáľových šupinách vo všetkých farbách dúhy.

Nira sa nezmohla na nič iné, len naňho užasnuto civela. Nikdy predtým rohada nevidela. Niekoľko desaťročí ho nikto nevidel. Už to bolo dávno, čo v Amerike padol posledný rukou pytliakov pre jeho vzácne šupiny, rohy a drahokam uprostred čela.

Had náhle otvoril svoju mohutnú tlamu s párom špicatých zubov. „Zobuď sssa!" zasyčal.

Nira sa zobudila.